Po mojich minulých článkoch čitateľ logicky očakáva príbeh, ako sa s nástrahami skurveného a ťažkého života vysporiada partia štyroch košických živáňov.

Áno. Mám pripravené ďalšie príhody partičky, ale dnes by som sa rád vrátil do obdobia nášho detstva, kedy toto kamarátstvo vlastne začalo. Vlastne aj Hviezdne vojny sa v strede ságy vrátia na začiatok (tak sa mi vidí), a aj Travolta v strede filmu umrie a potom hrá ďalej, a okrem toho Opar neskritizoval časové slučky, a preto ich môžem pokojne použiť.

Nakoľko sa jedná o detstvo partie, chľastať sa zatiaľ nebude. Ani nadávky nebudú.

Teda nie, že nebudú. Asi budú. Veď povedzme si - ktoré sídliskové decko nenadáva? Jedno som síce poznal, ale musím podotknúť, že to bol hluchonemý Ivan. Aj to, keď sa napríklad Ivan dakde dzigol, tak som ho pomykal po pleci, či je ok a on mi posunkovou rečou ukázal, že je ok a vzápätí dvoma rukami názorne odprezentoval kosoštvorec.

No nič. Poďme na to.

Píše sa rok 1969 a ešte v starej košickej nemocnici na juhu sa rodia prvé husákove deti.

Cucajú mlieko svojich mám, majú rovnaké dupačky a dudlíky, keďže iné v obchodoch nie sú a keď majú tak 7-8 rokov, začínajú medzi nimi iskriť väzby, ktoré sa neskôr pretavia (ako železo v košických železiarňach) do priateľstiev na život a na smrť. Neskôr je život a smrť potrebné nahradiť priliehavejším výrazom, a to pivom a borovičkou. Vznikajú skupiny a skupinky, ktoré na rozostavaných sídliskách medzi sebou čo? No predsa bojujú a súťažia.

Keď sa tak na to spätne pozriem, musím poďakovať našim anjelom strážnym, že sme detstvo prežili bez ujmy na zdraví. Ja si toho svojho anjela predstavujem ako totálne spoteného a vyčerpaného. V čase, keď ja spím, anjel sedí u vedúceho smeny, fajčí jednu za druhou a takto sa mu sťažuje:

Kurva, ja už fakt neviem, čo mám s tým deckom robiť. Si predstav, že včera po škole ten malý zmrd aj s kamošmi na pľuvátku našli polystyrenové panely, ktoré po dvoch položili na seba a normálne sa člnkovali po pľuvátku. Nevie plávať. Ani on a ani tí ostatní. Keby sa zjebal do pľuvátka, asi by som pod ním musel vyčarovať ostrov, abo čo. A takéto chujoviny mi robí každú chvíľu. Nemôžeš aspoň poprosiť pána boha, nech dá vnuknutie jeho rodičom, aby ho dali na plávanie? To by mi fakt pomohlo. Večne sa to jebe okolo nejakej vody a plávať to nevie. Aj tak to nechápem. V škole dostal 4- zo sloviny a namiesto toho, aby sa triasol, jak ho otec zderie, tak on ide za školu na pľuvátko sa člnkovať. Keď som to videl, tak mi chlopňa začala fibrilovať. Kurva už musím ísť, už vstáva. Boha jeho, že to ešte nespí, veď je sobota. A ták som sa tešil včera, keď o jedenástej večer ešte čítal verneovku. Reku zajtra sobota, bude to drichmať aspoň do desiatej. A tu ho máš. Šesť hodín ráno a mladý pán už sa obzerá okolo seba a kuje pikle, ako mi dojebať deň. Kto mne toto zaplatí. Aaach, skurvený život.

OK. Poďme na príbehy.

Súťaže.

Začalo to nevinne. Na ulici, kde bager vykopával jamy pre stromy. Preskočím? Nebol problém. Preskočili všetci. HaKi ukázal na rozostavané garáže a riekol: Kto to skočí?

Skočil Piťo. V očiach mal bolesť a HaKi mal v očiach pre zmenu strach, keďže dobre vedel, čo bude nasledovať. Piťo sa pozviechal, ukázal na pol metra vyšší múr a s úsmevom povzbudil Hakiho - teraz ty tento. Ku koncu dňa sme skákali asi s druhého poschodia rozostavanej telocvične do kopy piesku. Časom sme prišli na to, že ničiť samých seba nie je nič príjemné - lepšia zábava je baviť sa na účet iných.

Cajgel.

