Už od čias ako som prvýkrát videla film Krstný otec sa stala Sicília mojím tajným snom.
Do severného Talianska chodíme s rodinou každé leto, no veľmi sme túžili zažiť i pravú južanskú atmosféru.
V septembri roku 2022 sa nám to konečne podarilo. Vydali sme sa na pravú poznávaciu jazdu s minimálnym plánovaním presného harmonogramu.
Reálne zabezpečené sme mali len letenky a ubytovanie. Preštudovali sme si samozrejme aj pár cestovateľských tipov, no hlavným cieľom bolo spontánne spoznávať, zažívať, ochutnávať a vidieť to, čo tento nádherný kus krajiny ponúka.
Pred cestou sme od známej dostali varovanie, aby sme nezostali šokovaní špecialitou južných regiónov – všadeprítomným neporiadkom, chaosom ciest či živelnosťou miestnych. Ďalší známy nám so slovenským tradičným pesimizmom predpovedal, že nás určite už na letisku unesú mafiáni.
Po prílete na letisku v Katánii sme unavenými očami (leteli sme z Viedne skoro ráno a áno, pri prechode horským prechodom sme sa museli hneď po polhodine cesty pre spadnutý strom vracať inou trasou) zhodnotili, že keďže mafia nedorazila, „musíme“ využiť odvoz nášho ubytovateľa. A tak sa začala divoká jazda v spletitých uliciach Katánie s mohutnou Etnou v pozadí. Už po minúte bolo jasné, že šoféri jazdia na štýl kamikadze - smerovky buď nepoužívajú alebo im blikajú stále, samozrejmosťou je trúbenie na všetkých, čo idú okolo. Vrhanie sa do križovatiek na poslednú chvíľu bolo takým adrenalínom, že i skúsený Blavák by radšej vystúpil a plakal niekde pod stromom nad svojím osudom. Ujo šofér nám svojou sicílskou angličtinou živo opisoval miesta, okolo ktorých sme prefrčali. Nakoľko okrem beautiful a ok globálny jazyk veľmi neovládal, vehementne sme mu prikyvovali na všetko, čo vravel. Zachytili sme pár geografických názvov, a tak nás asi nechcel predať na biele mäso ani poslať na nútené práce niekam k Etne. Plní nadšenia sme pozorovali úzke katánske uličky historického centra plné áut po stranách a v duchu sa modlili, aby oproti nešlo žiadne auto. Ako sme rýchlo zistili, i dve dodávky sa veselo dokázali prestrčiť vedľa seba. Ak to bolo už príliš, šoféri si vymenili pár nadávok a šlo sa ďalej. Autám tu všeobecne nevadilo do seba ťuknúť, boli schopné sa vzájomne vyhnúť i za cenu odrazeného nárazníka, či vyjdenia až na chodník, kde prekvapilo nič netušiacich, očividne podľa zdesenia v očiach šokovaných turistov. Samotné zaparkované autá by boli na legendu. Otlčené, rozbité, s vytlčenými svetlami i bez svetiel, s vybitými oknami prelepené fóliou, bez kapoty, bez dverí...niektoré dokonca slúžili i ako náhradné kontajnery. Široká škála najväčších hviezd vrakoviska však stále zjavne bola schopná jazdy. Autá u nás dávno vyradené tu veselo fungovali ako taxíky.
Oveľa výhodnejšie bolo očividne jazdiť na skútri, ktorý jednoznačne slúžil i ako rodinný dopravný prostriedok. Nočná mora bezpečnostných technikov. Väčšina jazdcov sa s prilbou vôbec neobťažovala. Pri pohľade na oteckov s dieťaťom pod pazuchou či dvoch tak desaťročných chalaniskov by u nás zinfarktovala nejedna slovenská matka. Skútre však boli rýchle, ľahko sa prepletali pomedzi už i tak dosť exponovanú dopravu.
Okolité budovy pochopiteľne pamätali nejaké tie storočia, no prekvapilo nás, že až na pár výnimiek v podobe chrámov a mestských budov sa o ne veľmi nestarali. Rovnako ako ulice, boli stavby plné neporiadku, psích výkalov, prázdnych fliaš či plastových obalov a papiera. Celé vystrihnuté ako z reklamy na Luník IX.
I napriek kypiacemu bordelu má toto mesto svoje neskutočné čaro. Katánia to sú i ulice vyzdobené farebnými stužkami a dáždnikmi, seniori s vínečkom v ruke sediaci na lavičke ako živo diskutujú, rybí trh s charakteristickou vôňou, šťavnaté ovocie či čerstvá zelenina. Apropo jedlo. Počas nášho pobytu sme sa stravovali na rôznych miestach od reštaurácií po talianske fastfoody. A musím skonštatovať, že nikde v Taliansku som lepšie nejedla. Obzvlášť dezerty majú neskutočné. Šťavnaté, plné chuti....jednoducho gastronomické nebo.
Ďalší deň sme strávili v Taormine – údajne najkrajšom sicílskom letovisku, čo môžem len potvrdiť. Na rozdiel od Katánie je toto mestečko úhľadné a čisté. Získa si vás nádhernými výhľadmi, historickými budovami a samozrejme dokonalým jedlom. Etnu si tu obzriete zo severnej strany, odporúčam prejsť sa miestnou verejnou záhradou. Tá atmosféra je na nezaplatenie. Rovnako dobrým nápadom je odviezť sa lanovkou smerom k moru, kde po pár minútach dorazíte k prírodnej rezervácii Isola Bella. Okrem toho, že tu natáčali film s Mastroiannim sa dá v zátoke príjemne schladiť v azúrovo čistej vode, tak si nezabudnite plavky. Pláž je kamenistá, obklopujú ju menšie i väčšie útesy, domáci sa kúpu v obuvi do vody, čo sa ukázalo ako veľmi dobrý nápad.
Tretí deň patril Syrakúzam. V odpadkoch na uliciach mierne zaostáva za Katániou, historické centrum až na pár bočných uličiek je upratané. Rozmaznať sa môžete geniálnou zmrzlinou a za to stojí i miestne trhovisko plné čerstvých produktov od výmyslu sveta. Archimedovo rodisko ponúka množstvo antických historických pamiatok. Kresťanské chrámy nezaostávajú. Okúpať sa dá na miestnej verejnej pláži, no extra služby nečakajte. Okrem sprchy je vám k dispozícii strmý útes, z ktorého veľmi, ale veľmi opatrne zliezate do priezračne čistej vody. Hĺbka vody je nevyspytateľná, s deťmi by som sem osobne asi nešla. Zábavné bolo stretnúť Slovenku, ktorej mamina pochádza z nášho mesta. Nuž, svet je malý.
Na štvrtý deň sme plní emócií nastúpili do lietadla smer Viedeň. Bolo 36°C, slnečno. V strednej Európe nás už čakal dážď a chlad. Ani sa nám veľmi nechcelo.
Ako teda bolo na Sicílii? Etna, história, more, odpadky, živelnosť, pistáciové cannoli. Neskutočný zážitok.
