Nedávno sme si pripomenuli 20. výročie vstupu SR so Európskej únie. A ako jedna z výhod členstva v EÚ bolo odprezentované zo strany kanálu Mladí proti fašizmu aj zvýšená ochrana spotrebiteľa. A hoci tento kanál má celkom zaujímavé postrehy, tak s týmto som sa nie úplne stotožnil. Nič predsa nebránilo Slovensku, aby si prijalo vlastnú národnú legislatívu na ochranu spotrebiteľov a aj bez európskych nariadení, smerníc a judikátov.
No len potom som si spomenul, ako vyzerala ochrana spotrebiteľa v praxi nielen pred, ale aj po našom vstupe do Únie. A dospel som k názoru, že Slovensko je retardovaná krajina, ktorá ideálne nikdy nemala získať samostatnosť, pretože tu nič nefunguje. Vrátane ochrany spotrebiteľa, ktorá síce vyzerala pekne na papieri, ale v realite sa prelievala z extrému do extrému. Tu by som si dovolil napísať nejaké čriepky svojich spomienok, ako kedysi vyzeralo na Slovensku spotrebiteľské právo v praxi.
Moja prvá spomienka sa viaže k jednému exekučnému spisu, ktorý som otvoril prvý deň vo svojej prvej robote. A tam niekde na tretej strane sa nachádzala úverová zmluva, v ktorej bolo uvedené „týmto splnomocňujem advokáta JUDr. Jozefa Mrkvičku, aby v prípade, ak nebudem riadne splácať svoj dlh, v mojom mene uzatvoril notársku zápisnicu ako vykonateľný exekučný titul.“ Meno advokáta som samozrejme zmenil kvôli ochrane osobných údajov, ale keďže toto sa stalo tak v tisíckach prípadov, nie je problém zistiť, o koho ide.
V čom je problém? Nuž v tom, že ak človek omylom zaplatil jednu splátku dlhu o týždeň neskôr, dochtor Mrkvička medzičasom stihol zabehnúť za notárom, spísali spolu zápisnicu a exekúcia sa mohla začať. A ak si dotyčný myslel, že je všetko v poriadku, lebo dlžnú splátku medzičasom doplatil, tak ho čakalo nemilé prekvapenie, keď sa jedno ráno zobudil a zistil, že má zablokované účty a jeho dom sa začína dražiť.
A ak by si niekto bol myslel, že ak exekučný súd uvidel notársku zápisnicu, ktorú za spotrebiteľa podpísal nejaký advokátik, ktorého v živote nevidel, tak sa zháči a exekúciu zamietne, tak sa mýli. Poverenia v takých prípadoch boli normálne a opakovane vydané. Ale aspoň súdne poplatky neplatili falošnými kolkovými známkami.
Táto spoločnosť mala aj mnoho iných špecialít. Napríklad si dohadovala so spotrebiteľmi zmluvnú pokutu 0,25 % denne. To neznie ako vysoká suma, ale za rok to robí 91,25 %. Teda ak nie je priestupný. Okrem úrokov z omeškania mala aj celkom slušný normálny úrok – tiež okolo 90 %.
Mimochodom, vedeli ste, že Eurosojuz vymyslel a vnútil nám celkom jednoduchú pomôcku ako porovnať cenu úverov? Zasraný diktát Bruselu. Hovorí sa tomu ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) a jej myšlienka je, aby sa dala porovnať cena úverov aj po tom, ako si veritelia zaúčtujú okrem úrokov aj kadejaké poplatky.
Jediný problém s RPMN bol, že štát prevzal nesprávny vzorec. Očividne je ctrl+c, ctrl+v ťažšie, ako by si človek myslel. A potom sme si ešte zaviedli inštitút odplaty, ktorý bol síce napiču, ale aspoň bol slovenský sťa čičmiansky vzor. Jeho hlavnou výhodou bolo, že ho na rozdiel od RPMN vedel vypočítať aj bežný sudca. Spomínaná nebankovka bola zo zmätkov okolo RPMN tak znechutená, že ju pre istotu do reklám a zmlúv nedávala vôbec. Nemalo by sa to, ale tak Slovensko je trh špecifický, čiže aj napriek tomu vydržala podnikať celkom dlho.
No a potom sa tu objavil aj opačný extrém, ktorý sa začal vyskytovať potom, ako nás únia začala jebať za nedostatočnú ochranu spotrebiteľa. Ešte si pamätáte, ako som písal, že RPMN slúži na to, aby sa dala porovnať cena úverov aj po tom, ako si veritelia zaúčtujú rôzne úroky? Asi hej, veď som to písal iba o dva odseky vyššie. Niektoré súdy boli z účelu RPMN značne zmätené, a tak došlo k tomu, že pre zmenu začali za protiprávne a ergo neplatné vyhlasovať aj poplatky ako za poskytnutie úveru alebo za vedenie účtu. Na druhej strane stále ostávali profesionálne nebankovky, ktoré sa nebáli naúčtovať si poplatok za to, že prídu k spotrebiteľovi domov, zlámu mu nohy a vezmú si splátku úveru. Vďaka týmto poplatkom vyletela RPMN z 30 na 70 %. Ale keďže bol tento poplatok zaúčtovaný dobrovoľne, rozumej bol na osobitnom papieri, tak sa do RPMN nerátal. Aj keď teda neviem, prečo by nejaký spotrebiteľ chcel, aby sa vymáhači unúvali až k nemu domov namiesto toho, aby tie peniaze previedol z účtu.
