Z času na čas si musí človek poriadne vydýchnuť. Myslím, že v tom mi dáte za pravdu všetci.
Ja som mal viac spôsobov, ako si zresetovať hlavu. Niekedy to boli hory, inokedy trochu poničiť telo na nejakom strašne komplikovanom stroji v posilke. Sem tam len tak ticho počúvať nejakú kvalitnú jazz-rockovú hudbu. A málokedy v mojom prípade som sa resetoval alkoholom.
Ja som totiž typ človeka, ktorý nevie s alkoholom rozumne zaobchádzať. U mňa sa totiž otvorí po druhom poháriku čierna diera a už iba lejem a lejem do seba. Samozrejme väčšina takýchto "akcií" skočila pre mňa totálnou katastrofou. Okrem toho, že po istom promile v žile som vystrájal nabudený energiou z alkoholu, tak ešte ďalšie dva dni som zažíval tie najhoršie muky.
Všetky moje zmysly boli extrémne citlivé na akýkoľvek podnet, v hlave mi neustále dunelo, ako keby som stál vo zvonici BIG BEN-u, smrdel som sám sebe, ako sa mi cez každučký pór môjho tela dostával bordel von, oči ma rezali a žalúdok šiel radšej na dovolenku do Egypta, pretože vírus faraónova pomsta bol menšie zlo ako to, keď som mal opicu.
Človek je vo veľkom množstve prípadov tvor hlúpy.
Aj napriek tomu, že toto všetko som o sebe vedel, predsa len vždy prišla chvíľa, kedy som sa zrúbal ako taká divá sviňa.
Ako som už spomínal v jednom z predchádzajúcich príbehov, pracoval som istý čas aj ako manažér alebo správca jedného zariadenia v Tatrách. Keďže časy najväčšej slávy toto stredisko malo už dávno za sebou, majitelia sa rozhodli, že všetko, čo neprináša priamy zisk z nocľahu treba dať do prenájmu. Takto sme teda prenajali dve reštaurácie, saunu, informačné stredisko, bar, malé potraviny a diskotéku.
Samozrejme s týmito nájomcami som mal nadštandardne dobré vzťahy, lebo so správcom podniku, od ktorého mám prenajatý biznis, sa oplatí udržiavať dobré vzťahy, nie? Preto napr. na diskotéke som mal vždy stôl s rezerváciou. A presne diskotéka sa stala javiskom tohto príbehu.
Po naozaj ťažkom týždni, kedy som lietal po celej krajine na aute ako odtrhnutý vagón, po nikdy nekončiacich problémoch so zamestnancami, po všemožných prianiach od hostí (poviem vám, že tieto priania by bola kapitola sama osebe) som bol naozaj rád, keď som si v piatok poobede povedal, že padla.
Vtom mi zavibroval vo vrecku telefón a fakt som sa modlil, aby to nebolo niečo firemné. Mal som šťastie. Volal mi spolužiak zo strednej školy, s ktorým som štyri roky dral jednu lavicu. Marek. Paráda.
Nebudem rozpisovať, ako prebiehal celý rozhovor, dôležité bolo, že sme sa dohodli, že večer vypustíme paru.
Mal som divný pocit, že dnes nie je ten správny deň a že určite sa niečo udeje, ale našťastie som dokázal tieto myšlienky potlačiť tak hlboko, ako to len šlo.
Výsledok bol, že okolo desiatej večer sme už s Marekom stáli pred diskotékou u nás v areáli. Vyhadzovači už boli na svojich miestach, miestnosť sa pomaličky zapĺňala, hudba hrala.
Po vstupe som sa pozdravil s človekom, ktorý od nás podnik mal v nájme, ten nás po pár prehodených vetách usadil k rezervovanému stolu a smršť mohla začať. Ako welcome drink sme dostali Chivas, ale keďže ani jednému z nás nejako nebol po chuti, povedali sme si, že by sme dnes skúsili Bechera.
A tak to šlo, rad za radom, diskotéka sa plnila, sem-tam sa pri stole zastavil niekto, s kým sme sa pozdravili a prehodili pár slov. A čím bolo menej cigariet v škatuľke, tým viac sa zbieralo pohárikov na stole.
Tesne po polnoci sme mali vypité asi 30 malých Becheroviek a vedel som, že koniec sa neúprosne blíži.
Preto som vybehol na chvíľku von, šarvátku nejakých zasranov, ktorí si potrebovali vysvetliť, čia 120-ka má krajší kožušinový chlpatý volant, som si nevšímal a dýchal som letný rezký tatranský vzduch. Kolotoče na chvíľu spomalili, potom zastali a tak som si povedal, že mi už nič nebráni v návrate na bojisko, aj keď som vedel, že dnešná bitka je už prehratá, ale tak aspoň odídem so cťou.
Mareka som našiel v stave o trošku lepšom ako som bol ja, ale už aj na ňom bolo badať pokročilé štádium intoxikácie.
Spomenul som si na ten pocit, ktorý som mal poobede a len som sa uškrnul. Dnes sme to zvládli, perfektne sme pokecali, žiadny prúser sa nestal, ráno mi bude síce zle a v papuli to bude vyzerať ako v mestečku Pripjať v 86-tom.
