K tomuto článku odporúčam pustiť si do pozadia túto úvodnú skladbu. Ja som si ju pustil počas písania spolu s celým soundtrackom.
Ak si dobre pamätám tak to bolo koncom leta 1997, keď mi sused, od ktorého som si bežne požičiaval nové hry povedal “dojdi, mám super novinku”. Keďže bol rok 97 a nemali sme mobily, miesto volania po pevnej linke bolo pohodlnejšie jemu z horného poschodia pustiť na šnúrke niečo ťažšie a s tým zaklopať na moje okno. Vybehol som teda dve panelákové poschodia, zazvonil, otvorila mi jeho mama a ja som s letmým pozdravom utekal do jeho izby. Tam už som akurát začul “fresh meat!” a po pár sekundách nadávky ako toho Butchera nevie zabiť ani na dvadsiaty pokus.
Toto bola moja prvá interakcia s hrou, ktorá dala základ novému žánru diabloviek, teda akčným RPG z izometrického pohľadu. Odvtedy ubehlo vyše 25 rokov, vznikli ďalšie pokračovania a ja napriek tomu, že som hral každé (tvárme sa že Diablo Immortal neexistuje), stále sa najradšej vraciam k tomuto prvému dielu série.
Ak toto číta niekto, čo v živote o tejto hre nepočul, tu je krátky a nepresný opis. Ide o hru s izometrickým pohľadom na postavičku, s ktorou chodíte tmavými kobkami starého kostola, rúbete hlava nehlava nepriateľov ako sú rôzni kostlivci, zombie, netopiere, neskôr iné pekelné príšery, až sa presekáte ku finálnemu bossovi, ktorým je samotný Diablo. Počas tohto postupu zbierate stále lepšiu výstroj, vylepšujete si základné atribúty (preto RPG) a taktiež sa môžete naučiť nejaké tie kúzla.
Tento jednoduchý koncept bol tak skvelo zrealizovaný, že primitívny príbeh a jednoduché úlohy typu nájdi/prines/zabi vôbec nekazili zábavu z toho neustáleho blúdenia kobkami, zabíjania hordy nepriateľov a objavovania novej lepšej výstroje. Jediné čo pri hraní trpelo bola počítačová myš, ktorá mala problém ustáť to frenetické klikanie. Každý level bol unikátne vygenerovaný pri prvom spustení hry, nie všetky questy boli v rámci prejdenia hry ponúknuté hráčovi a zbrane, či brnenie mali často náhodne prideľované atribúty, takže hráč bol motivovaný opakovať prechod hrou, neustále objavovať a “zbierať expy”.
Prvotný koncept/nápad na túto hru vznikol už v roku 1994 a ako k jednej z mála hier tej doby k nej existuje aj prvotný dizajn dokument, ktorý je ešte aj dnes medzi seniornými hernými vývojármi považovaný za skvelú ukážku ako začať pracovať na hre. Vidno tam pritom naivitu vtedajších vývojárov, že celú hru dokončia do jedného roka. Po x zmenách im to trvalo viac ako 2 roky, ale oplatilo sa. Podarilo sa im vytvoriť legendu.
Hneď po vydaní sa hra stala obrovským hitom, takže nie je prekvapivé, že ani nie po 12 mesiacoch od vydania vyšiel prvý a jediný datadisk s menom Hellfire. Bolo to aj vďaka tomu, že len 20 000 predaných kusov stačilo vydavateľovi na to, aby sa vývoj zaplatil a pritom za prvého pol roka od vydania sa predalo vyše pol milóna kópií. Hellfire priniesol 8 ďalších levelov, 2 bossov, 1 novú hratelnú postavu a aj napriek prvotnej kritike (pretože ho netvoril pôvodný tím) si myslím, že rokmi si obhájil svoju existenciu.
3 a pol roka od vydania bolo už dávno jasné, že Blizzard vytvoril legendu. Iné štúdia začali tvoriť Diablo klony, ale len autori prvého dielu dokázali prekonať svoj úspech a v júni 2000 vydali Diablo2. Už za dva týždne od vydania predali 1 milión kópií a my vtedajší piráti sme rýchlo zháňali 3 prázdne CD, s ktorými sme utekali k tomu jednému zdroju, čo nám napaľoval najnovšie hry. Technicky už pri vydaní bola hra kus zastaralá, keďže išla akurát v rozlíšení 640x480, zatiaľ čo hry v tom roku už bežne fungovali v 1024x768 (poznámka pre mladších, skôr ako prišlo nejaké FullHD, 4k atď sme tu mali CGA/EGA/VGA/SVGA/XGA grafické režimy s rôznymi rozlíšeniami a schopnosťou zobrazíť počet farieb), ale hrateľnosťou to opäť nemalo konkurenciu.
Z pôvodného zatuchnutého podzemia v prvom dieli, sme sa dostali do otvoreného sveta, ktorý žil. Počasie sa menilo, všetko bolo opäť unikátne generované, dostali sme možnosť získať parťáka, ktorý nám pomáhal pri boji a možnosti ako si levelovať postavu sa neskutočne rozšírili. A k tomu všetkému sme sa mohli dostať v rámci jedného questu aj do starého Tristramu z prvého dielu a užiť si trošku nostalgie.