Postupom času ale prospotrebiteľská frakcia začala mať navrch. Podľa starého zákona musela zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať „konečnú splatnosť úveru“; podľa nového tam už musel byť „termín konečnej splatnosti.“ Mysleli ste si, že je to len drobný, nepodstatný rozdiel? Omyl, vy amatéri! V zmluve musel byť konkrétny dátum, inak bola bezúročná a bez poplatkov. Ak tam bolo niečo v zmysle „úver bude splatený do 1 roka od prvej splátky“, bolo to zle, lebo bežný spotrebiteľ si predsa nevie vyrátať, kedy uplynie jeden rok od prvej splátky. Len pripomínam, že bežný spotrebiteľ má rovnaké hlasovacie právo ako ja alebo vy. Ale zas aby sme boli kompletní, tak niektoré nebankovky poskytovali úvery s periodicitou splátok 20 dní a tam bol fakt problém dopočítať sa, kedy mala byť konečná splatnosť. Ale tiež to nebolo niečo, čo by sa nedalo zvládnuť, ak si človek sadol a pozrel sa do kalendára.
Ale potom nový zákon vyžadoval aj „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ak neviete, čo konkrétne si pod tým predstaviť, tak podľa súdov v každej zmluve mala byť tabuľka, kde malo byť rozpísané, koľko z každej splátky pôjde na úroky, poplatky a istinu. Potom aj vznikali slohové cvičenia na tému, ako veľmi dôležitá je pre bežného spotrebiteľa táto informácia a ako mu pomáha kvalifikovane sa rozhodnúť. A áno, stále sa bavíme o tom istom bežnom spotrebiteľovi, ktorý si z hlavy nevie vyrátať, kedy uplynie rok od prvej splátky. Ale zrazu tomu istému spotrebiteľovi nestačilo vedieť, že úver zaplatí 12 splátkami po 100 eur. Zrazu potreboval vedieť, že z prvej splátky pôjde 80 € na istinu, 15 € na úrok a 5 € na poplatky.
Ešte si spomínam na advokáta, ktorý chcel vyhlásiť úver za bezúročný a bez poplatkov, lebo jeho klientovi chýbal tento rozpis. Potom začal vypovedať jeho klient, ktorý uviedol, že zmluvu vôbec nečítal a rovno ju podpísal. Aj keby mal v tej zmluve kód od bankového trezoru, nahé fotky Nely Pociskovej a notársky overený plán Billa Gatesa na ovládnutie sveta, tak by to bolo zbytočné, ak tú zmluvu nikdy neotvorí. Na čo mu tam teda bola tá tabuľka? To je rečnícka otázka, samozrejme, že súd vyhral. Raz darmo, že tam tá tabuľka bola zbytočná ako stierače na ponorke, zákon ju vyžadoval a hotovo.
Ešte taká drobná kuriozitka - zákon o spotrebiteľských úveroch prebral príslušnú smernicu EÚ. Slovensko sa od nej nesmelo odchýliť. No a teda Súdny dvor EÚ niekedy okolo roku 2018 povedal, že nesmieme vyžadovať také hlúposti ako termín konečnej splatnosti a amortizačná tabuľka priamo v zmluve. A tak nejako naznačil, že slovenské súdy by si nemali myslieť, že bežný spotrebiteľ má IQ nižšie než Radolf Huliak. SD EÚ povedal, že bohato stačí, aby si spotrebiteľ vedel bez problémov sám vypočíta, kedy konečná splatnosť úveru nastane a amortizačnú tabuľku dostal na požiadanie, a nie aby bola priamo súčasťou každej zmluvy.
Tu je samozrejme otázka, či pochybil pri preberaní parlament, keď nekopíroval smernicu 2008/48/ES od slova do slova, alebo súdy, keď nový zákon o spotrebiteľských úveroch (129/2010) vykladali príliš extenzívne. Skôr sa prikláňam k vine súdov. Zákonodarca nikde nenapísal, že termín musí byť vyjadrený dátumom. A keďže sme teda nevedeli, čo presne „termín“ znamená, mohli sme si to vyložiť dvomi spôsobmi. Gramaticky a teleologicky. Gramatický výklad znamená v podstate – je to tak napísané a basta. Teleologický výklad sa snaží prihliadnuť k tomu, čo asi bolo účelom právnej normy. Takže ak bolo účelom právnej normy zaistiť, aby mal spotrebiteľ potrebné informácie, a nie zbytočne buzerovať veriteľa, tak bohato stačilo, aby si spotrebiteľ konkrétnu splatnosť úveru vedel vypočítať z hlavy.
