Nechodím na pohreby. Neviem vám presne povedať rok, kedy sa tak stalo. Dokonca si ani len približne nepamätám, či som bol dieťa alebo uhrovitý pubertiak. Viem len, že to moji rodičia pochopili a ja som nikdy viac nebol nútený ísť na pohreb.
Samozrejme často príde otázka, prečo nechodím na pohreby? No nech som sa snažil akokoľvek, preskúmaval najhlbšie zákutia svojho vnútra, nemám plnohodnotnú odpoveď, ktorá by zodpovedala vašu zvedavosť. Raz je to neochota ísť tam a stretnúť ľudí, ktorých som roky nevidel a pravdou je, že mi vlastne vôbec nechýbajú. Inokedy sám sebe hovorím, že je za tým hnusné pokrytectvo. Nie moje, ja som predsa dokonalý muž v kráľovstve dokonalosti. Pokrytectvo tých, ktorí na pohreb idú, hoci nebožtíka cestou tam a späť poriadne poohovárajú. No občas sa nájde v mojom vnútri aj odôvodnenie zvané zbabelosť. Proste sa len nechcem pozerať, ako niekto, koho mám rád, sa raz a navždy stratí zahrabaný v zemi. Má to aj pozitívnu stránku, aj keď pravda trošku pofidérnu. Ja normálne neviem, kto ešte žije a kto už nie. Našťastie si rodina zvykla na to, že moje otázky typu - a to teta Vierka už nežije? - neznamenajú nič iné, len úprimnú zvedavosť. V mojej hlave totiž chýbajú obrazy jej pohrebu, tak je stále zaradená v kategórii živých. Mozog má len spomienky na život, tie na smrť neeviduje.
Uznávam, že občas je to divné, keď sa spýtam mojej ženy na niekoho, kto je pár rokov mŕtvy. Či by sme ho nešli pozrieť, že som ho už dlhšie nevidel. Pozrieť? Ona vie, že tým nemyslím návštevu hrobu. Ale že by som rád nanominoval na návštevu domu a najlepšie s upozornením, že chlebíčky a koláčik sú štandard. Moja žena ma má zjavne rada, ona sa vždy pekne na mňa usmeje a povie, že môžeme zapáliť sviečku na jeho hrobe.
Ja mám v hlave vlastne len spomienky na dva pohreby. Alebo skôr na dve osoby, na pohrebe ktorých som sa zúčastnil, no keďže obe boli z tej istej dediny a rodiny, miesto, osoby, obsadenie a úlohy boli rovnaké a dosť sa mi to mieša. Preto neviem presnejšie povedať, komu som sa na pohrebe začal smiať. Ale uznajte, ste dieťa a začína sa vám v hlave vytvárať rozum. Stojíte tam v nejakom tom smútočnom nastavení, samozrejme vpredu. A tu zrazu začnú tety plačky veselo a hlučne spievať:
Sláva sláva,
srdce zaplesá,
je to krása,
uzrieť nebesá.
Neviem, do akej miery to bolo krásne, ale ja som sa veselo rozosmial. Mne aj dnes ten text pripadá vtipný a nieto ešte dieťaťu, ktoré sa smeje aj na tom, že našlo želiezko. Všetci sa samozrejme pohoršovali, ujo farár si ma zaradil do kategórie: toho nevolať, žiadnu Fidorku! Rodičia mi patrične vynadali. A možno práve toto bol ten okamih, keď som si povedal, že viac na pohreb nepôjdem.
Tak teda ja na pohreby nechodím, nikto to už nerieši, som spokojný a...
Chodím na hroby. Nielen na Pamiatku zosnulých, keď je to priam psia povinnosť. Chodím vtedy, keď mám potrebu ísť. Rodina už vie, že do pár dní po pohrebe sa sám zastavím na cintoríne symbolicky sa rozlúčiť. Ale len s tými najbližšími. Myslím tým s tými, čo sú pochovaní niekde tu blízko. Žiaľ časť nebožtíkov zasypali do zeme poriadne ďaleko a tým som nikdy na hrobe nezapálil sviečku. To sú práve tí, o ktorých neviem, či sú ešte medzi nami alebo im už srdce zaplesalo. Tak si na nich aspoň spomeniem, keď som niekde na cintoríne. Počas mojich výletov na bicykli sa zatúlam aj do zabudnutých dediniek. Tam, kde cintoríny nemajú mohutné vybetónované mohyly. Tam, kde nie sú na hroboch umelé kytice z Poľska, ale v zemi zasadené také tie typické náhrobné kvietky. Pomaličky sa poprechádzam pomedzi staré hroby, zrakom pátram po tých, na ktorých sú ešte číslovky 18xx. A udivuje ma, že sa vždy nájde niekto, kto si na týchto ľudí spomenie. Zastaví sa, aj keď sa možno osobne nikdy nevideli. Prekyprí zem malými hrabličkami s drsnou rúčkou, poleje kvietky z cínovej krhličky a zapáli obyčajný hnedý kahanček. Ja závidím tým, ktorí sú už dávno zmenení na prach, ich duša tu poletuje spokojná, keďže vždy sa nájde niekto, kto na nich myslí.
