Áno, o vlakoch. Už dlho som sa pohrával s myšlienkou napísať niečo na Dailymejl. A zdá sa, že prišla tá správna doba, kedy sa články recyklujú ešte aj cez (ne)pracovný týždeň. A je možné, že sa uverejní naozaj čokoľvek. Ako napríklad toto...
Nikdy nezabudnem na moju prvú cestu vlakom. Bolo to s mojou starou mamou a išli sme na juh do neuveriteľných 10 kilometrov vzdialenej Žiliny. Ak máte geografiu v mozgu a nie v malíčku, určite ste prišli na to, že som chlapec z Kysúc. Vlak spĺňal všetky požiadavky doby (koniec 90-tych rokov). Smrdel od moču, bol špinavý, posprejovaný zvonku a popísaný fixkami zvnútra. Vtedy som ešte netušil, že cestovanie vlakom sa stane mojou radosťou aj nočnou morou. Alebo aspoň pomerne zlým snom. Vo vlaku som zažil asi všetky emócie. Napríklad, keď som sa vracal z Bardejova (cesta vlakom do Žiliny trvá len necelých päť hodín) a posledný vlak vypravený na Kysuce mal neuveriteľný jeden vozeň. Vyzeralo to tak komicky, že ľudia ani nenastupovali v presvedčení, že musia predsa prísť ďalšie vozne. Legendy hovoria, že niektorí čakajú doteraz a ich rozhorčené pičovanie sa tíško rozlieha žilinskou stanicou. Vtedy som zažil krásnu zmes hnevu, veselosti a smútku. Dokázal som byť zároveň nasratý, že sa všetci tlačíme jak v 34 v Banskej Bystrici v pondelok ráno (SLSP knows), veselý, keď som počul, ako kysuckí dôchodcovia obviňujú Radičovú aj za toto a smutný, keď som si uvedomil, že toto na Slovensku nie je nič výnimočné. To som síce vedel aj predtým, ale človek si tak nejako vždy povzdychne, pokrčí plecami a zapičuje si na našu krásnu krajinu. Zažil som niekoľkokrát aj pocit zúfalstva a beznádeje, keď vybehnete po posledných schodoch na nástupište a vidíte, ako sa vlak pomaly rozbieha a vy môžete kričať, koľko chcete, čakáte na ďalší.
Po tom, ako som začal navštevovať vysokú školu (fakulta pajácovstva), som zistil, že vlaky budú mojou jedinou možnosťou, ako prekonať dlhé trasy. Môj mozog je totiž pekný čurák a pokiaľ nemám možnosť ísť pekne v pohode na WC, tak nevydržím ani hodinu bez toho, aby som nemusel. Vlaky sa preto stali mojou každotýždennou rutinou, aj keď som musel vždy čakať v Žiline 50 minút na prípoj. Vždy, keď som vedel, že cestujem sám, tŕpol som, keď som zbadal niekoho (polo)známeho a dúfal som, že si ma nevšimne. Nič nie je totiž nepríjemnejšie, ako keď sa nútite do rozhovoru s niekým, s kým nemáte veľa spoločného a prekladáte to dlhými minútami dobre odležaného trápneho ticha. Vlastne len jedna vec je horšia. Počuť od Kotlebu slová: „Dobgé gáno, sused.“
Počas mojich ciest som zistil, že existuje niekoľko typov cestujúcich:
Ukecaný cestujúci – nezáleží na tom, či cestuje s niekým alebo sám, tento druh si rád pohovorí aj sám so sebou. Od takéhoto dôchodcu som sa napríklad dozvedel, že vlaky na modernizovaných tratiach už nerobia ta-dam ta-dam, ale idú plynulo. Alebo som sa dozvedel po mojom ubezpečení, že sa neurazím, že vyzerám ako Lenin. A najhoršie na tom bolo, že dotyčný to myslel ako kompliment.
Tichý cestujúci – väčšinu cesty prespí, prípadne sa venuje iným činnostiam od čítania knihy, počúvania hudby až k písaniu článku na Dailymale (R Ružín). Ak mu náhodou niekto zavolá, tak hovorí čo najmenej a čo najtichšie.
Hlučný cestujúci – nedokáže hovoriť potichu, nemá to v genetickej výbave. Keď ide on, potrebuje, aby to vedeli všetci. Často telefonuje a vždy s človekom, ktorého nepočul minimálne rok (prečo inak by tie telefonáty trvali hodinu). Špecialitka je, keď ho zažijete v otvorenom vozni.
