V jednom mojom staršom článku o brazílsko-paraguajskej hydroelektrárni Itaipu som spomenula sedem divov moderného sveta. V diskusii pod článkom sme sa bavili aj o tom, kto z nás ktoré novodobé divy navštívil. Mne pribudol Panamský prieplav, takže som nateraz 4:7.

Je z nich najstarší, pretože jeho výstavba začala ešte v roku 1880. Skôr, ako sa budeme venovať francúzskej časti histórie tohto pozoruhodného diela spomeniem, že prvé myšlienky na prepojenie Pacifiku s Atlantikom napadli už španielskym dobyvateľom, ktorí úzku pevninskú šiju, v dĺžke necelých 80 km, medzi obidvomi oceánmi vnímali už v 16. storočí ako skrátenie dĺžky lodnej prepravy.

Frantíkov, žijúcich v úžasnom prelomovom priemyselnom 19. storočí zrejme opantal úspech Suezského prieplavu, o vybudovanie ktorého sa postaral ich súkmeňovec Ferdinand Lesseps. Tento francúzsky inžinier, diplomat a podnikateľ v rokoch 1859 – 1869 úspešne prepojil Červené more (prístav Suez) a Stredozemné more (prístav Port Said). Dĺžka Suezského prieplavu je pozoruhodná, 195 km a šírka 365 m, pričom hĺbka je len okolo 20 m. Stavba, postavená na úrovni mora nepotrebuje žiadne plavebné komory a je napájaná vodami Nílu. Prieplav, otvorený 17. novembra 1869, je dodnes funkčný a využívaný na prepravu, denná priepustnosť je 1 konvoj (t.j. 20 a viac lodí) severným smerom a 2 konvoje južným smerom.

Jeho strategický význam umocnili politické machinácie, neodmysliteľne spojené s mocenskými záujmami vtedajšieho britského impéria, ktorého lodiam významne skracoval čas plavby medzi Britskými ostrovmi a východoindickými koloniálnymi územiami. Získaním väčšinového podielu v spoločnosti spravujúcej prieplav, odkúpením území okolo kanálu a následnými právnymi a zmluvnými krokmi na medzinárodnej úrovni bol Suezský prieplav na konci 19-teho storočia vyhlásený za neutrálne územie pod správou Spojeného kráľovstva.

V turbulentných 50-tych rokoch, v ktorých po vyhlásení nezávislosti Indie fakticky skončilo britské impérium v rozsahu, aké bolo známe dovtedy, naďalej prieplav v podstate vlastnila Veľká Británia (formou dohľadu, správy, kontroly). V 50-tych rokoch sa miešali karty aj na Blízkom východe a vznik štátu Izrael a neskoršie väčšie či menšie konflikty medzi hlavnými hráčmi v regióne, t.j. Egyptom a Izraelom sa doslova dotýkali aj Suezu.

Asi najväčší šok v histórii Suezského prieplav spôsobil egyptský „vítězný únor 1956“, keď vtedajší skutočne silný muž na čele Egypta Džamál Abd as-Násir vyhlásil 26. júla 1956 znárodnenie prieplavu (potreboval ňusiky na vybudovanie Asuánskej priehrady. Pomoc s jej vybudovaním mu síce sľúbili amíci, ale keď zistili, že Násirko poza ich chrbát kupoval kvalitné a solídne československé zbrane a ich bohapusto obišiel a dokonca aj uznal na diplomatickej úrovni Čínu, žiadne doláre mu neposlali).

Znárodnením šokovaní najväčší akcionári prieplavu, distingvovaní Francúzi a Briti dali hneď horúcu linku s Izraelom (ktorý mal pochopiteľné v regióne aj vlastné záujmy) a tajne sa dohodli na vojenskej operácii, t.j. napadnutí Egypta Izraelom.

Od vojenskej operácie sa očakávalo jednak víťazstvo a získanie prieplavu od Egypta späť a z toho vyplývajúce následné odstránenie Násira v dôsledku očakávaných vnútropolitických vplyvov po vojenskej porážke.

Oficiálnym odôvodnením invázie bol fakt, že Egypt toleruje útoky na Izrael z vtedy Egyptom spravovaného pásma Gazy. Útok začal 29. októbra 1956 a Izrael už po 24 hodinách dosiahol plánovanú 16 km vzdialenosť od prieplavu.

Došlo na dohodnuté politické tanečky a výzvy na ukončenie bojov zo strany Veľkej Británie a Francúzska, ktoré boli, ako sa predpokladalo, Egyptom odmietnuté.