Mne je ľúto, že nechodím na pohreby, ale nerobilo by mi to dobre. Tak chodím aspoň na hroby. Často si nájdem čas, keď si plánujem cestu do blízkosti cintorína, kde leží niekto mne blízky. Stačí päť minút, zastavím auto, poprechádzam sa, zjem horalku, pomodlím sa pri jeho hrobe a idem ďalej. Nemôžem povedať, že by som rád chodil na cintoríny. Idem tam preto, lebo mi to nevadí. Cintorín je taký ostrov pokoja v našom uponáhľanom svete. Samozrejme, že chodím na hroby aj na Pamiatku zosnulých. Môj dôvod je však trošku odlišný od tých bežných.
Ako dieťa som s rodičmi chodil na hroby. A ako dieťa som sa automaticky hral so sviečkami, púšťal roztopený vosk na hroby. Pohľadom som pátral po chrobáčikoch zvaných električky, také tie červené čudá, čo sa zapájajú za seba ako vagóny električiek. Lial som na ne horúci vosk a dostal za to zaucho od otca. Zapaľoval som všetky kahance a jasné, že som si prepálil rukáv na vetrovke. To bol must. Na druhej strane mi rodičia poukazovali hroby rôznych dávnych príbuzných z rokov 18xx a keďže mám pamäť ako Evina, dodnes si pamätám, kto kde leží.
Tak sa teším že sa blíži sviatok Pamiatky zosnulých a my pôjdeme na hroby. Moji dvaja synovia sa už dostávajú do veku, v ktorom by ich to mohlo baviť. Predsa liať horúci vosk na chrobáčikov. Naháňať sa uličkami medzi hrobmi za hromženia a prežehnávania sa miestnych tetušiek. Skúsiť podpáliť celý umelý poľský veniec od tety Anky. Prevrátiť minimálne dve vázy s chryzantémami. Ušpiniť si sviatočné nohavice od hliny a vosku. Prepáliť si vetrovku je must. Preto sa tak teším na blížiaci sa sviatok. Super sa vyhráme s deckami, žena nám všetkým vynadá a rodina bude spokojná, že sme prišli. Dostaneme teplý čaj, nejaké koláčiky a zopár miestnych klebiet. Príde súmrak, tma pomaličky vystrieda svetlo a cintoríny budú žiariť doďaleka. Pomaly pôjdeme späť do Bubliny, dnes však nie po diaľnici. Za oknom auta bude premietaný film, má len dve verzie. Cintorín na vstupnom konci dediny alebo cintorín na výstupe z dediny. Všade bude veľa áut, ešte viac ľudí. Ale najviac bude aj tak zapálených sviečok.
Blíži sa Pamiatka zosnulých, a tak by som vás chcel poprosiť. Vás, teda len tých niektorých, ktorí sa ukážete na cintoríny len raz do roka. Vyserte sa na to, nikam necestujte. Zostaňte doma a bude to lepšie pre vás aj pre nás. Vy prídete na hroby raz za rok, a to len preto, lebo musíte. Ste vystresovaní, uponáhľaní, je vám zima a vadia vám davy ľudí. Nebolo jednoduché zaparkovať, no aj tak sa stále obzeráte, či vám nejaký miestny sedlák na žiguliaku neoškrie vašu firemnú oktávku. Pičujete na starostu, prečo nedal vybetónovať chodníky medzi hrobmi, ale neviete, že on chudák má ročný rozpočet obce ako váš mesačný bratislavský plat. Prídete na hrob, zapálite sviečku, ale v hlave si nespomínate na dotyčného. Riešite, že musíte ešte ďalšie štyri hroby zvládnuť za naschedulovaných pätnásť minút. Vadia vám pomaly sa šuchtajúci dôchodcovia. Tak vás prosím, fakt jebte na to. Zostaňte doma, nalejte si večer pohár exkluzívneho vína a jedným prípitkom si spomeňte na všetkých.
My, ktorí radi chodíme na hroby, si užijeme krajšie tento sviatok. Spomenieme si na tých, čo tam ležia, pochválime starostu, že od leta to pekne upravil makadamom. Porozprávame sa so ženičkami, ktoré sú pyšné na ich cintorín. Pamiatka zosnulých nie je komerčná záležitosť, je to duševný stav.
Vy máte Halloween, nasaďte si masku, pomaľujte deti a hajde do ulíc.
