Majú spolu zvláštny vzťah. Celkom iný ako máme my dve. My sa vieme pohádať tak, že hľadáme slová, ktorými by sme si ublížili. Nie príliš, aby to nezničilo náš vzťah, ale dostatočne bolestivo, aby jedna z nás mala navrch nad tou druhou, aj keď sa ešte v ten deň objímame. Vždy začne ona. Oblapí ma rukami a tuho zovrie. Niekedy ma poštípe na líca. Viackrát. Ty moja maminka, smeje sa a ťahá ma pritom za nos. Takýto je náš vzťah. Ten ich je oveľa pokojnejší. Bol taký od začiatku, keď ešte nevedela o jeho existencii.
„Tak teda mám dcéru,“ skonštatuje spokojným hlasom a prisahala by som, že pokýval pritom hlavou, ako máva vo zvyku, keď mu niečo strašne dobre vychádza a súčasne prižmúri oči tak, že vidím namiesto nich len dve tmavé čiarky. Taký výraz som raz videla u sošky Budhu na jednom zámku. Mal nastrčenú ruku a keď do otvoru v nej vhodil návštevník mincu, vo vnútri sa spustil mechanizmus a Budha s prižmúrenými očami pokyvoval spokojne hlavou. Dcéra bola vtedy malá, nudil ju celý prehliadkový okruh s výnimkou Budhu, ku ktorému ma dotiahla a potom sa na neho veľmi dlho so zaujatím pozerala. Bavila som sa na tom, lebo takto to vyzerá, keď beží za otcom pochváliť sa s dobrou známkou zo školy a potom si vychutnáva presne takúto jeho demonštráciu spokojnosti. Často pri tom mimovoľne prižmúri oči aj ona. Mne to vtedy pripadá tak, ako keby medzi nimi prebiehal tajný prenos myšlienok a pocitov. Niečo na spôsob alternatívnej pupočnej šnúry, ktorá otcov a dcéry spája. Niekedy ma dokonca prepadne nezmyselná žiarlivosť, moje materské ego dostáva zabrať, ale nedávam nič najavo.
Od útleho veku má problém s odberom krvi a to napriek tomu, že ich absolvovala nespočetné množstvo alebo možno práve preto. Ako keby jej telu došla trpezlivosť a vypína, len čo sa do neho zasunie ihla. Keď s ňou idem ja, už dopredu upozorňujem sestričku, že dcéra pri odbere krvi odpadáva. Tá obvykle sľúbi, že to urobí rýchle a ohľaduplne, nemusím sa ničoho obávať.
„Už je to tu,“ zvyknem povedať, keď sa zvezie zo stoličky. Pribehnem k nej a spolu so sestričkou ju preberáme z mdlôb. A ešte zvyknem skonštatovať, že mi to pripadá čudné, ako si za tie roky behania po nemocniciach na odbery krvi nezvykla. Sestrička hodí pohľad na jej tučnú zdravotnú kartu a pritakáva, že je to naozaj čudné.
Inokedy s ňou ide otec. Mlčí, kým si sestrička pripravuje ihlu a skúmavku. Dcéra je vyplašená a očami hľadá otca. Ten stojí opodiaľ a vytrvalo sa jej pozerá do očí. Zovretými päsťami naznačí, že to musí vydržať, že je pri nej. Odber prebehne bez problémov. Po ňom sa ona postaví, ale pri pohľade na sestričku, ktorá si šťastná obzerá svoj krvavý úlovok, sa začína nakláňať k zemi. On k nej duchaprítomne priskočí a ona mu padne rovno do náručia. Opatrne ju kladie na vyšetrovacie lôžko, sestrička behá okolo nich a ospravedlňuje sa, ak náhodou bola pri odbere necitlivá. On povie, že to je v poriadku a nemusí sa preto trápiť. Keď sa dcéra po chvíli preberie, on pokýve spokojne hlavou a usmeje sa na dcéru, aj na sestričku.
