Sedeli sme spolu v obývačke. Bola to typická paneláková obývačka zariadená koncom 80. rokov, akých bolo na Slovensku tisíce a dnes o nich kolujú memečká s textom „Pamätáš si?“. Áno, pamätám si to až veľmi dobre. Sedenie bolo v kombinácii 3-2-1. Ja som sedel na veľkom trojitom gauči, on na svojej obľúbenej jednotke. Za tie roky ju mal úplne vysedenú, takže keď v tom veľkom kresle bežne sedel s jeho nízkou postavou, vyzeral až smiešne, ako sa tam stratil. V ten deň však smiešne nevyzeral. Smútok by bolo to správne slovo, ak by sa ten pocit nebil s mojou vnútornou pubertálnou zlosťou na neho. Dnes, keď si na tú chvíľu spomeniem, uvedomím si, ako smutne a neskutočne vystrašene vyzeral. Bolo to pár týždňov po tom, čo sa vrátil z nemocnice, kde dostal prísny zákaz akéhokoľvek alkoholu, či mastných a horúcich jedál. Všetko to, čo miloval, mu zakázali. Zo strachu, ktorý ho prvý krát prepadol, ten príkaz doktora dodržiaval. Aspoň z môjho pohľadu to bolo prvý krát, čo som ho videl reálne báť sa, aj keď viem, že boli situácie v minulosti, keď sa určite bál, avšak vtedy o život iných, teraz prvý krát o ten svoj.
Ale ani ten strach, ktorý jeho už dávno vyhasnutým očiam dodal niečo, čo by som nenazval energiou, ale skôr posledným vzplanutím, nebol dostatočne silný, aby po dvoch týždňoch ten doktorov príkaz neporušil. Tie dva týždne by v rôznych umeleckých dielach opísali ako skvelé, že sme si konečne našli k sebe opäť cestu atď., atď. Ale toto bola realita. Dva týždne bol proste triezvy a miesto problémov, ktoré bežne robil, len doma existoval a občas sa snažil tváriť, že ani neexistuje. A ja som si po rokoch mohol na pár dní vydýchnuť. Sedeli sme spolu v obývačke. Nalieval si svoje milované pivo z fľaše do obľúbeného pohára. Ruka sa mu triasla, pohľad úzkostlivo sledoval hladinu v pohári, aby ten nápoj, ktorý jemu aj nám zničil život, nevylial. Popritom sme sa po dlhej dobe „normálne“ rozprávali o aktuálnych veciach, čo sa diali vo svete. Malú chvíľku som mal pocit, že je všetko ako za starých čias, keď som ako sedem ročný chlapec miloval sedieť s ním neskoro večer pri telke, pozerať nejakú starú českú komédiu a pritom počúvať jeho zaujímavé historky. Tých pár týždňov triezvosti dalo jeho rečiam opäť hlavu a pätu. Bol neskutočne vzdelaný človek, ktorý vždy rád pomohol, keď videl, že jeho vedomosti môžu niečo zmeniť. Za to som ho obdivoval, aj keď som videl, že to jeho známi často zneužívali. Teraz viem, že to videl aj on, ale nevedel si pomôcť. Túžba pomôcť bola silnejšia. Trošku sme popri tom zaspomínali na minulosť, keď sme spolu trávili oveľa viac času. Ako so mnou, keď som bol malý chlapec, chodil na tréningy, či cez víkendy na súťaže. Ako ostal celú noc pri mne v obývačke, kde som spával keď som bol chorý a musel som brať lieky aj v noci. Bol tam nech sa nebojím potme sám. Boli to veľmi príjemné spomienky.
