Tak tu máme zase článok s číslovkou v názve, čo s číslovkou, ale dokonca s dvoma, z nich jedna je radová. Čítanosť poletí do ionosféry, takže je úplne jedno, čo vlastne tvorí zvyšok článku. Aha:
Alternatívny liečiteľ
Alternatíva začala byť taká populárna, že sa z nej stal mainstream. Tento tzv. Rostasov paradox plus známy výrok „Chudobní ľudia, zlatá baňa“ (autora výroku môžete hádať v diskusii) pekne hrá do karát všetkým, ktorí chcú zarábať ako lekári, ale nechce sa im toľko študovať. Totiž medzi množinou chudobných a množinou jebnutých je pomerne značný prienik. No a ako vám potvrdí každý správny idiot, lekári, ktorí študovali šesť a viac rokov, vedia o medicíne prd a je lepšie zdravie svoje a svojich pankhartov zveriť niekomu, kto si po prečítaní dvoch článkov o MMS a CDS otvoril v spálni rodinného domu ordináciu, t.j. miestnosť so stolom a stoličkou, dvoma knižkami o anjeloch, lapačom snov a napálenými CD-čkami s Astral Tunes vol. I. – III. No a každý správny idiot vám aj rád zaplatí stovky éčiek za prebalenú Niveu ako antiparazitálny krém z Ostropestreca himalájskeho, alebo absolvuje tri sedenia orgonitovej magnetoterapie len po tricke, nebude predsa džgať peniaze skorumpovaným nevzdelaným zapredancom v bielych plášťoch. No a najlepšie na tom je, že na rozdiel od doktorov, nemáte žiadnu zodpovednosť. Keď „liečba“ nezaberie, tak jednoducho poviete, že energie nezarezonovali / liečba je veľmi individuálna / sú potrebné ďalšie sedenia / medzitým bol pacient u doktora, a tým to celé pokazil / alebo ste boli unavení a našli ste šestnásť druhov parazitov, ale vlastne tými šestnástimi ste mysleli nula (true story!)
Alternatívny novinár
Denno-denne sa presviedčame, že ako žurnalista môže v slovenských médiách popč kariéru urobiť aj absolvent FTVŠ, strojárskej priemyslovky alebo bábkoherectva. Vo vzdelaní teda nie je absolútne žiadny problém, horšie je to, že ako novinár musíte písať vždy o niečom, a to je niekedy ťažšie, než pre Chmelára sa ráno zobudiť a neutvoriť si na nič názor. Alternatívni novinári majú podstatnú výhodu v tom, že môžu srať na to, informovať o niečom/niekom, úplne stačí proti niečomu/niekomu. Takisto ako alternatívny novinár nemusíte (resp. nesmiete) používať overené zdroje, ako napríklad spravodajské agentúry, lebo veď každý vie, že tie sú v područí toho hnusného mainstreamu a všetko, čo vypustia von, je klamstvo / polopravda / demagógia / manipulácia a cielený útok v práve prebiehajúcej informačnej vojne. Vám stačí ako zdroj google, vaša cieľová skupina automechanikov, predavačiek a žien na materskej je aj tak hnilá si to overovať, najmä keď použijete obľúbené indie-novinárske floskuly ako „podľa utajenej správy NATO...“. Veď keď je to utajené, tak je úplne zbytočné to vôbec hľadať, no ne?
Keby vám predsa len niekto pičoval, že len trieskate hovadiny, rýchlo sa zahrajte na martýra, začnite mrnčať o cenzúre, nedostatku slobody slova a z toho vyplývajúceho jasného záveru, že niekomu prekáža vaša PRAVDA! (dôraz na capslock a výkričník). Zaklincujte to nejakým honosne vyzerajúcim citátom známej osobnosti (ideálne takým, ktorý nikdy nepovedala, ale nedávno ste ho videli u niekoho na FB profile a na tej fotke západu slnku nad Neusiedler See to vyzeralo úplne fasa), zum Beispiel: „Najprv vás zosmiešňujú, potom vás chcú umlčať, potom neviemčo a nakoniec zvíťazíte!“ © Jean Jacques Gándhí. S týmto citátom nikdy nešliapnete vedľa, aj keď pravdivá v ňom je len prvá veta. Opakujte, až kým nedosiahnete úspech a zisk.