Ľudia robia kadejaké čudné veci. Píšu na fejsbuk mŕtvym ľuďom, ako na nich myslia a že im chýbajú. Alebo chodia do špeciálne upravených domčekov na pobyt v úplnej tme, aj keď nie sú slepí a hľadajú v ňom samých seba. A mamy sa chystajú na stužkové svojich dcér a snažia sa vyzerať rovnako mlado. Natierajú si tvár krémom proti vráskam, proti minulosti, proti stopám času stráveného výchovou dcéry. Nezmyselne sa tešia, keď im ostatní hovoria, že vyzerajú ako staršie sestry svojich dcér. Otcovia to nerobia. Nechcú byť staršími bratmi svojich dcér. Sú to ich princezné. Alebo Popolušky, z ktorých raz budú princezné, keď sa zbavia pubertálnych akné. Na stužkovej pri príhovore študentov rodičom sa však mamy obvykle rozplačú, lebo si odrazu spomenú, koľko ich to stálo námahy vychovať dcéru, z ktorej je teraz dospeláčka. Otcovia sa však tvária, že sú nad vecou. Berú dcéry do tanca a otáčajú sa, keď sa ony otočia za spolužiakom. Vtedy si ich aj tuhšie privinú k sebe, ako keby sa báli, že im v tej chvíli ujdú s nimi voľakde do budúcnosti, pritom vedia z vlastných skúseností, že v ten večer sa každý útek končí v tme za najbližším rohom, kde čakávali na baby aj oni.
Moja dcéra si odo mňa požičiava oblečenie. Má šťastie, že máme rovnakú veľkosť, zmestíme sa do esiek a občas, keď sme po zime nahnevané, aj do emiek. Vyberá si kúsky z mojej skrine a keď si zrovna na druhý deň chcem obliecť konkrétnu vecičku a nemôžem ju nájsť, vie ma to vytočiť. Nazlostená si od nej najbližšie požičiam rifľovú bundu s výšivkami a lesklými hovadinami, aj keď si v nej pripadám vo veku MILFky smiešne. Zas sa pohádame. Nepríjemná situácia. Toto sa jej pri otcovi nemôže stať, keďže do jeho skrine ešte ani raz nezablúdila a on do jej šatníka takisto nie, veď to by bolo prinajmenšom na diagnózu.
Okrem toho, že si kradneme oblečenie, kradneme si aj ilúzie. Vlastne, tie kradnem len ja jej. Poviem jej svoju pravdu o svete, v ktorom som si otĺkla kolená a ukážem jej modriny na duši. Ostane zamyslená a chvíľami mám pocit, že smutná. Otec jej žiadne ilúzie nekradne. Možno si potom ona myslí, že mal lepší život, ako som mala ja.
Keď bola vo veku prvých červených líc pri chalanoch, začala byť extrémne zvedavá. Pamätám si, ako mu raz cestou z Devína, začala klásť pomerne náročné otázky:
„Mamina bola tvoja prvá, však?“
„Samozrejme,“ odpovedal a ako ju držal za ruku, ešte jej ju ten hnusný klamár stisol a nenápadne na mňa žmurkol. Pamätám sa, že som sa skoro prizabila na kameni na ceste a obaja sa mi smiali, že ahá, mamina si nedáva pozor. V duchu som mu hovorila, že hlavne, že ty si si dával pozor, inak mohla mať tvoja dcéra starších súrodencov kade-tade.
Obdivuje ho. To sa nedá prehliadnuť. Prekvapuje ma, aký šarmantný úsmev z neho dokáže vydolovať. Taký sa mi páči, pokúšam sa ho oň tiež. Pritúlim sa k nemu a spýtam sa ho, či ma ešte ľúbi. On ale nemá rád otázky tohto typu. Niekedy odvrkne, že sa nemám pýtať na to, čo stále platí a keď sa to zmení, tak mi to dá vedieť.
„Keby sa ťa to dcéra spýtala, tak jej takto neodvrkneš,“ urazene sa ohradím.
„Ona by sa ma predsa také niečo nespýtala,“ povie a ja viem, že má pravdu.
Keď v nedeľu pripravím obed s troma gurmánskymi chodmi, ona zatiaľ prestrie na stôl a jemu sa príbory, ktoré vyleštila, zdajú lesklejšie ako všetky horské plesá dohromady. To ma trošku naserie a po obede búcham riadmi tak, že to vyzerá ako poriadne vojenské manévre.
„Čo sa deje? Nezmestia sa všetky do umývačky, tak ich skúšaš porozbíjať?“ vtipkuje, keď príde za mnou do kuchyne a tvári sa nevinne. Hodím plecom, akože čo by sa dialo, však nič. Dúfam, že ti obed chutil, keď si nič nehovoril.
„Samozrejme, že mi chutil,“ povie, potom sa na chvíľu zamyslí a ja vidím, že je myšlienkami už dávno preč od môjho obedového menu.
„Vieš, že naša dcéra má pekné oči po tebe,“ povie mi znenazdajky. Neviem, čo mám na to povedať. Dojatá sa otočím a búcham tými riadmi ešte viac.