V škole to hrali aj tí spolužiaci, ktorí nepatrili medzi tých niekoľko zarytých hráčov. Ešte teraz si spomínam, že špeciálne boss na konci druhého aktu dal zabrať snáď každému z nás a debaty o tom ako ho zabiť sme mali niekoľko týždňov v kuse. Avšak keď po roku od vydania vyšiel datadisk Lord of Destruction, ktorý priniesol okrem nového piateho aktu a nových postáv aj rozlíšenie 800x600, začal som svoj počítač snáď každý víkend vláčiť ku kamošovi cez ulicu, aby sme spolu s jeho susedmi hrali Diablo 2 celú noc. Preniesť midi tower a s ním aj 15” CRT monitor, nainštalovať sieťovky požičané od jedného zo susedov, či poťahať káble tak, aby všetky dočiahli do switchu, nám dalo vždy zabrať, ale stálo to za to. Celý víkend s krátkymi prestávkami na spánok a obslužnú hygienu sme strávili na neergonomických stoličkách, zhrbení nad klávesnicami, so snahou zabiť čo najviac príšer po ceste k Baalovi, poslednému bossovi tohto datadisku. Aj keď sme hrali len štyria, vďaka jednoduchej možnosti napísať do konzoly iný počet hráčov (max. 8) sme si dvíhali obtiažnosť, čo nám umožnilo ľahšie získavať experience a levelovať postavy.
Ešte doplním, že soundtrack ku hre je fantastický (tak isto ako ten k prvému dielu) a jeho časť sa nahrávala aj v Bratislave v spolupráci so symfonickým orchestrom slovenského rozhlasu.
Dlhých 12 rokov trvalo, kým po veľmi úspešnej dvojke vydal Blizzard Diablo 3. Možno to bolo už vekom, pracovnými povinnosťami, alebo len tým, že tá hra sa nevyrovnala prvým dvom dielom, ale na rozdiel od predchodcov som tento diel dohral len raz. Oproti predchádzajúcim dielom prišli zmeny, ktoré nie každý fanúšik rozdýchal. Piráti si ho už museli zakúpiť, lebo bez online pripojenia sa hra nedala hrať, výborný systém skillov/kúziel z druhého dielu osekali na kosť a hru zjednodušili aj pre hráčov Call of Duty tým, že miesto náročného žonglovania s flaštičkami na doplnenie života a many, čo bola “obľúbená” kratochvíla hráčov predchádzajúcich dielov, sa tieto atribúty vedeli dopĺňať automaticky. Taktiež priniesli dovtedy nevídanú novinku (ktorú po “veľkom úspechu” po pár rokoch zrušili), nákup a predaj predmetov v hre od hráčov. Za herné peniaze a aj naozajstné. Zrazu ste nemuseli zabiť jedného bossa 10 krát kým vám padlo nové, užitočnejšie brnenie, ale jednoducho ste si ho mohli zakúpiť v obchode od iného hráča.
Blizzard si evidentne ctí tradície a aj k tomuto dielu vyšiel len jeden datadisk (Reaper of souls) a bolo to taktiež rok po vydaní pôvodnej hry ako u jeho predchodcov. Ten nepriniesol nič zapamätania hodné do obsahu a ani si nespomínam, aký a ako náročný na zdolanie bol posledný boss v tomto datadisku. Čo však tento datadisk priniesol bolo zbastardenie celej série a možno aj zbastardenie celého žánru hier. Sezóny, ktoré spustili, mali za cieľ udržať hráčov dlhšie v hre. Každé tri mesiace sa menila sezóna a s ňou herný obsah. Iné questy, iné predmety, toto všetko malo za cieľ vytiahnuť z hráčov ďalšie peniaze. Keď som si tú hru po pár rokoch spustil znova, že však si zahrám niekoľko levelov a opäť to vypnem, umiestnilo ma to v hre niekam, kde som si to vôbec nepamätal. Po pár minútach snahy zorientovať sa som to znechutene zavrel a už nikdy nespustil.
V roku 2022 vyšlo Diablo Immortal ako taký teaser ku pripravovanému Diablu 4. Toto som nehral a ani neplánujem, keďže všade o tom hovorili/písali ako o blbosti pre nenáročných mobilných hráčov.
Keď však vyšlo v roku 2023 Diablo 4, kúpil som si kvôli nemu novú hernú konzolu. Bola to moja prvá konzola od imitácie NESu z čínskej tržnice v 90-tych rokoch. Akosi som zlenivel hrať za počítačom a Diablo mi prišlo ako fajn oddychovka na gauč. Času na hranie však bolo akosi pomenej, takže mi je ťažko hodnotiť, keďže som neprešiel ešte ani prvý akt v hre.
Čo odporučiť niekomu, čo túto sériu nikdy nehral a predsa len by to chcel skúsiť? Určite si treba zahrať jednotku a dvojku. Tieto hry zostarli s gráciou a vďaka oficiálnym a neoficiálnym úpravám sú výborne hrateľné aj dnes. Prvý diel sa dá zakúpiť aj s datadiskom na Gogu a vďaka open source portu DevilutionX má pár funkcií, ktoré zlepšujú hrateľnosť a taktiež sa dá hrať na mobile. Je to výborná záchodovka.
Diablo 2 dostalo oficiálny remaster s názvom Diablo 2 Resurrected, ktorý ponúka originálnu výbornú hrateľnosť s vylepšenou grafikou, ale taktiež možnosť prepnúť do pôvodného vizuálu.
Ak máte radi klikačky na štýl “ešte tento dungeon vyčistím od príšer”, tak Diablo je hra pre vás. Ak nie, pustite si Candy Crush.
