Toto je príbeh o boji človeka s prírodou. O boji, ktorý je starý ako samo ľudstvo. Veď už na jaskynných maľbách v Lascaux sú fresky staré 17.000 rokov zachytávajúce boj človeka proti kravám.

* * *

Sprchoval som sa studenou vodou. Moje telo je chrám, ktorý  neustále a pravidelne zoceľujem zdravou stravou, cvičením a otužovaním, aby mi vydržalo slúžiť až do stovky.  A okrem toho mi celý jún menia horúcovodné trúbky a kvôli tomu mi tečie iba studená voda.

Ale inak som mal dobrú náladu, pretože mi začínal prvý deň dovolenky. Keďže dovolenka mala presne jeden deň, bol to zároveň aj jej posledný deň, ale to ma netrápilo. Podstatné bolo, že ma čakal predĺžený víkend v Tatrách. Času som mal dosť, stačilo iba pozvešiavať oblečenie, ktoré sa sušilo na balkóne, a nahádzať si nachystané veci o ruksaka.

Ako som sa blížil k balkónu, niečo na parapete upútalo moju pozornosť. Niečo, čo tam ešte večer nebolo. Keďže nie som ornitológ, nebol som sprvu schopný presne určiť, čo je to za vtáka, ale vták to očividne bol. Ostávalo mi iba dúfať, že nejaký zlodej sa mi vlámal do bytu, prehľadal ho, zistil, že mi nemá čo ukradnúť, tak mi pri nechal na parapete maketu sokola. Tu by som asi mal dodať, že na vnútornom parapete, lebo ak by sedel na vonkajšom, tento príbeh by bol kratší.

Ale keď som si nasadil okuliare, aj moja posledná nádej sa rozplynula. Bol to holub. Živý. Neznášam holuby, pretože podľa mňa nerobia nič iné, iba obsierajú sochy. Teda ešte nosia listy, ale to zas nie je až tak ťažké, ak to dokáže aj Slovenská pošta.  

Ak do bytu vletí osa, odporúčaný  postup je otvoriť všetky okná a čakať, kým vyletí. Takže som aj tuto holubovi otvoril balkónové dvere a čakal, kým pôjde preč. Holubovi sa ale u mňa očividne páčilo a nevyzeralo, že by sa niekam chystal. Podľa toho, ako spokojne si sedel, to vyzeralo, že sa mu u mňa páčilo. Nemal som čas čakať, kým  sa mu pobyt u mňa zunuje. Najmä, ak som si uvedomil, že mi hocikedy môže do bytu vletieť ďalší jeho kamarát.

Takže prišiel čas na plán B. Začal som na neho mávať uterákom. Očividne ma vnímal rovnako intenzívne ako priemerný Slovák vníma varovania pred falošnými americkými vojenskými doktormi.  

Takže prišiel čas na plán C. Hodiť na neho uterák, jebnúť ho kladivom po hlave a vyhodiť z balkóna. Ale to by ma mohol uvidieť nejaký zvieratkoprávny aktivista, ako sa zbavujem tela a udať ma nejakej Slobode zvierat. Čisto teoreticky som samozrejme kladivo mohol aj vynechať, ale nakoniec som sa rozhodol, že plán C bude rovnaký ako plán B, len tým uterákom budem mávať intenzívnejšie než doteraz. Zafungovalo to, holub sa pohol, ale namiesto toho, aby konečne šiel do p... reč, len preskočil z parapetu na skriňu. Ale keďže som videl, že mávanie zaberá, pokračoval som, až nakoniec začal prievan holubovi vadiť natoľko, až konečne šiel preč. Konečne, pretože vyháňanie holuba trochu trvalo a čas do odchodu vlaku sa mi krátil.

Lenže po tom som si všimol takú nemilú vec. Mávanie bolo pre toho chudáčika očividne priveľmi stresujúce, takže mi od nervov ovracal skriňu aj dlážku. No nevadí. Ešte som napochytro umyl pošpinené miesta

Potom som ešte chvíľu behal po byte a hľadal prípravok, ktorý má podľa reklamy zabíjať až 99,9 % baktérií. Obvykle tieto baktériocídne veci nepoužívam, keďže posledné, čo potrebujem, je vykynožiť 99,9 % baktérií, len aby uvoľnili životný priestor pre nejakého zlatého stafylokoka, ktorý bude na všetko rezistentný. Plus predpokladám, že tých 99,9 % baktérií bude aj tak hovadina, keďže baktérie si vedia vybudovať rezistenciu nielen na antibiotiká, ale aj na dezinfekciu.

Ale predsa len je rozdiel medzi mojimi domácimi baktériami, na ktoré som zvyknutý a na ktoré mám už asi aj imunitu, a nejakými divokými baktériami nachádzajúcimi sa v holubích zvratkoch, s ktorými naozaj neprichádzam pravidelne do kontaktu. V rýchlosti a strese sanytol som ale nevedel nájsť.

Idem teda aspoň pozvešiavať bielizeň z balkóna, keď si všímam, že holub mi aj tu zanechal pozdrav. Keďže ale zvratky na dlážke v obývačke boli žlté a toto je biele, usudzujem, že dlažbu na balkóne mi pre zmenu osral. Nevadí. Toto sa umyje už aj dodatočne. Najmä ak podľa internetu vlak, ktorým chcem ísť, je asi jediný vlak na Slovensku, ktorý nemešká.

Začínam zvešiavať prvé nohavice, keď si všimnem niečo, čo bolo posledným klincom do rakvy mojej duševnej rovnováhy. Tomu vyjebanému čuráckemu holubovi nestačilo, že mi znečistil dlážky na balkóne a v obývačke, ten malý kokot mi ešte osral aj čerstvo opraté gate. A nie jedny, ale hneď dvojo. Aspoňže košele sa mu nezdali hodné toho, aby na ne hodil bobek. Takže nič, gate išli nazad do práčky, aby sa zas oprali, keď sa skončí víkend.

Teraz už času naozaj nebolo nazvyš. Nasledoval stres a panika. Dvakrát som sa vracal, lebo som si spomenul, že som si niečo v zhone zabudol vziať. Nakoniec som vlak stihol, ale musel som naň klusať. A ako som si sadol v ícečku, uvedomil som si jednu hroznú vec. Zabudol som skontrolovať byt. Čo ak mi dnu vleteli dva holuby a teraz ten druhý, ktorého som prehliadol a nevyhnal,  mi bude celý víkend srať a grcať po byte, aby nakoniec zdochol od smädu a začal sa mi tam rozkladať, kým sa vrátim z Tatier?

* * *

A to je koniec nášho príbehu. Dnes vyhrala príroda. Ale ako sa hovorí, raz oserie vták teba a raz oserieš ty vtáka. Takže holuby si môžu byť isté, že moja pomsta si ich nájde.