Dostal som skladačku esku. Ako prvé sme ju v garáži Murkovho otca rozobrali a zadné koleso prerobili na trojkolečko s prehadzovačkou. Samozrejme, že tým pádom som prišiel o možnosť brzdiť. Ale kto by sa takým detailom ako nejaká posratá brzda zaoberal. Aby bol svet zábavnejší, tak na predné kolesové matice som primontoval držiak na nohy. Piťo si sadol na kĺb skladačky, nohy dal na držiak chytil sa riadítok, ja som sadol a šli sme. Brzdy? Na chuja brzdy, hlavne že máme prehadzovačku. Nejako snáď zastavíme. Strážni anjeli boli v stave maximálnej pohotovosti a na práškoch. My dvaja na skladačke tradá - jeď, co to dá. Nakoniec sme brzdili tak, že som cajgel naklopil na stranu, skrútil riadítka - ono to išlo do šmyku, noha na zem a dajako som vždy zastal. Časom som to zdokonalil tak, že nebol problém zastať aj s Piťom hocikde. Až do chvíle, keď sme úspešne trafili tetu mliekarku, či čo to bolo, jak vychádzala z brány na Humenskej. Teta na sračky, mlieko na sračky, ja s Piťom takmer tiež na sračky. Teta ma poznala a bonzla otcovi, že sme ju ľahúčko rozjebali. Otec urobil rázne rozhodnutie, najprv mi dal po papuli takú dorasteneckú facku a odišiel k autu s tým, že mám okamžite doniesť bicykel do auta. Jednoducho, že ho zloží a odnesie na chatu a zamkne. Keď som prišiel k autu, samozrejme, že som frajersky zabrzdil šmykom na centimeter od otca - veď vlastne inak sa ani nedalo. Môj dobrý otec pohľadom skontroloval bicykel. Neveriacky sa na mňa pozrel a položil otázku, na ktorú tušil odpoveď. Ty zasran, ty nemáš brzdy? Keď som mu pritakal, tak on, maloverný človek, sa snáď po prvýkrát v živote prežehnal na ulici a vzapätí mi jebol, tentokrát už prezentačnú facku. Porátal som hviezdičky a s plačom odovzdal cajgel.

Los Modeľaros.

Boli sme asi šiestaci alebo siedmaci. Murko prišiel z nápadom vyrobiť bombu. Za týmto účelom sme mu nosili kradnuté zápalky /a iné/ z domu, ktorým on zoškraboval sírové hlavičky a plnil nimi umelohmotnú fľašu od octu. Keďže to bola práca časovo náročná, prestal radšej chodiť do školy, aby sme to stihli do víkendu. Do fľašky okrem zápaliek išli rozdrvené kúsky raketových motorov kúpených v mladom techniku za vreckové, sanitra, práškový cukor, hliníkové piliny, pušný prach z poplašňákových nábojov, petardy z kolotoča, jednoducho všetko. Boli sme inšpirovaní príbehom o psíčkovi a mačičke, keď varili tortu. Do bomby bola odborne vpravená zápalná šnúra, vyrobená z motúza a vlhčená v nejakom horľavom mazute. V sobotu podvečer sme bombu slávnostne odvliekli na neďalekú lúku za garážami oproti dopravnému podniku.

Bolo nás tam asi desať. Murko s HaKim vykopali do zeme otvor a umiestnili bombu do jamy. Následne k nám dotiahli zápalnú šnúru. Čo čert nechcel, z neďalekého dopravného podniku si bandu deciek všimol vrátnik. Hneď došiel na inšpekciu, čo tam robíme. HaKi s drzosťou jemu vrodenou prehlásil, že sme leteckí modelári a že máme aj družbu s kubánskymi modelármi los modeľaros, okrem toho sme pionieri a púšťame takú malú raketku. Vrátnik na to odvetil, že fajn a že má rád šikovných pionierov a štart raketky si rád pozrie. To už nedočkavý Murko zapálil šnúru. My sme vedeli, že namiesto fsssst bude asi bum. Ale takú jebu nečakal nikto. Našťastie nás kryla terénna vlna, keď povetrím lietali kusiská zeme. Na dopravnom podniku sa v zapadajúcom slnku jasne chveli obloky. Z neba padala hlina a na smrť vydesený vrátnik vykonával predpisové vojenské  "k zemi". My modelári a pionieri sme sa rozpŕchli na všetky strany. Medzi partiami sme boli pár dní hrdinovia. Akurát Murka zrezal otec hadicou za dva dni vynechané v škole, čo absolútne nebol problém.

Takže milé deti, tak nejako to bolo.

A možno bude aj nabudúce.

Teda ked si vyškemrete pokračovanie, snáď dačo zosmolím.