Sedeli sme spolu v obývačke. Už si nalieval svoje druhé pivo a ruka sa mu prestala tak triasť. Zato jazyk sa mu začal viac motať. A vo mne sa začala prebúdzať tá nenávisť, ktorú som si posledné roky dokázal voči nemu vypestovať. Napríklad za všetky tie noci, keď sa mama zamykala pred ním v obývačke. On chodil po byte, presne ako hodinky, každých 30 minút zabúchal na jej dvere (keď sa schovala u nás v detskej, tak trieskal u nás) a popri tom svietil v celom byte. Keďže všetky dvere do izieb boli presklené, dosť svetla prešlo do každej izby a spoľahlivo spolu s tým buchotom všetkých zobudil. Toto robil celú noc, keď mal svoju fázu amoku. Vycvičený bol na to výborne.
Tá nenávisť bola pretkaná silnou hanbou, ktorú som pravidelne zažíval, keď som ho zbadal na ulici. Vtedy ako dieťa, či v začiatkoch puberty som si naivne myslel, že veď iní to snáď nevidia. Až neskôr som si uvedomil, ako všetci len privierali oči nad tým potácajúcim sa opilcom, ktorý išiel domov v slušivom obleku a s kufríkom v ruke. Mnohým z nich v minulosti nejako pomohol a aj keď bol v podnapitom stave, tak bol ku všetkým milý a slušný, takže len tí najbližší susedia, ktorí s nami zdieľali steny, tušili, čo je zač.
Sedeli sme spolu v obývačke. Tretie pivo si stále nalieval do pohárika, aj keď to nemalo zmysel, mohol ho piť rovno z fľaše. Náš rozhovor skončil už v polovici druhej fľaše a ja som tam len potichu sedel a sledoval tú kôpku nešťastia, ktorá bola mojím rodičom. Pustil si svoju obľúbenú komédiu, ktorú pozeral každý deň posledných 10 rokov a na každú hlášku dal svoj typický opilecký smiech. Bolo mi smutno. Z neho, z nás, zo všetkého.
O pár týždňov som sedel sám v obývačke. Bola sobota dopoludnia a ja som klasicky prepínal všetky programy v telke a za zavretými dverami sa tváril, že to čo sa deje doma nie je naozaj. Práve keď som došiel do kuchyne napiť sa, tak on prišiel z vane. Celý rozhorúčený, lebo aj tu porušil príkazy doktora a dával si svoj obľúbený horúci kúpeľ. Avšak z toho, ako mu prišlo zle, akoby vytriezvel. Aj keď už mal od rána dve pivá, zrazu vyzeral triezvo a povedal nám, že sa cíti veľmi zle, či ho zoberieme do nemocnice. Nešla z neho krv ako naposledy, tak som nemal dôvod na paniku. Avšak až teraz si uvedomujem, ako zle vyzeral a že mu srdce tĺklo o závod. Po dovezení na centrálny príjem v nemocnici si ho chvíľku nechali vo vyšetrovni a my sme čakali. Keď sa konečne otvorili dvere, on sedel na vozíku. Oznámili nám, že si ho cez noc nechajú na pozorovanie. Keď ho sanitár bral preč, videl som jeho zničené, rokmi pitia piva zúbožené telo, ako sedí na vozíku ako handra prehodená cez umývadlo. Bez známok života tam sedel, oči takmer vyhasnuté, ale v tvári som mu videl strach zmiešaný s rezignáciou. Bál sa neskutočne, ale už to ani nevládal dať najavo. Nikdy predtým som ho takto nevidel.
V nedeľu ráno nám zavolali, že v noci umrel.
Vo mne sa v ten deň miešali dva pocity. Radosť, že už nikdy nezažijem tú hanbu, ktorú som zažíval vždy, keď som bol s kamošmi na ulici a on išiel okolo. Smútok, že už nikdy spolu nepôjdeme v sobotu ráno na spoločný nákup na trhovisko. Radosť, že už sa nikdy nebudem musieť báť v akom stave príde v noci a či sa vyspím. Smútok, že už mi nikdy nepovie ďalšiu zaujímavú historku z jeho mladosti. Radosť, že sa už nikdy nebudem musieť báť ísť domov.
Prvú slzu som za neho vyronil až na pohrebe.
