Bolo by prvoplánové sa pozastaviť na tom, že túto monografiu o Ľudovítovi Štúrovi napísal práve maďarský historik. No a presne na tom sa musíme pozastaviť.

Nie (len) preto, lebo ako si môže Maďar vôbec dovoliť písať o titánovi slovenského obrodného hnutia, kodifikátorovi spisovnej slovenčiny? Čo už on môže vedieť o tisícročnom útlaku? Kde by prišiel k obdivu voči velikánovi našich dejín, ktorý my nasávame už od útleho detstva z učebníc aj iných zdrojov?

Na druhej strane však... bolo by možné, že toto dovoľuje aspoň ako-tak nezaujatý pohľad? Pohľad historika, ktorý prísne vychádza z dobových zdrojov, bez toho, aby bol ovplyvnený legendou? Autor, ktorý zrejme nie je odtrhnutý od reality (a mimochodom pôsobí aj v Historickom ústave SAV), v úvode ku knižke práve toto vysvetľuje. Uvádza, že sa nesnažil legendu búrať, len sa chcel dozvedieť odpovede na niektoré konkrétne otázky, ktoré sa vynorili, keď redigoval výber maďarských prekladov Štúrových textov (čo je tiež fakt, ktorý vyvoláva otázky sám osebe).

A tak vznikla knižka, o ktorej autor v záverečnom zhrnutí vraví, že poskytuje len fragmentárny obraz o Štúrovi, a odpovedá viac na otázku, aký nebol, než aký bol. Na základe prameňov sa napríklad dozvedáme, že nebol profesorom na bratislavskom evanjelickom lýceu - bol zastupujúcim profesorom a to bez nároku na plat - avšak vďaka tomu učil mladých študentov, ktorých nadchol pre svoju ideu, a ktorí ju potom šírili ďalej. Nebol profesionálnym politikom, ktorý pravidelne zápalisto rečnil na snemoch - zúčastnil sa len jedného snemu, ako zástupca Zvolena (tiež neplatený - tie okolnosti, ako sa to udialo, sú vskutku zaujímavé), kde len v jednom prejave hovoril o potrebe vyučovania v slovenčine, bez nejakého zásadnejšieho dopadu (ale pokus to bol dobrý a bolo to zrejme aj dosť odvážne). Pre kodifikovanú podobu slovenčiny nezvolil turčianske nárečie na základe nejakých hlbokých jazykovedných úvah - prispel k tomu skôr pôvod pomerne prekvapujúcej skupiny podporovateľov ním práve zakladaných novín, s postavou s ešte prekvapujúcejším menom na ich čele.

Napriek tomuto všetkému však autor ani na okamih nepochybuje o význame Štúrovho diela, práve naopak. S neskrývaným obdivom pripomína Štúrovu absolútnu oddanosť veci, neúnavnosť a vytrvalosť. A tieto vlastnosti viedli k vzniku slovenčiny viacmenej tak, ako ju poznáme, ktorá sa aj vďaka Štúrovej charizme, ktorou pôsobil na svojich žiakov a čitateľov, rozšírila a ujala vzhľadom na danú dobu neuveriteľne bleskovou rýchlosťou.

No hlavný dôvod, prečo sme sa museli pozastaviť nad národnosťou autora, je ten, že to silne ovplyvňuje čitateľnosť knižky. Rozhodne sa nejedná o životopisný román, ale - ako bolo uvedené - o pokus o odpovede na niektoré konkrétne otázky podopreté množstvom zdrojov a odkazov (ktoré vo forme 1236 poznámok pod čiarou a zoznamu literatúry v závere tvoria asi tak 20% objemu knihy). Autor automaticky predpokladá, že čitateľ je dostatočne podrobne oboznámený so základným Štúrovým dielom, ako aj reáliami danej doby. A keďže kniha vyšla pôvodne v maďarčine, automaticky sa tiež predpokladá, že bojom za nezávislosť a národnú identitu sa „defaultne“ myslí boj Maďarov - ktorí v štyridsiatych rokoch 19.storočia v rámci Rakúskej ríše vlastne tiež boli v pozícii potláčanej skupiny, i keď nie práve menšiny.

Možno to nie je typické oddychové čítanie na letné popoludnia. Pre mňa bolo.