„Bratu, dík, že si ma dnes vytiahol, už som to fakt potreboval,“ hovorím.
„Jasné, Rabi. Len si mi nedopovedal, ako si dopadol so Zuzkou – rampárkou...“
Aha, tak tam sme skončil i... uškrnul som sa, lebo ten príbeh naozaj stál za to a už som videl, ako sa na ňom Marek baví.
Nadýchol som sa, naklonil k Marekovi a začal rozprávanie. Avšak asi po piatich sekundách som nepočul vlastného slova. Je možné, že už som taký nadrbaný, že ani neviem, čo rozprávam? Je pravda, že jazyk sa mi už trochu motal, myslenie bolo málinko zastreté, ale žeby až takto?
Videl som však, že aj Marek je mierne vykoľajený a nevie, čo sa deje. To len miestny DJ (mimochodom jeho Š-120 bola ale že úplne najviac a v očiach chlapcov sa vďaka nej javil ako malý boh) pridal hlasitosť jeho už dosluhujúcej aparatúry takmer na maximum a preto v miestnosti zrazu človek nepočul nie že vlastné slovo, ale ani vlastnú myšlienku.
Netušil som, čo to má znamenať, a tak som sa zmätene obzeral po diskotéke. A zrazu som pochopil. Vrcholom večera mal byť striptíz a takto oznamovali skorý začiatok.
Tancachtivé osadenstvo pomaly mizlo z parketu a videl som, ako sa "majiteľ" diskotéky rozpráva so sporo odetou slečnou, niečo jej šepká (aj keď myslím, že kvôli tomu hluku ryčal ako tur) do uška a gestami jej ukazuje stôl, pri ktorom sme sedeli my dvaja.
Hudba zrazu stíchla, DJ pustil nejaký podmaz, ktorý si kočka pravdepodobne doniesla so sebou a to už si milá osôbka šinula rovno k nám.
Majiteľ sa totiž chcel zavďačiť takýmto spôsobom, chcel nám dopriať pohľad na zvíjajúce sa telo v priamom prenose.
Slečna ladným krokom došla k nám, jedným pohybom strhla obrus a aj všetko, čo bolo na ňom (a že sa to tam nakopilo za ten večer) a už tancovala sporo odetá priamo pred našimi očami. Publikum bolo zatiaľ skôr konzervatívne a aj vďaka tomu som zažíval skôr trápne pocity. Niežeby sa kočka nesnažila, len takýto druh zábavy nie je to pravé pre mňa.
Číslo pokračovalo a na nej bolo čoraz menej oblečenia. Videl som, ako je Marek hypnotizovaný, kýval sa v rytme hudby a z jej pohybov zo strany na stranu a ona si to samozrejme užívala. Bola presne ako uspávač hadov, keď z ratanového koša vytiahne kobru. Venovala sa iba jemu a predvádzala mu súkromný striptíz. Kočka si totiž Mareka pomýlila so mnou, a tak bola presvedčená, že tancuje pre riaditeľa, lebo v tom hluku od nášho nájomcu určite neporozumela, kto je kto.
Mne to však absolútne neprekážalo, pretože kým Marek bol zhypnotizovaný, ja som odchytil čašníka, ktorý prišiel upratať ten bordel, čo vznikol po tom, ako strhla obrus a rovno som mu nakázal ešte štyri becherovky. Nech chalan nebehá stokrát. O chvíľku som ich mal na kúsku stola, ktorý som si vyhradil pre seba a spokojne som si z jednej usrkával a čakal, čo sa ide diať. A teda, že sa aj začalo.
Striptérka vytiahla telový olej v spreji, podala ho Marekovi, zhodila zo seba posledné dva kúsky oblečenia a nahá v plnej kráse mu vraví, aby ju postriekal.
Marek sa do toho pustil s odhodlaním, aj keď bolo vidieť, ako sa kníše zo strany na stranu (nebolo mi jasné, či to je ešte pozostatok tej hypnózy, alebo je to spôsobené 15-timi becherovkami). V momente, keď už slečna vyzerala ako nakladaný sleď, pretože mala toľko oleja na sebe a pravdepodobne aj v sebe (Marek je extrémne prefekcionalistický a keď už niečo robí, tak to robí poriadne), ja som akurát začínal s ďalším nákladom byliniek, lebo som si povedal, že kašlem na Mareka, aj tak ma nevníma a striptérka požiadala môjho drahého spolubojovníka o to, aby jej ten olej porozotieral a vmasíroval do pokožky. To sa už aj publikum prebudilo, najodvážnejší sa stále viac a viac blížili k nášmu stolu, aby mali čo najlepší výhľad.
Videl som, ako Marek nemo prikývol, kŕčovito zovrel našej drahej návšteve prsník, párkrát s ním zatriasol v snahe urobiť aspoň nejaký pohyb rukou a nahodil výraz, o ktorom som si myslel, že je to znak rozsiahleho infarktu myokardu.
