Už na strednej škole som uvažoval, že ak sa raz v budúcnosti budem chcieť osamostatniť, vezmeme si s kamošmi do podnájmu nejaký byt a budeme žiť ako v amerických sitcomoch (Friends, How I met your mother...). Budeme zažívať úžasné dobrodružstvá, stále vysedávať v kaviarni alebo krčme a nakoniec o nás niekto natočí seriál, kým nebudeme tuční a starí. Vízia to bola pekná, avšak po škole sa všetci rozutekali rozličnými smermi a z nášho spoločného plánu nič nebolo. Nakoniec to však sčasti vyšlo a naskytla sa možnosť ísť do iného mesta a bývať s kamošom v sharovanom byte. Jeden známy ma síce varoval, že ak si chcem niekoho znepriateliť, nech s ním začnem bývať, ale neprikladal som tomu veľký význam.

 

Náš nový byt pozostával zo štyroch izieb, veľkej kuchyne a dvoch kúpeľní. Nerátam k tomu malú komoru a balkón pre jednu osobu, ktorá sa tam zmestila, iba ak mala ostrihané nechty na nohách. Ďalšie izby obýval jeden Talian, jeden ruský pár a jeden Rumun. Multi-kulti byt bol šancou na nový začiatok. Po prvých týždňoch, keď zo mňa začal opadať entuziazmus, som si všimol, že sa v byte dejú zvláštne veci a až o čosi neskôr som si uvedomil, že náš byt musí mať v základoch zahrabané indiánske kosti a v špajzi portál do dimenzie, kde už čakajú Kaiju, Cthulhu a za erárnym matracom sa krčí Silvia Šuvadová. Žili vôbec v Brne nejakí indiáni? Ako neskôr vysvitlo, tento portál a všetko za ním sa neskôr presunulo do našej chladničky, ale o tom až inokedy.

 

 

Chrápanie

 

Keďže mi bolo ľúto vyhadzovať prachy za nájom samostatnej izby, nevidel som problém v zdieľaní miestnosti so svojím kamarátom. Vedel som, že jeho chrápanie dokáže vyhnať opitých ľudí z chaty, avšak izba o rozmeroch 36m2 ma presvedčila, že to nebude problém. Och, ako veľmi som sa vtedy mýlil. Už po prvom mesiaci som rozmýšľal nad útekom. Netušil som totiž, že si budem musieť popri zamestnaní urobiť kurz na krotenie divej zveri, pretože v našej izbe sa každú noc ozývali také zvuky, že by z toho mal National Geographic program na celú sezónu. Postele sme mali situované každý do iného rohu, ale aj napriek tomu som vedel, že v noci sa na opačnom konci izby buď práve deje párenie hrochov alebo tam levy zabíjajú úbohého slona. Nikdy som v Afrike nebol, ale vedel by som vám o jej faune naozaj veľa porozprávať. Povestné „cmukanie“ nepomáhalo. Bolo mi poradené tlieskať, avšak tento druh aplauzu mal pre zvieratá v rohu izby úplne opačný efekt. Niekoľkokrát som sa do „Afriky“ vybral aj ja, aby som sa so zvieratami porátal osobne, tie si to už ale ráno nepamätali, takže to bol ďalší neefektívny pokus.

 

Bolo potrebné vymyslieť riešenie tohto problému. Navrhoval som pre spolubývajúceho bolestivú operáciu. Odmietol, a nechápem, prečo. Navrhol som hodinky, ktoré by do tela vyslali malý elektrický šok, čo tiež zamietol. Ostávalo mu už len prelepiť nos alebo nejaké kvapky, ktoré by bolo nutné pred spaním nakvapkať na vankúš, v okolí postele, nakresliť krvou na zem pentagram a odriekať dva/tri verše z Knihy mŕtvych. K žiadnej z týchto možností som sa, bohužiaľ, nedostal. Moje noci a rána tak boli stále horšie a ak pri pozeraní televízie niekto prepol na Animal Planet, prešla mnou jemná triaška. Toho času som práve finišoval s pozeraním siedmej série Dextera a môj mozog, unavený nevyspatosťou mi našepkával, že už viem dosť o odpratávaní tiel a zbavovaní sa dôkazov a v Baumaxe bola práve akcia na kotúče s plastovými plachtami. Výsledok bol opäť nulový. Nad štupľami alebo tekutým voskom do uší som neuvažoval. Našťastie, ako spomínali v Jurskom parku, príroda si vždy nájde cestu, tak sa aj stalo. V priebehu niekoľkomesačného spolubývania môj evolučný proces vyvolal vo mne zmeny, ktoré mi dopriali vytúžený plnohodnotný spánok. Javy, ktoré v bežnom svete trvajú milióny rokov, sa na mne odrazili v priebehu niekoľkých mesiacov, a to tak, že sa mi celkovo zhoršil sluch a odvtedy môžem pokojne spávať. Miesto zvukov africkej stepi počujem krásne ticho.

