O inakosti, o poetike, o jednoduchých veciach, čo na prvý pohľad vyzerajú inak, než v skutočnosti sú... _based_(almost)_on_a_TRUE_story_
|
|
Pani Ma
Je skoro ráno, ale vonku je už celkom čulý ruch. V takúto hodinu, keď sa život na sídlisku ešte len rozbieha, sa zvuky šíria celkom inak. Počuť tlmené motory áut až zo vzdialeného obchvatu, trúbenie nervóznych vodičov na prvých školákov prebiehajúcich cez ulice, pípanie smetiarskeho auta pri cúvaní do bočných uličiek, klaksóny zásobovacích dodávok, ako sa z vedľajších ulíc márne snažia pretlačiť späť do hlavnej premávky.
Je to ako malé mravenisko, ktoré sa práve prebúdza k životu.
Na stavbe obchodného centra na konci ulice zhrkotali s rachotom a kovovým zvonením lešenárske rúrky. Ľudia na chodníku sa strhli, na sekundu zmeraveli, ale v zápätí sa opäť pohli za svojim pôvodným cieľom, ako by sa nič nestalo. A očividne sa nič nestalo, robotníci zo stavby začali hlasno kliať a hurónsky sa rehotať.
Mamička skláňajúc sa nad športovým kočíkom tíši svoje bábätko, ktoré začalo hneď nato rumázgať, až tak lapalo po dychu.
Aj teta Janka na okamih v úľaku zmeravela, ale v zápätí pokračuje ďalej vo svojej práci. Uhladí si svoju zelenú zásteru s nápisom Kvety Janka a zopne ruky, aby si rukavice s kvetinovým vzorom viac dotlačila medzi prsty. Pred svojim kvetinárstvom vykladá z prepraviek nové letničky na chodník. Obzrie sa a pozdraví: „Ahoj, bré ránko! Kam zase ideš?“
Pani Ma prechádza okolo, ale neodpovedá, ponáhľa sa. Aj tak by si ma nechápala, pomyslí si a prejde na druhú stranu priamo k autobusovej zástavke.
Našla si kamarátku v kúpeľoch v Bojniciach. Dohodli sa, že ju príde raz za čas pozrieť, a tak uteká, aby nezmeškala svoj spoj.
Kedy už pôjde ten autobus? Dnes opäť mešká, preletelo jej hlavou. Nervózne prestupuje, vyjde z bezpečia zastávky až na kraj chodníka a pozerá dolu ulicou.
Na zastávke je iba niekoľko ľudí, ktorým meškanie vôbec nevadí - jeden pár debatujúcich dôchodkýň, usmievajúci sa študent so slúchadlami, zaujatý ťukaním do telefónu a mladá mamička, ktorej sa konečne podarilo utíšiť preľaknuté dieťatko v kvietkovanej bugine.
Modrý autobus je konečne tu. Pozvoľna pribrzdil, zastal a typickým zvukom si uľavil.
Pani Ma svižne vybieha po schodíkoch, šoférovi kýva hlavou na pozdrav. Ten sa len obzrie, premeriavajúc si pristupujúcu, ale neodzdraví.
Ach tí dnešní ľudia, mrzutí a nevychovaní, pomyslí si pani Ma svoje. Sadá si na predné sadalo hneď pri dverách.
Študent po tom, ako pomohol so športovým kočíkom, sa vrátil dopredu až k šoférovi a pýta sa ho: „A to je akože v poriadku?“ a hodí hlavou na stranu, ponad plece, smerom k pani Ma.
„Ja neviem, ja to neriešim. Mojou prácou je voziť cestujúcich bezpečne z jedného miesta do druhého a to aj robím. Ostatné nech si riešia kompetentní!“
„Ehm,“ pokynie študent, ale už nepočúva, lebo mu práve cinkla správa a celá jeho pozornosť sa obrátila na mobil.
„Chodí takto každý deň, až na konečnú. A večer zase späť,“ hovorí vodič autobusu už len tak pre seba.
Ľudia postupne pristupujú a zazerajú. Nik si neprisadol. Pani Ma to ale nerieši, už si za ten čas zvykla.
Viem, som iná, vraví si, ale tento svet je predsa pre všetkých. Každý máme právo na slniečko, radosť, lásku, všetci rovnako! Vari nie?