Tvár mu zbrunátnela, na krku navreli žily, rukami sa chytil okraja stola až tak, že mu zbeleli hánky, oči sa prevrátili do hlavy a z hrdla sa ozvalo chrčanie. Striptérka netušila, čo sa deje, ja som ostal v nemom úžase a radšej som tretí zo štyroch donesených obrátil do seba na jeden šup, keď tu zrazu Marekom zatriaslo ako osikou, všetko sa vrátilo do predchádzajúceho stavu, nahodil ten najsladší úsmev a povedal:
„Ďakujem, slečna.“
To bolo jediné, na čo sa zmohol, pretože mu pravdepodobne došlo, že odísť z diskotéky bez toho, aby si niekto všimol rozlievajúcu sa škvrnu v rozkroku, bude pravdepodobne problém.
Striptérka pochopila, čo sa udialo, našťastie si však zážitok zatiaľ nechala pre seba, zliezla otrasená zo stola a pobrala sa k DJ pultu. Tam už na ňu čakal "majiteľ" diskotéky a zas sa pustil do vysvetľovania. Predpokladal som, že mal potrebu vysvetliť jej, že tancovala nesprávnemu človeku a ten, ktorému mala zatancovať, si užil hlavne jej vystrčený zadok, kým sa ona nakláňala k Marekovi.
Zrazu pokývala na znak súhlasu a už si to šinula nazad k nášmu stolu. Ani neviem ako, zdrapla ma za ruku a ťahala ma spoza stola von. Jediné, na čo som sa zmohol, bolo rupnúť do seba ten posledný pohárik, kašlem predsa na Mareka, on si užíval inak a keď chce, nech si objedná sám.
To som sa ale už ocitol vo víre tiel a kočka ma za ruku viedla priamo doprostred parketu. Tam ma nechala stáť a začala sa okolo mňa zvíjať. Ešteže niekomu napadlo šupnúť ku mne stoličku, aby som sa mohol zložiť.
Poznáte to, keď príde ten prelomový pohárik, však? Keď už vás to položí, oči sa zatvárajú, a človek zrazu odpláva do inej dimenzie? Tak presne takýto stav u mňa nastal v momente, ako som dosadol na tú stoličku. Našťastie.
Takže, aby som v krátkosti popísal tú scénu, ja sedím na stoličke, hlava nabok, ruky spustené, nezáujem o okolitý svet, dievča sa okolo mňa točí, dav buráca, prekrikujú sa jeden cez druhého. Ona sa fakt snažila vo mne niečo vzbudiť, ale naozaj v tom momente už mi bolo všetko jedno a nedokázal som sa jej ani dotknúť. Keďže ľudia okolo ju burcovali k ešte lepšej aktivite, so mnou nešlo ani pohnúť, a to mi tancovala v lone, nenapadlo ju nič lepšie, ako kľaknúť si predo mňa, stiahnuť mi bermudy a naznačovať vykonávanie orálneho sexu. Ja zvädnutý ako uhorka a dievča sa tam trápi.
A v tom to prišlo. Záblesk. Prebralo ma. Zmysly sa naštartovali, hlava sa dostala zo záklonu do polohy skoro OK, údy sa napli. Pozrel som sa dole a vedel som, že bude zle. Zbadal som iba dlhé vlasy, ako sa mi skláňajú nad lonom. Doriti. Toto nie. Teraz nie.
To bolo jediné, čo som si stihol pomyslieť. A prásk. Naplo ma, becherovka sa pýtala nazad, na maličký okamih som sa pokúsil s ňou zabojovať a vysvetliť jej, aby neblbla. No vysvetlite niečo becherovke.
A už to išlo plným prúdom. Cieľ jasný, zameraný, tri, dva, jeden.... zásah. Vlasy dostali komplet deštruktívny zásah raketou vzduch – zem, ďalší pre potvrdenie úplného zničenia nasledoval asi o sekundu na to.
Osobne si myslím, že na Bratislavskom hrade, kde sú vystavené repliky korunovačných klenotov Márie Terézie, by k týmto replikám mala pribudnúť aj táto šabľa. Lebo bola ale že fakt kráľovská.
Potom to už nabralo rýchly spád. Nastalo trápne ticho asi na sekundu, dav začal hučať s prerývaným rehotom prvých odvážlivcov, slečna ziapala ako furman na unavené kone (aj s nadávkami), bila ma po stehnách a snažila sa na opätkoch, ktoré pripomínali chodúle vstať. Samozrejme, aby toho nebolo málo, sa ešte raz do toho celého strepala, lebo sa jej šmýkalo, a to ma už zdrapili dve obrovské lopaty, ktoré mal SBS-kár miesto rúk a prisámbohu som sa nedotkol podlahy, ako si ma pohadzovali, keď ma vyhadzovali von. Kútikom som zazrel, ako Mareka postretol taký istý osud, až na to, že ja som síce plachtil so stiahnutými nohavicami, avšak bez obrovskej škvrny, ktorá vypovedala, ako si to užil so slečnou. Aspoň niekto.
Po pristátí vonku na tráve sme nejako pozdvíhali jeden druhého, zavesili sme sa do seba a Marek sa ma pýta:
„No a ako to bolo s tou Zuzkou – rampárkou?“
