Po viac ako polročnom nedostatku vitamínu T (Taliansko), sme sa rozhodli si ho doplniť vo vianočnom období. Znamenalo to, že spolu s manželom a našimi dvoma ratolesťami strávime po prvý krát v živote Silvester mimo Slovenska. Voľba padla na Lago di Garda, presnejšie mestečko Riva del Garda, ktoré sa malo stať naším východiskovým bodom pri potulkách po tejto časti našej milovanej krajiny. V praxi to znamenalo cestovať autom okolo desať hodín a každý, kto má deti vie, že je to level profesionál. Základ tvorí príprava občerstvenia rozmanitého druhu (aj tak určite zabudnete, čo ony práve chcú a potrebujú), balík Kinedrylu, veľa veľa náhradného oblečenia, plyšákov na cesty a posťahovaných rozprávok na počúvanie. Týmto ďakujem všetkým umelcom od sedemdesiatych rokov po súčasnosť. Cesta ubiehala hladko a plynule. Neobišlo sa to samozrejme bez výmeny žiarovky v prednom svetle hneď desať minút od domu a povinných ciko prestávok, ktoré boli vyžadované a potrebné najmä v čase najhustejšej dopravnej špičky, prechode horským priesmykom či v niekoľko kilometrovom tuneli. Cestovať ku jazeru sme sa rozhodli severnou rakúskou diaľnicou cez Brennerský priesmyk. Odmenou na tejto trati sú vám nádherné scenérie v podobe kopcov, kostolov, rozprávkových údolí. Toľko hradov na kilometer štvorcový som ešte nikdy nevidela. Nasledoval prechod cez hranice, kedy sa diaľnica zrazu zmenila na šialený boj o rýchlejší jazdný pruh. Čo na tom, že smerovky asi nikomu nefungujú, však vy viete, kam sa oni chcú dostať. Na obranu talianskych motoristov dodávam, že v tom neboli sami. Podľa ŠPZ tu jazdili podobným kamikadze štýlom i Nemci. Pár divokých zabrzdení kvôli bezpečnosti prebudilo i našu inak večne v aute spavú staršiu dcéru, aby sa mohla spýtať snáď po tisíci krát, či už sme tam. Tá mladšia cestujúca na štýl komisára Rexa (cestuje v zásade v bdelom stave, ak aj musí na chvíľu zdriemnuť, oči má prižmúrené a kontroluje, aby o nič neprišla) len poznamenala, že už chce byť v cieľovej destinácii, lebo sa jej nepáčia cesty a vraj si zabudla plavky, takže sa kúpať v jazere nebude. Má len štyri roky a Taliansko si pamätá v jeho letnej verzii. Apropo, boli sme úprimne zvedaví, aké bude to Taliansko koncom decembra s desiatimi stupňami a bez kvitnúcich kvetov a alejí. Po zjazde z diaľnice sme však už do pol hodiny zbierali sánku z podlahy auta. Naskytol sa nám totiž pohľad na čarovné jazero Lago di Garda v zajatí hôr. Krištáľová voda hrala všetkými odtieňmi zelenej a modrej. Na jeho brehu ako dubáčiky čupeli krásne historické domčeky, palmy a stále zelené stromy vytvárali dojem letnej pohody. Boli samozrejme ozdobené svetielkami a odvšadiaľ dýchala vianočná atmosféra. Cestu na pešo s kuframi na ubytovanie sme doslova preleteli, len aby sme už mohli zažiť to všetko zblízka. O chvíľu sme sa ocitli v úzkych uličkách mesta, zamierili ku slnku vykúpanej vodnej ploche, kde už na hladine plávalo vtáctvo doslova čakajúce na povinné kŕmenie od turistov. Viem, že pečivo je pre vodných vtákov nezdravé, no tieto gardské stvory vás dokázali za ním prenasledovať i po súši. Dve labute si očividne založili biznis na odmenách za účasť na selfie fotkách v uličkách vianočných trhov. Stojíte pri stole, vychutnávate si horúce Bombardino a tu zrazu drzá hlava vo výške očí vašej sedemročnej dcéry si nárokuje žemľu zo stola. Keď skončila pri nás, presunula sa za ďalšími obeťami o stôl ďalej. Prípadne vyhnala kačky plávajúce vo fontáne, aby si zväčšila obchodný priestor. Samotné vianočné trhy v Rive sú krásne. Mesto vie ako vytvoriť parádnu atmosféru nasvietením hlavných budov, k tomu loďky v prístave vo svetle mesiaca a pristihnete sa, že chodíte po okolí s priblblým úsmevom na tvári. Prvý deň nakoľko bol náročný na cestovanie nás nadobro odrovnal. Zničil naše fyzické schránky, ale duša sa začala pripravovať na ďalšie dobrodružstvá. Nasávanie vitamínu T sa mohlo naplno začať.
