Rovnako, ako je najčastejším dôvodom rozchodov sobáš, katom mojich ideálov v ranných hodinách býva budík. Ani nie tak samotný stroj, ako cifra na ňom. Pánu Bohu deň čo deň prisahám, že najbližšie pôjdem spať skôr. Každým ranným cvrlikaním toho prístroja, ktorý decimuje všetky obľúbené skladby mojich interpretov na nenávidené, namiesto uľahčenia vstávania. Feng šuej hovorí o každej hodine spánku pred polnocou za dve. Zrkadlá, elektronické prístroje a podobné náležitosti v miestnosti, kde sa spí, idú ruka v ruke proti pravidlám harmonického spánku, aspoň podľa feng šuej a výkladu prúdenia a smerovania zemských atmosferických síl. Defenzívne som už dávno presvedčený, že by som svoju rolldorovú skriňu so zrkadlom o veľkosti dodávky, do ktorej sa zmestí aj malý slon, nevymenil za nič na svete. Rovnako aj LCD a laptop sú neodmysliteľní spoločníci pri pohružovaní sa do spánku a nemajú dopad na množstvo melatonínu v mozgu.

Možno aj preto som slobodný, že zo strachu ženy by som sa musel presunúť spávať do miestnosti na to určenej, teda spálne. Formálny predel medzi klasickou miestnosťou v bytovej jednotke a spálňou nepoznám, kým sa však vhodná adeptka nájde, bude treba vymeniť v potenciálnej spálni aspoň ten kus kábla zo stropu za luster, ktorý som naposledy, circa rok dozadu, rozbil aj so žiarovkou pri prenášaní rebrín a multifunkčnej veže na báze aktívneho progresívneho odporu za účelom dosiahnuť požadovaný efekt svalstva. Výsledný efekt sa dostavil v podobe sofistikovaného lapaču prachu a vo všeobecnosti sa minul účinku aj s rebrinami. Spálňa ako sklad oplýva komoditami z kategórie „neskôr sa zíde“ a zatiaľ bohapusto plní očakávania.

O tom, že vstávanie môže byť pekne vrtošivá záležitosť, svedčí aj pokročilé štádium samomluvy, ktorej obsah je dosť pejoratívneho charakteru a často smeruje aj k rozmnožovaciemu ústrojenstvu oboch pohlaví. S odstupom času zvyknem toku myšlienok o spánku kontrovať fyzickými výpadmi smerom do priestoru a priznám sa, že to funguje a v kúpeľni sa mením na fyzicky prebudeného, uvedomelého jedinca. Kontrolujem čas a rozmýšľaním o ťažkom životnom kríži, ktorý každý z nás nesie sám, oškrabávam predným zuboradím  to hnusné lepkavé biele čudo z pier. Neznášam to.  Vždy po tohtozemskom ochutenom liehu a podobných žbrndách. Nemusel som to piť ešte aj v nedeľu, ja viem, ale v týchto oblastiach nachádzam svoje recidíva. Je pondelok ráno, čo som mal robiť s ponúknutou príležitosťou. Nechať nedopitú fľašu a nezaspať pri zapnutej TV, to by nebol štart, a keďže všetko zlé je na niečo dobré, vrhám sa s vidinou svetlejších zajtrajškov na cestu do  práce. Absolvujem cestu kuchyňou, nad akumulovaným špinavým riadom opäť mimovoľne pokrútim hlavou, vezmem si Hoffmanov vynález menom acylpyrín, síce to nepomôže, ale aspoň uškodí a možno placebo zohrá svoju rolu. Medzitým mi obraz v zrkadle ukáže, že sa mi v živote nedarí nájsť dobrého kaderníka alebo len rezignujem ostrihať sa trendy. Alebo je trendy mať na háku trendy. Aj to je trend. Nasleduje cesta do sprchy, kde zažívam svoju katarziu. Výsledný povznášajúci a očisťujúci účinok sa dostavuje temer okamžite. Moja odvážna povaha vo mne podnecuje túžbu vydávať do popredia ten modrý kohútik. Milujem ten adrenalín. Pokračujem do miery únosnosti a potom sa prejaví aj vplyv na močovú sústavu navzdory veku.

Výhodou mojej socializmom poznamenanej kúpeľne je síce avantgardný sprchový kút, ale odtok je dokonalý terč už od detstva. Súvislých 23 sekúnd neprerušovanej streľby do čierneho vnímam ako prvý úspech nie práve najlepšie našliapnutého pondelka. Čítal som, že nad 30 je to už chytená prostata. Len si kontrolujem svoje zdravie, idem pod limit.