Opitý cestujúci – tu sú rôzne podtypy ako napríklad tichý, ktorý väčšinou prespí cestu, hlučný, ktorý spadá do predchádzajúceho druhu a podtyp smrad, ktorý proste smrdí. Nič viac, nič menej.
Vtipný cestujúci – môže to byť typ prirodzeného zabávača alebo to môže byť človek, ktorý je vtipný iba ľuďom, ktorí s ním cestujú a poznajú ho. Raz som mal tú česť cestovať s druhým typom. Odvtedy mám pri sebe vždy slúchadlá alebo si kupujem miesto v tichom kupé, pretože syndróm zdieľanej trápnosti funguje naozaj skvele.
Deti – deti sú deti. Môžu byť uvrieskané, môžu byť zlaté, môžu vás mať v piči. A aj vy ich, pretože sú to deti a nič s tým nenarobíte. Akurát si môžete skúsiť odsadnúť. Tak ako od každého.
Ponáhľajúci sa cestujúci – sú udychčaní, aj keď sedia na zadku dve hodiny. Pri dverách stoja pre istotu aspoň 10 minút pred príjazdom do stanice. Neustále sa pýtajú sprievodcov, či stihnú prípoj, či ich bude čakať, či vlak stihne dohnať tú trojminútovú stratu. Najhoršie je, keď prestupujú na autobus a vedia, že to nestihnú. Vtedy sú veľmi demokratickí a zaistia, že trpia všetci pekne s nimi.
Študenti – druh, ktorý sa vyskytuje celoročne bez ohľadu na to, či je školský rok alebo prázdniny. Vždy som mal pocit, že bez nich železnice skrachujú. A oni sa teraz vozia zadara a železnice nekrachujú... ako keby to niekto za nich platil... oh wait...
Ku vlakom ale neodmysliteľne patria aj sprievodcovia a ich nežnejšie polovičky. Pamätáte sa na také tie štikačky, ktorými vám urobili malú dierku do lístka? Chvíľu bolo obdobie, že ste mohli vidieť sprievodcov so štikačkami, s pečiatkami alebo len s prepisovačkami. Rozkaz, ten znel jasne! Všetci odovzdajú štikačky, pretože nafasujú pečiatky. A keďže sme na Slovensku, tak niektorí prozreteľní si svoje štikačky nechali, niektorí šťastnejší dostali pečiatky, no a na zvyšok ostali prepisovačky, ktorými vám na lístky vytvárali znak NIKE. V tejto oblasti existuje taktiež niekoľko typov:
Permanentný náser – tento druh sa vyskytuje pomerne bežne. Je charakteristický neustálou nasranosťou, ktorú dáva pocítiť aj cestujúcim takým blbým, že mu odporujú v čo i len jednej veci. „Mňa nezaujíma, že ste mi ukázali lístok, miestenku a ISIC, ja potrebujem vidieť občiansky!“
Milý a ochotný – v poslednej dobe sa vyskytujú o niečo častejšie, stále sú však vzácnym druhom. Raz som zažil, ako jeden z nich na MDŽ každej žene na trase Zvolen – Banská Bystrica rozdával kvety. A nebol to Fico. Tento typ je mimoriadne rozšírený v Česku na medzinárodných aj miestnych linkách. Holt Regiojet učí, čo je to konkurencia.
Mávpičista – ničím sa nenechá rozhodiť, v pokoji si kontroluje lístky, aj keď vlak už zastal a on by mal byť vonku a odpískať/odmávať mu odchod. Ešte aj tú pečiatku na lístok vám drbne tak nonšalante, že sa podvedome usmievate.
Myslím, že to pre dnešok stačí. Ak sa vám článok páčil, venujte svoje krvavé petrošekelové gastráče nejakej mimovládke alebo ľubovoľnému zahraničnému agentovi.
P.S.: Ak sa niekedy budete mať chuť odpratať z tohto sveta, prosím, nerobte to tak, že skočíte pod vlak. Spôsobíte traumu rušňovodičovi a všetkým ostatným meškanie hodinu a pol. Akurát som dopísal tento môj prvotný pokus, tak už stojíme v Novom Meste asi hodinu.