Druhý deň sme venovali prechádzke v meste za denného svetla. Opäť nás privítali zištné kačky, lysky čierne, čajky zaškriekali svoju pieseň. V tomto období nebolo pri jazere veľa ľudí, čo nám maximálne vyhovovalo. V lete musí byť toto miesto pulzujúca tepna života. Podľa toho, čo sme na vlastné oči videli a doplnili s informáciami z netu, na tomto malom kúsku zažijete od vodných športov, cykloturistiky, návštevy historických pamiatok a múzeí asi všetko, čo k pravej aktívnej dovolenke treba. Detské ihriská ako stvorené pre radosť tých najmenších, pri každom z nich pre radosť rodičov i WC. Pre nákupné maniačky prístupné obchody, v kaviarňach lahodná kávička na každom kroku.
Okolo obeda sme sa vydali preskúmať i susedné mestečko Limone sul Garda. To už sme využili služby nášho auta a užili si pomalú jazdu po krivolakých cestičkách, tuneloch dômyselne vybudovaných pre potreby nielen turizmu. Zaplakali sme v duchu nad situáciou a počtom cestných tunelov v rodnom kraji. Tu to očividne ide a chce sa. Tu majú tunely prerazené v hore i s križovatkou, odbočkami....Dosť už ale výlevov a porovnávania. Poďme späť k Limone. V zimnom období parkovanie zdarma, málo ľudí túlajúcich sa uličkami ako vystrihnutými z časopisu na dokonalosť. Pred odchodom na dovolenku sa nás viacerí pýtali, čo akože chceme v tom Taliansku robiť v zime, keď nie sme lyžiari. Presne toto. Túlať sa, kam nás oči zavedú a deti vládzu. Máme to šťastie, že naše baby sú odmalička naučené na dlhé pochôdzky, ktoré keď doplníte maškrtou, zvládajú viac menej bez reptania. Limone už podľa názvu poukazuje na oblasť pestovania citrónov, pomarančov...Nájdete tu famózne múzeum venované pestovaniu citrusov a jeho regionálnej histórii. Ideálna príležitosť ukázať potomkom, že pomaranče nerastú v debničkách v Kaufláči. Keď po hodine vyleziete z múzea, zamierte si to smerom ku vode ku Limone sul Garda Hafen a dajte si pizza slice v miestnej reštaurácii. Top jedlo. A pre miestne kačky opäť príležitosť vyžobrať si od vás kúsok. Tematika citrónov je v tomto meste na mieste. Obchodíky ponúkajú citrónový likér, koláčiky, cukríky, mydielka. Celá miestna architektúra akoby stvorená pre toho požierača citrónov z Fantaghiro. Ja osobne citróny nejako nepreferujem, tu sa vám však na ne začnú v momente zbiehať slinky. Ešte pár fotiek happy family v prístave a odchádzame do základného tábora v Rive.
Ďalší deň nás čaká výlet do Mekky romantikov Verony. Z Rivy je to do Verony zhruba hodina a pol. My sme si naivní zvolili cestu po pobreží, že však si užijeme pohľady na mestečká a dedinky na východnom pobreží najväčšieho talianskeho jazera. Tá trasa je idylická, neprestávate žasnúť nad nádherou všade vôkol. Modrastá vodná hladina, plachetnice v dokoch, kostolíky, hrady pyšne sa týčiace nad vodou i hlboko zasadené v horách. Všetko dokonalosť sama až na najmenšiu členku výpravy a grcku, ktorú hodila hneď po polhodine jazdy. Nasledovala pauza na prezlečenie dotyčnej i pocit úľavy, že to tentokrát neschytali sedačky len oblečenie a deka. Ďalej už to bola brnkačka. Zlom nastal v najkritickejšom bode v centre mesta päť minút od najviac odporúčaného parkoviska, kam sa naša GPSka rozhodla očividne nezamieriť a miesto k Arene nás posielala do uzatvorenej ulice asi vyplakať sa. Dôležitá križovatka uzatvorená, i miestne vozidlá sa chaoticky otáčali kade tade. Nič pre slabé povahy, no nejako sme sa zorientovali a nasmerovali sa tam, kam treba. Zelenú okrem nás však dostali i ďalšie pruhy, a tak doslova stretnutie pod jedličkou na pseudokruháči vyvrcholilo v zmesi áut zo všetkých smerov. Prekvapivo sa žiadna apokalypsa nekonala, nejako si to vodiči vyriešili a aj nás prúd