Po ceste na parkovisko ma hreje moja rezidenčná karta, aj keď získať ju bolo Pyrhovo víťazstvo. Keď prichádzam k autu, vidím, že šťastný deň čaká nielen mňa, ale aj moje auto. Teraz už viem, prečo nie len v piatok, ale každý všedný deň ľudia neradno parkujú pod stromami. Sadnem za volant, pohľadom na naaranžované čelné sklo spejem k záveru, že v mojom zornom poli je toho viac, ako by malo, a púšťať stierače pre elimináciu škvŕn nebol najlepší plán. Ambíciu na úspešný pracovný štart zborila nemrznúca zmes s kombináciou holubích exkrementov, ilustrujúca kašu s alkoholovou esenciou, a to si zatiaľ nedýcham popod nos. Ako kádrový expert pre krízové situácie demonštrujem svoju silu nad holubmi asymetriou v tvári, zakusnutím do spodnej pery a  vystriekaním circa pol zásobníka kvapaliny z ostrekovača. Div že som nekričal na celý interiér „SPARTA!“ Napriek pozostalým siluetám z inkriminovaných škvŕn čelného skla vyrážam na cestu.

Premávka sa vlečie ako týždeň pred výplatou. Cestu absolvujem po necelý tretí prevodový stupeň. Hneď na to mi venuje spupný pohľad do očí policajný dôstojník zdvihnutou packou a slobodomyseľným skrížením cesty uvedie moje vozidlo do stavu pokoja, čo sa o hlave nedá povedať. Šťastena stojí pri mne. Nechcel mi rutinnou kontrolou pomôcť ani chrániť, ale premávku reguluje pre neodkladné cestárske aktivity. V tomto meste sa cesty zriedkakedy opravujú a keď áno, tak všetky naraz. Keď áno, predsedáme európskej komisii. Keď, tak tie najmenej potrebné.

Na rad prichádza aparát pozemných stavieb a diamantový kotúč sa suchým procesom zarezáva kvílením do asfaltu a moje auto mizne v prachu, zatiaľ čo mne zostáva len sedieť a čakať. O 10 minút stále sedím a čakám. Vždy som obdivoval vodičov na čele kolón, ktorí dokázali situáciu v priamom prenose telefonicky s elánom ilustrovať médiám. Ozýva sa metabolizmus a ja som svoju agendu problémov obohatil o nový laxatický. V hlave koketujem s myšlienkou úteku domov alebo do kríkov za zastávku MHD obďaleč. Loajalitu s hovnomanom vystrieda pokročilé štádium rozcítenia a dospejem k záveru, že nakoniec z toho aj tak bude len hovno.

Zo zákulisia sa vyjaví dôstojník a vehementným gestom ma púšťa na cestu. Potláčam nutkanie prejsť ho a ležérne sa rozbieham. Keď je už mimo dohľad, zošľapujem plyn, aj keď neviem, čo presne má plyn s benzínom, ale motor zaručí, oprie ma do sedačky. Skúšam fintu preniesť váhu na jednu polku, na okamih pomôže. Diabol a Boh sa vo mne pretekajú. Rýchlosťou asi v treťom pokutovom pásme sa v jednosmerkách blížim k firme. Parkujem policajným štýlom na debila pred vstupnou bránou na mieste pre zdravotne hendikepovaných ľudí. Vbehnem do firmy, recepčnú ušetrím od úsmevu, rovnako aj pohľad do dekoltu a s pretrvávajúcou asymetriou v tvári to beriem po schodoch o rýchlosti Usaina Bolta. Recepčná ašpiruje ku kariérnemu rastu priamo úmerne skracujúcim sa lemom sukne. K pohľadu sa vrátim neskôr. Keby nebola blbá ako Vianoce, som presvedčený o jej úspechu. Zatiaľ sa varenie kávy a selektovanie pošty osvedčilo. Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Matúš 17-37 Takže som bližšie, ako by som si myslel.

Konečne sedím na toalete a robím to, čo sa tam zväčša zvykne. Z praxe viem, že mädliť kravatu v zuboch sa oplatí. V rukách riešim založením do ad acta už tretí mail. Toaletným papierom aj v umývadle vyriešim veci, ktoré neznesú odklad. Odchádzam na pracovisko. Na tvári mám ten príznačný autistický úsmev človeka, ktorému je všetko jedno. Následne sa porúčam do kancelárie. Svojou prítomnosťou dám na vedomie ostatným vo firme, že som k dispozícii. A tí sa ostýchavo po jednom rinú do môjho kanclu ako na koberček. Opäť si vychutnávam riadiacu funkciu a premýšľam, čím si musí človek prechádzať, aby dosadil na mandát človeka, ako som ja. Nehehe. Z troch celkovo zúčastnených je jedna recepčná a aj tá nesie poštu. Zdvorilo odmietnem ponuku na kávu, ktorá skoro ani neprišla, no. V rohu mám tú drahú srandu na kapsule, čo robí kávu jednak lepšiu, druhak hodnovernejšiu. Je ťažké sa ubrániť nekalým spomienkam, ako sme so spolužiakom na výmennom školskom pobyte umývali za trest toaletu na rozkaz despotického profesora. Profesorovou zubnou kefkou. Čakať karmické ofenzívy je teda na mieste, no nehodlám im podľahnúť bez boja.

Potom som začal písať tento článok, a zatiaľ, čo mi odtiahli auto na zberné parkovisko na veľké sídlisko, som si v kľude dopil kávu.