Začalo sa to celkom nevinne niekedy počas prvých dní septembra. V noci som sa zobudila na to, že ma bolí brucho. Nič strašné. Myslela som si, že som niekde, najskôr vo vývarovni pri mojej práci, zjedla niečo, čo nebolo úplne zdravotne nezávadné. Naordinovala som si diétu a čierne uhlie. Za pár dní som bola ako nová a pustila som to z hlavy.

O to viac prekvapená som bola po zhruba dvoch týždňoch, keď sa kŕčovité bolesti brucha vrátili, akurát boli o dosť silnejšie než prvý raz. Trvali štyri či päť dní a ja som si medzitým dala dve predsavzatia. Po prvé, už nikdy nevkročím do miestnej táckarne. Po druhé, ak by sa to malo zopakovať, pôjdem to riešiť k lekárovi.

Začiatkom októbra sa bolesti brucha vrátili tretí raz, ale tento raz tak, že strašne. Bolesť prichádzala v silných kŕčoch, ktoré ma nútili nahlas stonať a predýchavať. To už som vedela, že kantína je v tom nevinne, pretože týždeň pred treťou epizódou bolestí som do nej nestrčila ani špičku topánky. Už som teda neváhala a vybrala som sa k všeobecnému lekárovi. Ten ma vyšetril, vzal krv a ďalšie produkty môjho tela a s výsledkom CPR 124 a zvýšenými zápalovými markermi, poukazujúcimi na prebiehajúci zápal hrubého čreva, ma odoslal ku gastroenterológovi s požiadavkou na kolonoskopické vyšetrenie. Medzitým mi nasadil lieky proti kŕčom, proti plynatosti, enzýmy na podporu trávenia a diétny režim. Pomohlo, teda aspoň to tak vyzeralo.

Termín kolonoskopie som dostala už o neuveriteľných 10 dní – ale jedine preto, lebo zhodou okolností sa jeden pacient v ten deň z vyšetrenia odhlásil. Čakacia lehota by sa v mojej gastroenterologickej ambulancii inak naťahovala na zhruba tri mesiace. Týždeň pred vyšetrením som navštívila ambulanciu, dostala poučenie, diétny režim a predpis na preháňadlo s príjemným názvom Clensia. Majúc ohľadom blížiaceho sa vyšetrenia veľmi zmiešané pocity, odobrala som sa domov poctivo dodržiavať diétu a pripraviť sa na vyšetrenie.

Očistná kúra večer pred vyšetrením začala celkom dobre. Na moje prekvapenie, preháňadlo nechutilo nijako hnusne, ale celkom znesiteľne, vlastne ako mierne osolená citronáda. Nerobilo mi problém ho behom dvoch hodín vypiť a zalievať ho ďalšou vodou. Jeho účinok bol mierne otravný, ale taktiež nijako strašný. Nič zlé netušiaca som sa okolo polnoci uložila na spánok.

O štvrtej ráno som sa zobudila na kŕče v bruchu. Zatiaľ nie nejako extra silné, ale aj tak mierne znepokojivé. Podľa príbalového letáku ku Clensii sa ale kŕče v bruchu vyskytujú až u jedného pacienta z desiatich, takže je to bežný nežiadúci účinok. Tým som sa upokojila a pokračovala som v očistnom režime.

Že mám veľký problém som zistila okolo pol deviatej ráno. Kŕčovité bolesti brucha zosilneli natoľko, že som doslova revala od bolesti nahlas a nedokázala som sa vystrieť. Mala som veľký problém dôjsť si na záchod, takže som sa tam po pár strastiplných cestách medzi izbou a toaletou usídlila. Už som nevládala normálne chodiť. Vyšetrenie som mala naplánované na trištvrte na dvanásť, ale bolo mi jasné, že dovtedy nevydržím – a že neexistuje spôsob, ako by som sa na to vyšetrenie mohla sama dostať. Zavolala som preto svojim rodičom, ktorí skočili do auta a prišli. Keď ma mama uvidela, rovno volala linku prvej pomoci.

Neviem, čo presne sme si sľubovali od linky prvej pomoci, ale po opise môjho stavu sme dostali telefonické ubezpečenie, že to je isto z preháňadla, že to je vraj normálne, a že mám počkať na vyšetrenie v mojej ambulancii. Keď moja mama začala do telefónu vysvetľovať, že toto celkom určite normálne nie je, dispečer veľkodušne súhlasil, že pošle rýchlu zdravotnú pomoc, ktorá „mi niečo pichne od bolesti, ale do nemocnice ma isto nevezmú a riskujem, že kým prídu, tak už nestihnem to kolonoskopické vyšetrenie v mojej ambulancii“. Aha? A ja som si doteraz myslela, že akútne, šialene silné bolesti brucha, pri ktorých pacient nahlas reve a nevie ani normálne chodiť, môžu byť aj život ohrozujúci stav. Podľa linky prvej pomoci ale očividne nie.

Do času odchodu na polikliniku som doma vrešťala a popri tom zo seba ešte stále dostávala zvyšky obsahu mojich čriev. V primeraný čas ma naši naložili do auta a nariekajúcu dovliekli na polikliniku. Za špeciálne očarujúce som pokladala to, že na poschodí, na ktorom sídli gastroenterologická ambulancia, a teda sa tam denne nachádzajú pacienti po užití preháňadla, neboli odomknuté wc, lebo „kľúčik je v ambulancii“, v ktorej ale na klopanie nikto neotvára, lebo „nerušte klopaním“. Musela som sa s pomocou mamy trikrát s revom odvliecť cez celú polikliniku na jediné odomknuté wc, kým sa dvere ordinácie u môjho lekára otvorili a boli sme schopní oznámiť sestre, že niečo je ozaj nedobre. A potom to už išlo.

Sestra ma odvliekla do ordinácie, zavolala lekára, ktorý keď ma uvidel, obratom šiel volať sanitku. Medzitým pozrel výsledky od všeobecného a opýtal sa ma, prečo ma doktor neposlal do nemocnice už pred desiatimi dňami, keď som mala CRP 124. Dodnes neviem, ako som mu mala odpovedať na takúto otázku. Potom sa zamyslel a vyhodnotil, že rýchlejšie bude, ak ma do nemocnice odvezú rodičia, lebo kým príde sanitka, môže to trvať aj dve hodiny. Sestra mi do ruky napichla kanylu, vraj „aby sa na urgente nezdržiavali a hneď ma riešili“ – a odovzdali ma mojim rodičom.

Môj gastroenterológ je fajn doktor a doteraz som s ním bola spokojná. Čo mu ale spätne vyčítam, sú dve veci, ktoré mal riešiť inak. Po prvé, mal tú sanitku zavolať, pretože ako som sa neskôr dozvedela, ak človeka privezie sanitka, musia ho na urgentnom príjme nemocnice okamžite riešiť. To ale nemusia, pokiaľ „príde po vlastných“. Po druhé, nie je pravda to, že ma rodičia mohli odviezť iba do nemocnice v spádovej oblasti podľa môjho trvalého bydliska, čo už teraz viem, ale vtedy som nevedela a jednoducho som môjmu doktorovi verila. V dôsledku týchto dvoch vecí som skončila v najhnusnejšej nemocnici všetkých čias, v nemocnici na Antolskej, kde som nahlas nariekajúca v čakárni na urgentnom príjme strávila v neopísateľných bolestiach brucha, v horúčke 38,5 stupňa, dehydrovaná a neschopná chodiť nasledujúcich neskutočných osem a štvrť hodiny.