strhol správnou trasou. Teda asi. GPS opäť išla svoje, odporúčala nám vystúpiť a vziať si radšej taxík. Vypli sme ju a doslova nedýchajúc sme si urobili koliečko historickým centrom podľa značiek a ako tak zdravého rozumu. O pár minút sme sa našli na správnom parkovisku a čoskoro i pri Arene obklopenej selfie tyčkami. Masa turistov dychtiacich po insta fotečkách v akcii. Naše dievčatá nám odrecitovali tri základné pravidlá, a to Poslúchať, negŕcať a držať sa pri nás. Dúfali sme len, že ich aj v praxi budú aplikovať. Prečo sme sa vlastne trepali do Verony, keď neznášame davy a turistické pasce? Túžili sme sa prejsť jej historickými ulicami a zažiť celú tú atmosféru. Celý ten Wilkov príbeh je chytľavý, ale pokiaľ chcete dlhé minúty stáť v rade, aby ste navštívili rodný dom vymyslenej postavy, či nedajbože navštíviť jej fiktívnu hrobku, nech sa páči. Ku Júliinmu balkónu sa však dostaneme pomerne jednoducho, postojíte v rade desať minút, čo dajú s prehľadom aj deti. Dnu na nádvorie púšťajú po skupinách tak dvadsať duší. Prídete tam, pretlačíte sa tak, aby ste si ten kamenný balkón odfotili, fascinovane pozriete na nekonečný rad pod ním, kde sa striedajú turisti bažiaci obchytať si Júliinu sochu najmä v intímnych partiách (vraj vám to prinesie nekončiacu lásku), skontrolujte, či vás za ruku stále drží vlastné dieťa a dav vás už unáša von do ulíc. Ak by ste naozaj chceli i dnu do domu, odporúčam online lístky vopred. Videli sme mnohých, ako sa sklamane otáčali od dverí, že sa dnes ani nasledujúci deň dnu nedostanú. Následne sme sa presunuli na vianočné trhy. Na rozdiel od tých v Rive boli stánky poňaté skôr komerčnejšie: čiapky, oblečenie, turistické prachochyty i jedlo všetkého druhu. Atmosféra celkovo úžasná, priateľská. Ako sa blížil večer, polícia začala centrum uzatvárať pre osobné automobily, masa návštevníkov sa niekoľkonásobne zväčšila...to sme už zdŕhali naspäť k jazeru.
Posledný deň roku 2023 sme si dali za cieľ vidieť na vlastné oči jeden z údajných divov severného Talianska – Santuario Madonna della Corona. Ide o svätyňu zasvätenú Panne Márii doslova prilepenú na útese hory Monte Baldo nad riekou Adižou. Ku svätyni sa viete dostať asi dvojhodinovou pešou túrou alebo my lenivejší sa vyvezieme autom priamo do dediny Spiazzi, odkiaľ je to asi kilometer po slušnej asfaltke. Samotná trasa ku svätostánku je nainštalovaná ako krížová cesta so starostlivo prepracovanými bronzovými sochami. Dostal nás najmä výjav znázorňujúci boží hrob ako inak umiestnený priamo v skale. Cesta príjemne ubiehala, aj keď začalo pršať a už len samotný pohľad na Svätyňu Madony v korunách nás presvedčil, že chýry mali pravdu. Magické miesto, dych berúce, jedinečné. Veľmi odporúčam.
Silvestrovský večer pri jazere bol klasicky o ohňostroji a zábave v uliciach. V našom blízkom okolí hrali dve kapely, ľudia sa zdržiavali najmä pri vianočných trhoch, pár výrastkov ako inak odpaľovalo delobuchy. Prekvapilo nás, že tie pravé oslavy však začali až po polnoci. Kým Slováci po odbití dvanástej väčšinou zaliezajú domov vyspať sa z opice, talianske osadenstvo opustilo reštaurácie a presunulo sa do ulíc, spievalo sa, tancovalo...paráda.
Posledný deň našej rodinnej exkurzie sme si urobili výlet do blízkeho mesta Arco, kde sa nachádza už z diaľky zaujímavý hrad. Cesta k nemu vedie cez rozprávkový olivový háj s viacerými vyhliadkami na celé široké okolie. Večer sme sa na popud staršej dcéry vyviezli v Rive lanovkou obzrieť si mesto z vtáčej perspektívy. Bolo to taká symbolická rozlúčka s nádherným miestom.
Takže Riva del Garda a okolie. Príroda ako z rozprávky, galéria historických miest, prežijete i s dvomi malými deťmi
