Vianoce mám rád. Síce už nie tak, ako keď som bol ešte malý šušeň a na Štedrý deň som sa tešil tak, že som dostal žalúdočnú neurózu a takmer nebol schopný zjesť štedrovečernú kapustnicu, ale stále pomerne dosť. Najmä keď vychádzajú na pondelok až stredu ako tento rok. A vôbec, veď sviatky spočívajúce v tom, že ležíte na gauči, čítate knihy, počúvate downtempo a žeriete marcipánovú štólu obloženú zemiakový šalátom a údeným (už ste takí prežratí, že sa ani nevládzete nenávidieť, nieto ešte rozlišovať medzi hlavným jedlom a zákuskom alebo sladkým a slaným) a zapíjate domácim vaječným likérom (1 diel salca na dva diely vodky). No môže byť niečo krajšie?
Okrem toho, je tu ešte jeden dôvod mať rád Vianoce, a síce, že ich začiatkom definitívne končí jedno z najodpornejších období roka, a to tzv. čas predvianočný. Ako decko som si ho samozrejme užíval, ale to len preto, že som nemal žiadnu zodpovednosť a život bol vždy najfasa. Alebo je to spomienkový optimizmus. Ale to je jedno, podstatné je, že čím som starší, tým väčšiu chuť mám sa počas adventu uložiť do kryospánku a nechať sa rozmraziť až dvadsiatehotretieho v subclube na tradičnom vianočnom dubstepe. Alebo radšej drumstepe. Alebo najradšej na neurofunku. Ale adventný kryospánok je síce pekný, no zatiaľ iba teoretický nápad, ktorý mi určite raz niekto ukradne a zarobí na ňom strašné prachy. Ako ten môj koncept podniku, kde sa bude sedieť na záchodových misách, jedlo sa bude podávať v šerbľoch a bude sa to volať „Hajzel pub“, ktorý som pred asi 15 rokmi predostrel vo Verne-ovi a nedávno som sa dozvedel, že to otvorili pred pár rokmi tuším niekde v Malajzii. Ach, títo Aziati... ale je potešujúce, že existujú ľudia ešte úchylnejší ako ja. Aj keď teraz som si zase nie istý, vzhľadom na premostenie od Vianoc k fekálne servírovanému jedlu. A najmä ako teraz premostiť naspäť... Napríklad takto: vzhľadom na vyššie uvedené teda z času predvianočného ma serie napríklad nižšie uvedené.
Limitované edície
Vianoce sú zhmotneným mokrým snom všetkých marketérov, a to najmä preto, že môžu predať sračky, ktoré by si v inom čase nikto pri zmysloch nekúpil. Celkovo je marketing fenomén s veľkým potenciálom iritácie a jeho imbecilita graduje práve pred Vianocami, ale zdá sa mi, že tento rok tie reklamy nie sú také nezabudnuteľne idiotské ako inokedy. Napríklad „kozy kundy bazuka“ nemá taký potenciál ako „bukkake na Vianoce“ v podaní maloletého Afričana. Ale môže to byť spôsobené aj tým, že telku pozerám tak dve hodiny do týždňa a ešte to ku mne nepreniklo. Inak ale budú v Rauchu asi dosť nasratí, keď zistia, že pri „Ooo hepi dej“ Slováci túto zimu nedostanú okamžitú chuť na džús z koncentrátu, ale skôr na zvýšenie si dátového paušálu na mobilnom internete.
V každom prípade ma ale neprestanú udivovať trápne pokusy nanútiť mi niečo, čo si môžem kúpiť len na Vianoce a už nikdy inokedy. To takto stačí pridať do kofoly jedno E-čko navyše, vytlačiť nový obal s vianočnými guľami a smrekovými halúzkami s nápisom „Vanilková - špeciálna vianočná edícia“. Pritom je v zásade jedno, akú tam dáme príchuť. Veď vanilka súvisí s Vianocami asi rovnako ako cesnak, konzervovaný tuniak, kolomaž alebo ihličie. Vlastne ako ihličie nie, lebo to súvisí s Vianocami viac. Takže ak si budete na budúci rok v decembri pochutnávať na novej Kofole – ihličie, viete komu sa môžete poďakovať.
Tlačenice
Keďže Ježiš bol známy shoppoholik, treba si jeho narodenie uctiť nakupovaním. Štandardnú atmosféru predvianočného nákupu som už popísal tuto. Keďže tento rok vychádzajú Vianoce tak ako vychádzajú, budeme mať 5 dní voľno, takže nákupné vozíky budú vyzerať ešte viac apokalypticky ako napríklad minulý rok. A možno aj tá apokalypsa fakt príde, takže nebudeme vôbec za dementov, keď budeme jak Lojzo z Vištuku prvýkrát v Shopping Center Süd nakupovať rovno do dvoch vozíkov. A vôbec, prečo to trvanlivé mlieko pchajú do kartónu len po dvanásť kusov? Ak by nám ale tlačenice medzi regálom s práškom do pečiva a kandizovanou citrónovou kôrou nestačili, môžeme si ísť narúšať intímnu zónu na vianočné trhy. Také tango telo na telo pri stánku s cesnakovými lokšami má niečo do seba.
Citové vydieranie
Som to ja ale hajzel, keď som zdravý, mám čo jesť, kde bývať a ešte dokonca mám aj prácu a nejaké tie peniaze (málo). Pred Vianocami sa ma kadekto snaží presvedčiť, že vďaka týmto elementom by som sa nemal vládať ani do zrkadla pozrieť. No neúmernosť a nespravodlivosť svojho blahobytu môžem napraviť tým, že darujem nejaký ten cash na charitu. Veď aj Modré z neba chodí teraz tuším každý druhý deň a Rozboril si pichá do žíl trojitú dávku sĺz osirelých paraplegikov, než obvykle. Ale keď to niekomu urobí dobre, tak v pohode. A po zvyšok roka zase sral pes.
Vianočné multimédiá
Že aj vám už tak v auguste chýbalo Last Christmas od guľujúcich sa gejov alebo All I Want For Christmas od jednoduchej Márie? Neexistuje lepší soundtrack na strkanie sa cez tlačenicu v nákupnom centre, tvorenú hosteskami s ochutnávkou novej vianočnej príchute čokolády (zamatová kapustnica) a dobrovoľníkmi s kasičkami na príspevky pre podporu dyslektických šteniatok. Ešteže každý popový interpret musí mať aspoň jeden vianočný hit, takže ich celý deň nerotuje desať, ale až sedemnásť.
Telku sa síce pozerať nechystám, no dovolím si tvrdiť, že sa bude zase vysielať Mrázik, Tri žalude pre Popolušku alebo Sám Doma. To je veľmi komplexný viacvrstvový film na pochopenie, takže si ho treba pozrieť viackrát. Napríklad ja som ho pochopil tak, že Kevin sa otrávil botulotoxínom a bol dva týždne v kóme a na prahu smrti, kedy sa mu zdalo, že sa na neho rodičia vysrali a jeho súboj s dementnými zlodejmi bol projekciou liečby jeho tela protijedom. Podľa mňa by mali spraviť remake so starým Culkinom, kde by sa už neotrávil, ale prefetoval. Vlastne takú biografiu. A pritom najlepší vianočný film vôbec, a síce Die Hard, dávajú v lete. Čo už.