Nastala chvíľa, keď do konfliktu vstúpili Francúzi a Briti, ktorí letecky zaútočili bombardovaním na egyptské letiská, následne námornou cestou obsadili prieplavné územia v Port Saide a fakticky vojensky prevalcovali Egypt. Do tohto bodu šlo všetko podľa vopred dohodnutého tajného plánu.

Žiaľ, či našťastie, ťažko povedať, ku všetkému sa musia vyjadriť USA. A žiaľ aj rusáci, ktorí v tomto čase aktívne potláčali maďarské povstanie tuto u našich susedov. Aby to nevyzeralo blbo, tak amíci museli odsúdiť napadnutie Egypta, lebo samozrejme rovnaký meter mali aj na intervenciu Ruska v Maďarsku, ktorú odsúdili. Tak na pôde OSN už 2. novembra 1956 došlo k vyhláseniu, že všetky bojujúce strany sa majú stiahnúť za demarkačnú čiaru. Amíci poslali do oblasti svoju flotilu. Rusi, tiež aby nevyzerali blbo, uviedli do bojovej pohotovosti Čiernomorskú flotilu. Všetci zo západu sa paradoxne najviac báli toho, že Rusi môžu na červeno premaľovať celý Blízky východ. Takže vo výsledku, vojenská operácia Izrael, Francúzsko a Veľká Británia bola síce úspešná, ale tlak ostatných veľmocí a zásah OSN ukotvil nové status quo a síce Suezský prieplav zostal egyptský a po prvýkrát v histórii boli na účel ochrany nejakého územia vyslané mierové sily OSN.

Prezident Násir významne posilnil svoje postavanie nielen na domácej scéne, ale hlavne v arabskom svete a začal sa intenzívnejšie kamarátiť s rusákmi. Zrejme toto bol asi posledný klinec do rakvy britského a francúzskeho vplyvu, resp. ich dominancie na Blízkom východe.

Jediný kto bol ako tak spokojný bol Izrael, ktorý prečistil Sinajský poloostrov od Egyptom podporovaných útočníkov, ohrozujúcich izraelské územia.

Suezský priplav sa aj neskôr vyskytol vo viacerých izraelsko-arabských vojnách. Dokonca ho Egypt v dôsledku jednej z nich, Šesťdňovej (05. júna – 10. júna 1967) na 8 rokov úplne zatvoril. V roku 1975 ho opäť otvoril ďalší silný (a kontroverzný) muž na čele Egypta, Anwar as-Sádát.

Tu dávam vsuvku, ktorá sa tak trocha pýta, síce najvyššia rada DM vyhlásila embargo na diskusie k aktuálnemu konfliktu Palestína – Izrael, ale história hovorí, že osemdesiate roky boli takým malým, temer nebadateľným bliknutím svetielka v nekonečnom tuneli.

Anwar as-Sadát, štátnik, ktorý vstúpil do dejín tým, že v roku 1977 navštívil Izrael a s protistranou, reprezentovanou izraelským premiérom Menachemom Beginom diskutovali o možnostiach ukončenia arabsko – izraelského konfliktu. Týmto krokom si podpísal rozsudok smrti, vykonaný v roku 1981, keď ho na vojenskej prehliadke rozstrieľalo komando dôstojníkov, nábožensky motivovaných, domnievajúcich sa, že zmierlivou politikou voči Izraelu znesväcuje islam. Ešte pred tým, než naňho spáchali atentát, podpísal v roku 1978 americkom Camp Davide za asistencie USA prezidenta Jimmyho Cartera spolu s Beginom dohodu, ktorá viedla k neskoršej egyptsko – izraelskej mierovej zmluve. Okrem rozsudku smrti získal aj „vyobcovanie“ zo všetkých arabských spoločenstiev a žiadny predstaviteľ arabských štátov sa nezúčastnil jeho pohrebu po atentáte. Begin a traja USA prezidenti prišli. 

Suezský prieplav bol súčasťou aj Jompkipurskej vojny, ktorej 50. výročie, pripadajúce na 06. októbra 2023 bezprecedentne pripomenul útok Hamasu na Izrael.

Ale dosť bolo vojnových konfliktov. Pamätáte si na túto legendárnu fotku a na marec 2021 a uviaznutie lode Ever Given ? A na ten maličký bagrík, ktorý ju mal vyslobodiť ??