Babča sa dožila slušných deväťdesiat rokov. O nejakej opatrovateľke nechcela ani počuť – staranie sa o ňu teda pripadlo na našich. Všetci ostatní doslova vzali roha a tak to zostalo na jej (jedinom) synovi, ktorý zostal žiť v rodičovskom dome.
Síce sa raz za čas posrala, ale mal som ju o to radšej, pretože som vedel, že to urobila schválne. Bol to taký jej koníček. Ja jediný som si všimol, že z jej izby sa spustí krik sprevádzaný závanom čerstvých fekálií vždy v piatok medzi piatou a šiestou večer. Pravidelne. Možno bola senilná, no zmysel pre humor jej nechýbal. Bol som ešte šušeň a takýto typ humoru bola moja šálka... granka.
Spomínam si na jednu príhodu. Bolo to pár týždňov predtým, než zomrela. Zišli sa všetci otcovi súrodenci (šesť sestier), aby si mohli rozdeliť, čo im ešte ani nepatrilo. Bolo to niečo ako kar, akurát jeho hlavná postava ešte nebola tak celkom mŕtva. Morbídne? Možno.
Všetci sa napchávali za stolom, riešili pozemky a dedičstvo, ako keby za vrchstolom nesedela babča. Síce mala neprítomný pohľad, ale veľmi dobre vedela, čo sa deje. Ten jej výraz som totiž poznal. Nebol to taký ten zasnený pohľad, aký mávajú senilní starí ľudia. Bolo v ňom niečo, čo doteraz neviem opísať slovami, ale vždy keď to tam bolo, videl som to.
Babča spustila monológ o starých časoch, o ich detstve a všetci stíchli, horlivo prikyvovali a silene cerili zuby v úsmevoch. Lenže babčin monológ akoby nemal konca. Stalo sa, že niekoľkokrát povedala tú istú príhodu, až nakoniec hraný záujem jej ratolestí opadol a prestali ju vnímať, a to štýlom veď nech si povie, aj tak je zachvíľu po nej.
Ona však pokračovala, aj keď ju zvyšok osadenstva bohapusto ignoroval. Líčila príhody spred šesťdesiatych rokov, akoby sa stali včera. V jednej chvíli sa len postavila, všetkých si premerala pohľadom a povedala: Starala som sa o vás, ako najlepšie som mohla. Verím, že som vás vychovala najlepšie, ako som vedela. Akoby to bolo včera, čo som vám utierala tie vaše osraté malé prdele. Je načase, aby ste mi to oplatili.
Všetky moje tetuldy boli zrazu studnice dobroty a ochoty.
Mama, s čím vám pomôžeme?
Babča sa nadýchla a všetci ostatní stíchli. Potom povedala: Práve som sa posrala. Naložte s touto informáciou tak, ako uznáte za vhodné.
O mŕtvych len dobre. Babču som mal rád a viem, že aj ona mala rada mňa. Niekedy počas posledných týždňov mi povedala, že keď už má umrieť, nech sa pri tom aspoň nenudí zatvorená v izbe a odrezaná od sveta. Ja som sa s ňou rozhodne nenudil.
Nebyť jej, skončil by som bol v škole za čuráka, pretože som v desiatich rokoch stále veril, že darčeky nosí ježiško.
Nebyť jej, neviem v desiatich rokoch, čo je porno (dedova krabica na vrchnej polici v špajzi) – teda, neviem či toto je zrovna pozitívum, ale aspoň som mal za mlada prehľad o... svete.
Nebyť babči, bol by som šikanovaný a do smrti vysmievaný za to, že sa vozím na ružovej Eske – naši nemali na nič iné peniaze a tento stroj sa práve vyskytol za pár korún – bola to práve ona, kto ma vysmial ako prvý, hoci naši ma povzbudzovali, že to je jedno, veď hlavne že to má kolesá.
Ako tak nad tým v retrospektíve rozmýšľam, bola mi akýmsi morálnym kompasom, keď na to všetci (kompetentní) ostatní srali. Vždy bez výnimky povedala presne to, čo mala na srdci a pre to som ju mal rád.
Ďakujem babča.