 

 

Ostatní spolubývajúci

 

Vzhľadom na to, že som bol zamestnaný svojím vlastným bojom za dobrý spánok, až neskôr som si všimol zmien, ktoré sa pomaly diali v našom byte medzi jeho osadenstvom. Tak, ako evolučný proces zasiahol mňa (samozrejme v dobrom), zasiahol aj ostatné osoby v byte (samozrejme v zlom). Vidina zaujímavého bývania v medzinárodnom byte už nebola taká lákavá. Element, ktorý to mal na svedomí, bol talianskeho pôvodu.

 

Začiatky boli samozrejme fajn. A ako to vo filmoch býva, vrah a psychopat je objavený vždy až na konci. Tak to bolo aj s ním. Ruský poriadkumilovný pár odišiel z bytu po cca dvoch mesiacoch. Vzdali sa miesta bez boja. Možno to teda neboli Rusi. Vtedy som si to až tak neuvedomoval, pretože som väčšinu času trávil v práci alebo mimo bytu a fakticky som v byte len prespával. Ale nakoniec prišiel rad aj na mňa. A to s otázkou, prečo vstávam ráno tak zavčasu a prečo zapínam mikrovlnku. Moja odpoveď o povinnosti byť v práci ráno načas nemala žiadnu váhu. Myslím, že o tom, prečo by nemali ľudia ráno vstávať, zostavil svoju dizertačnú prácu. Dôvod bol jednoduchý. Zvuk mikrovlnky prenikal až do jeho izby a každé ráno ho budil.
„I am very sensitive person!“ povedal v hladine 120dB. Akcent typu Mario.

 

Dostal som nasledovné návrhy na riešenie situácie:
- nechodiť do práce tak skoro
- nechodiť do práce vôbec
Bonus: Zohrievať si mlieko v elektrickej trúbe.

 

Som nekonfliktný človek a chcem byť s každým zadobre, ale teplé mlieko s cereáliami proste ráno musím mať. Dohodol som sa s ním, že párkrát do týždňa mu dám ráno s mikrovlnkou pokoj. Bohužiaľ, do práce som stále ráno musel chodiť. Pár mesiacov bol ticho, potom sa však ozval, že mu to stále vadí a že najlepším riešením bude, ak si každé ráno mikrovlnku v kuchyni odpojím, zanesiem do našej izby, tam si svoje jedlo s mliekom ohrejem a vrátim mikrovlnku nazad. To už som sa mohol len zasmiať. Nechápem, ako je možné, že mu nočné safari z našej izby nevadilo.


S ostatnými členmi bytového priestoru som sa stretával sporadicky. Ruský pár nahradili dve Rusky, ktoré sa prišli učiť po česky, aby mohli študovať na vysokej škole. Ostala už len jedna, ktorá síce už po česky trochu vie, ale nechápem, ako tu doposiaľ prežila, pretože vedela iba po rusky a nijak inak. Rozhadzovanie rukami, nohami a šklbanie v tvári sa za znalosť cudzieho jazyka zatiaľ nepovažuje. Každopádne si myslím, že jej táto zmena výrazne pomohla, keďže pri príchode do bytu mala jej postava hruškový tvar. Teda všetko fajn až na ten zadok. Zo dňa na noc však zmizol. Bol preč a v našom byte sa ocitla mladá, vychudnutá ruská modelka. Chvíľu som uvažoval, či za tým nie je nejaká vúdú mágia alebo jej to nesplnil nejaký veštec z TV. Ale je možné, že iba trpí anorexiou, pretože som ju nikdy nevidel jesť. Ja vsádzam na to vúdú. Zadok vážiaci tridsať kíl predsa človek tak ľahko nevygrcia. Teraz má asi tak 40kg aj s oblečením.

 

Asi najlepšie som zatiaľ vychádzal s tým Rumunom. Vedel dobre po anglicky, mal rád slivovicu a miestami som pochyboval, že býva s nami. Jeho meno som sa naučil už po mesiaci. Najlepší spolubývajúci ever! Stretávali sme sa iba ráno, kde jeho ranný rituál spočíval v každodennej rutine: Kúpeľňa, kuchyňa, balkón, opäť kúpeľňa a odchod z bytu.
Vždy vyšiel na balkón, vyfajčil zo dve cigarety, chlípal svoju zelenú malinovku a počas zimy bojoval s mrazom niekoľkými vrstvami oblečenia. Ortodoxný fajčiar sa nezaprie. Talian chodil cez zimu fajčiť do svojho auta. Rumunov odchod od nás bol nečakaný, ale pochopili sme ho. Nahradil ho mladý chalanisko zo Slovenska.