Pani Ma sa vezie mestom a premýšľa. Kam sa všetci tak náhlia? Kam tí ľudia stále dennodenne chodia? Zrejme tiež za kamarátmi, tak ako ja, uspokojí sa nateraz s odpoveďou. No aj tak sú celkom smiešni, usmieva sa popod fúzy a ďalej sleduje ubiehajúce obrazy mesta pred predným oknom.
V centre na hlavnej stanici vystúpilo ľudí najviac, školáci, mamičky, páni v oblekoch i v montérkach. Autobus sa celkom vyľudnil, pristúpilo pár dôchodcov tešiacich sa na svoju pravidelnú doobednú prechádzku parkom, kávičku a malý chutný zákusok v kúpeľnej kaviarničke. Len prekvapených a začudovaných pohľadov neubudlo.
Našťastie, pani Ma je onedlho konečne v cieli.
Platany nad chodníkmi bojnických kúpeľov svojimi obrovskými javorolistými slnečníkmi prekrývajú lúče, ktoré by chceli každého unaviť. V parku akoby zastal čas, ľudia sa tu prechádzajú, zhovárajú - ale hlavne - nezazerajú. Práve naopak, všetci sú tu milí, každý sa usmieva, kývne hlavou, zakýva. Preto to tu má pani Ma tak veľmi rada.
Prechádza sa, s kamarátkou si nedohodli presné miesto ani čas. Spolieha sa na šťastie a náhodu, že ju jednoducho opäť stretne. No od toľkého túlania sa je celkom unavená. Sadá si na lavičku pri jazierko s korytnačkami a rybičkami. Ako tak sleduje ich pohyb, oči jej klipkajú a hlava od únavy klesá čoraz nižšie a nižšie...
Pozerá na svoje ruky. Mám ruky? Ruky! Na prstoch prstene, krásne letné šaty... Šaty? Dokonca, cez plece kabelku. No to je niečo! Na nohách topánky na vysokých podpätkoch, ale nepotrebuje ich. Letí nad chodníkom, úplne sa vznáša. A tam, tam v diaľke je predsa jej kamarátka... Áno, je to ona, malé dievčatko...
Strhne sa.
Čosi ju prebudilo, ani nevie, ako jej ušiel takmer celý deň v tomto malom a tak neskutočne spomalenom svete. Je neskoré poobedie, mala by sa pobrať domov.
Kamarátka zase neprišla. Kde je? Dnes tu zase nebola. Dúfam, že nám to zajtra vyjde, pomyslí si, pomaly vstáva z lavičky a odchádza.
Cesta domov späť je rýchla, vo svojom zamyslení ju ani nevníma. Navyše, podvečerné spoje nebývajú preplnené, každý je unavený a stará sa len o seba.
Prečo sú ľudia takí, takí úplne iní, nevšímaví? V kútiku duše však cíti, je to taký zvláštny a pritom krásny pocit, že doma ju niekto čaká a má ju rád.
„Konečná, vystupovať!“ kričí šofér a predné dvere sa pomaly otvárajú.
Pani Ma vystupuje z autobusu, pomaly sa sunie zo zástavky domov.
Teta Janka z kvetinárstva už spratáva z chodníka vystavené kvety. „Ma!“ začína prísne, ale vzápätí skôr vyčítavo: „Kde si sa opäť celý deň túlala? Veď vieš, že sa o teba bojím, keď ťa celý deň niet. No poď, mám pre teba niečo.“
Janka berie z kvetinovej prepravky nachystanú misku a nalieva do pripravených granuliek trochu mlieka.
Pani Ma sa púšťa do dobroty a spokojnosťou pradie. Vytláča chrbát proti ruke Janky, ktorá ju hladká od uší až po chvostík. Keď Ma vyjedá aj posledné granule, pozrie na Janku veľkými múdrymi smaragdovými očami. Po fúzikoch jej stekajú kvapky bieleho mliečka a v tvári, ak sa to tak dá povedať, sa jej značí spokojný úsmev.
Janka ju s láskou hladká, pozerá do tej sýtozelenej hĺbky a usmieva sa: „Ktovie, moja milá Ma, čo ti lieta tou mačacou hlavou? A dúfam, že sa zajtra nepôjdeš zase túlať!“
