Zvyknem pridávať veselé zápisky po cestách v Taliansku s deťmi či bez, no tentokrát žarty bokom. Ak dostanete na chvíľu chuť zanechať plážovú agóniu v Lignane či Bibione a vyberiete sa za poznávaním do relatívne blízkeho okolia, určite sa na minimálne hodinku zastavte v nenápadnej obci Redipuglia. Táto lokalita totiž ukrýva ďalší skvost –najväčší talianský vojnový pamätník.

Pamätník stotisícich je domovom ostatkov viac ako stotisíc talianskych a rakúsko uhorských vojakov, ktorí v okolí bojovali počas 1. svetovej vojny. Navrhnutý ako schodište tvorené dvadsiatimi dvomi kamennými schodmi obrovských rozmerov vám postupne počas výstupu predkladá mená vojakov v abecednom poradí. Tých „šťastných“ samozrejme, ktorí dokázali byť identifikovaní. Na každom poschodí sa čnie nápis Presente (Prítomnosť). Výstup hore je riadne kardio, ale prudko odporúčam pre účastníkov typu „motorové myši“ čiže deti mladšieho školského veku ako veľmi účinnú formu utlmenia. Auto viete nechať dolu na bezplatnom parkovisku v blízkosti stavby. V  predchádzajúcich rokoch tu fungovala menšia reštaurácia a stále tu nájdete i funkčné relatívne čisté WC. Čiže ideál pre večných hľadačov toaliet. Cestou ku pamätníku sa môžete prejsť origoš zákopmi. Stačí trocha predstavivosti a v stiesnených priestoroch si uvedomíte, že tu by ste rozhodne svoj čas tráviť dlhodobejšie nechceli. Úzke chodby čiastočne pod úrovňou zeme, zúžené okienka poskytujúce minimum svetla, jednoducho miesto, kde strach z pavúkov a vší je asi vaša posledná starosť. Akú kvalitu života tu mohli mať tí, ktorí sú pochovaní vyššie? Natlačení na seba v uzučkom priestore, kde napĺňanie vašich základných potrieb  je súčasťou „ verejného života“ zákopu. Neustále v strehu, lebo nepriateľ môže udrieť kedykoľvek. A čo vaša rodina kdesi stovky kilometrov odtiaľ? Majú čo jesť? Budú si deti pamätať na svojho otca, ak sa vráti? Bude mať raz tá rodina šancu vôbec poplakať si na vašom hrobe? Pre deti je návšteva tejto časti pamätníka zaujímavou prechádzkou, pre nás starších pripomienka ľudskej malosti a zraniteľnosti. Navonok nič strašné, len prázdne, miestami zarastené chodby...v horúcich dňoch vítané schladenie medzi kameňmi. Za mňa však silný zážitok. 


 

 

 

 

 

 

Keď absolvujete všetkých 22 poschodí a ešte dýchate, naskytne sa vám nádherný výhľad na široké okolie. Oproti na kopci zhliadnete pôvodný vojnový cintorín, z ktorého ostatky asi 30 tisíc vojakov preniesli do novovybudovaného pamätníka. Samotný vrchol schodišťa tvorí kaplnka a dve klimatizované miestnosti venované spomienke padlých. Nájdete tu osobné veci vojakov, ich fotky, oblečenie, zbrane, vlajky...Ak doteraz tabuľky s menami pre vás znamenali len zhluk písmen a čísel, tu si ich okamžite zhmotníte. Veď podľa fotiek boli mnohí títo bojovníci len deti. Viete si predstaviť, že by v dnešnej dobe váš osemnásťročný syn odišiel bez väčšej prípravy bojovať kdesi do neznáma v štýle tu máš zbraň a choď brániť vlasť? Nonsens. Po vyjdení von z múzea sa viete krátko prejsť v jeho okolí. Opäť tu máte čisté WC a ďalšie parkovisko pre tých, ktorých nemôžu alebo nechcú vyšliapať náročnú cestu hore pamätníkom. Vedie sem, teda okrem hlavného ťahu i vedľajšia cesta. Odporúčam však si ju naštudovať cez uja Google, lebo talianske značenie v rámci obce má už svoj vek a my sme si ho osobne všimli až cestou späť.

Čo dodať na záver? Ak chcete pocítiť dych histórie, Pamätník stotisícich je jasná voľba.

 

 

 

 

 

P.S. My sme na tomto mieste boli už trikrát...Zakaždým totiž rekonštruovali inú časť a až tento rok sme sa konečne dostali do múzea vo vrchnej časti.