Dídžej
Za časov hudobného ordoviku, keď taký David Guetta ťahal za sebou drevenú bagetu pod Eiffelovkou a Avicii sa dosral zo svojho prvého kötlebularu, bol dídžejing celkom makačka. Hralo sa z vinylov, ktoré sa vôbec nedali napáliť (WTF?) a púšťali sa manuálne, takže platňojazdec musel mať aspoň bazálny cit pre rytmus a tóninu. Moderné technológie nám všetko uľahčujú, takže dídžejovať dnes už dokáže naozaj každý, napríklad aj taká Parisa Hiltonová, či už tá americká alebo tá slovenská na steroidoch, a.k.a. Zuzana Splašková. No vidíte, nadzigať si do notebooku zo dvadsať mp3-jek a potom stlačiť play a tváriť sa, že na traktore alebo inom kuse hardware-u mačkáte čudlíky, točíte točítkami, posúvate posúvatka, do toho kývať hlavou a vystrkovať paprču do vzduchu ako doktor Tiso, keď išiel okolo čierny mercedes, to už jednoduchšie fakt byť nemôže.
Ak ste ale úplný technický analfabet, nezúfajte, aj pre vás môže byť v hudbe uplatnenie. Krátky test:
Máte / viete si zohnať tričko s nápisom, šiltovku s rovným šiltom a skejterské tenisky?
Ste schopný zopakovať rovnaké slovo alebo slovné spojenie (jump, come on, yeah) bezchybne niekoľkokrát po sebe?
Dokážete pár minút skákať na mieste a mávať rukou vo vzduchu?
Nerobí vám problém vystupovať pred ľuďmi?
Ak ste na väčšinu otázok odpovedali áno, gratulujem, bude z vás určite výborný MC!
Kouč/ka
S týmto povolaním pojmom sa stretávam stále častejšie, najmä sa ním hrdí jedna taká divná teta v teleráne, ktorá okrem koučingu robí aj iné wtf veci, napríklad vie odhadnúť povahu človeka z toho, akú nosí vetrovku. A keďže ma irituje, keď niečo neviem, zapol som internet a našiel toto:
Co je koučink? Co dělá kouč?
Koučink je soubor metod, které napomahají osobnímu rozvoji.
Kouč je průvodce na cestě osobního růstu. Prostřednictvím otázek otevírá mysl, pomáhá nalézt souvislosti a utřídit si myšlenky, dohlíží na udržení směru resp. zvoleného cíle, zbavuje strachu a zvyšuje osobní potenciál koučovaného.
Kým kouč není?
Poradcem, konzultantem ani trenérem. Dobrý kouč vám neporadí, jak by rešil konkretní situaci on sám, nevyřeší problém za vás, ani vám neřekne, co byste měl přesně udělat.
Hneď som oveľa múdrejší. Čiže takú typickú koučingovú session si predstavujem nejako takto:
- Dobrý deň, prestávam si rozumieť so ženou...
- Áno, a prečo?
- No neviem... sme spolu nejako málo, mám veľa roboty a asi sa jej dosť nevenujem.
- Uhmm... a už vidíte, kde je problém?
- Wau, áno! Ale ... čo by som mal robiť?
- A čo by ste podľa vás mali robiť?
- No... venovať sa jej... viac?
- Uhmm...
- Jasné, to je ono. Super, že som sem išiel, ďakujem vám pekne.
- Nemáte za čo, bude to 120 eur.
Módny stylista
Rozumieť móde je ľahšie, než uraziť moslima, najmä preto, že nikto nevie, prečo je módne teraz totok a hentok už ne. Aby ste sa stali módnym stylistom, musíte veľa pičovať na to, ako chodia Slováci oblečení, že chlapi nosia furt rifle a tričká a ženy zase rifle a tričká a aké je to nudné, keď si môžu dať na krk dreveného motýlika a okolo pása epesný kábel od predlžovačky. Zároveň musíte byť aj vy trochu trendsetter a dať si na seba nejakú prapodivnú chobotinu a potom tvrdiť, že to tak teraz nosia v Paríži a v Reykjavíku. Ešte sa treba naučiť slovíčka ako aufit, tónftóne, aplikácia, doplnky, in, trendy, out a chic a ste hotoví. Tí najlepší z vás potom dosiahnu až na stylistický Olymp a budú oprávnení používať čestný titul „módny guru“, ktorý zatiaľ medzi svojimi ritnými svalmi zviera iba Bruno Ciberej.
Mindžovanie v diskusii na to, ktoré džoby som zabudol spomenúť je povolené.
