Cestou domov som mal možnosť vidieť wildlife: raw & uncut. Na chodníku pod barákom ležal holub. Prihodila sa mu dosť blbá situácia, netuším, aká, ale stratil v nej hlavu. Docukroval. Perie bolo rozmetané až pomedzi autá na parkovisku. Asi mačka. Mačky sú úžasné. Sú to samostatné fungujúce jednotky. Veľa vydržia. Nie ako ostatné zvieratká, zvlášť tie, čo majú trvanlivosť ako jogurty v lete. Domov zvyknem jazdiť okolo veterinárnej ambulancie. Občas sa mi tam naskytne pohľad na ľudí stojacich vonku, objímajúcich sa a rumázgajúcich. Občas tam niekto sedí na schodoch, cigareta v papuli, neprítomný pohľad v očiach. Holt. Čo by si chcel od škrečka za 10 €? Aby ťa prežil ako eastpak backpack? Guarantee for 30 years? Kúpiš od suseda, inak by ho vyhodil. Vstúpi ti to do života. Ohlodáva zeleninu, čo nežereš, a mal by si. Ohlodá stôl, stoličky, káble od pc, tvoje prsty a dušu. Jedného rána to nájdeš ležať v pelechu tuhé ako kameň. Mrdneš do toho ceruzou, vydá to tupý zvuk. Možno, možno cukne labkou posmrtný kŕč. Kamarát rozprával. Ani, kurva, náhodou to nepíšem so slzičkami v očiach! Posratý škrečok. Posratý svet. Posratí ľudia. Ľudia toho tiež veľa nevydržia. Napríklad, ľuďom v našej rodine svojvoľne odpadávajú nohy. V marci, keď na nebi vidíš letieť späť domov na sever husi bieločelé. Vykračuješ si po ulici. Vybehne na teba susedkina čivava. Už dlho sa máte v zuboch. Napriahneš sa. Chystáš sa ju odkopnúť ponad plot do záhradky. Namiesto čivavy plotom preletí tvoja noha. Trochu som to zveličil, priznávam, ale neveselým faktom je, že sprievodným javom cukrovky a hlavne vo vyššom veku býva diabetická noha. Zvýšený cukor v krvi poškodí nervy, zníži sa prietok krvi, tŕpne ti noha, postupne od prstov začneš strácať cit, objaví sa ti tam vred, a potom to už začne mať pomerne rýchly priebeh. Existujú medicínske postupy, ktorými sa vyčistí zablokovaná cieva v končatine. Ak to nepomôže, nasleduje amputácia. Počas celého zákroku chrápeš. Zobudíš sa smutnejší, ale ľahší, a to sa ráta. Ja viem, že väčšina z vás si teraz predstavila Long John Silvera, ale realita je o niečo menej akčná, bez pokladu a bez papagája. Pri vysokej hladine cukru si dehydrovaný. Si nepokojný, čo je slabé slovo. Jebe ti. Horíš zvnútra. Bolí ťa každý sval, každý kĺb. Pri nízkej hladine cukru ti je proste len napiču. Nevieš sa sústrediť. Zahmlieva sa ti zrak. Odpadávaš. V lepšom prípade. V horšom, zostane po tebe tasty coma wife. Ak nejakú máš. Ak je to 200 kg hrošie mláďa, výzorom a charakterom, nič som nepovedal. Respektíve, kóma potom v tvojom prípade znie celkom lákavo. Tvoj mozog sa porúča. Vieš, čo sa s tebou deje. Nevieš to zastaviť. Je to ako byť opitý, ale bez tej zábavy, odvahy chytiť peknú babu za zadok a dostať po papuli a bez vulgarizmov. Neviem, či ti pred očami stihne prebehnúť celý život. Ja som myslel na pizzu s morskými príšerami, čerstvú, horúcu a voňavú, presne takú, akú na SK nikde nerobia. Našťastie. Napriek tomu, dnes je medicína tak pokročilá, že cukrovkárom dokáže zabezpečiť síce nie lacný, ale plnohodnotný život. Bola doba, keď tomu tak nebolo a deti sa dožívali najviac 2 roky od diagnostikovania tejto kurvy.
O absolventovi medicíny a farmakológie v Paríži, náruživom antisemitovi a konšpirátorovi N. Paulescu sa veľa nehovorí. Človek ho musí hľadať v esejách. V roku 1922 popri vedeckých článkoch pre Archives Internationales de Physiologie napísal list predsedovi komisie, ktorá za vynájdenie inzulínu udelila Nobelovu cenu Frederickovi Bantingovi, že spravili somarinu, pretože on bol prvý, kto pacientovi úspešne podal inzulín – ktorý nazval pankreín (pancreine). Vytvoril ho extraktom z pankreasu. Pankreín znižoval hladinu cukru v krvi u diabetických psov. Komisia ho odbila mávnutím paprče a vynadala mu do heretikov. Tak sa na nich vysral a chcel si to dať patentovať. Práve vypĺňal dotazník. Ako naschvál, Eli Lilly, už nie sám pán Plukovník, veterán americkej občianskej vojny, ale, pravdepodobne, jeho vnuk, zodvihol telefón. Zavolal patentovú komisiu, ktorú mal na speed dial. Zamumlal, že tých inzulínových patentov rozdali už dosť od 1911. Buchol slúchadlom po stole. Mimochodom, starý pán Plukovník velil ľahkému delostrelectvu. Bol to chlap ošľahaný vetrom, pôdou z Chickamauga a Chattanooga a strelným prachom. "Plukovník" ho volali aj doma jeho vlastné deti. Keby videl to vaše logo v odtieni chujovo teplej ružovej, by vám ten váš kancel tam na Panenskej polial burbónom. Požadujem návrat k rubínovej červenej alebo purpurovej červenej. Paulescov dotazník dostala do paprče nejaká podržtaška miestnej rumunskej vlády. Vďaka profesorovi Ianovi Murrayovi z Andersonovej univerzity v Glasgowe a C. I. Tirgoviste a O. Budovi z Univerzity v Bukurešti a ďalším, ktorí napísali kopec článkov, v ktorých porovnávajú a vysvetľujú výskum Paulescu a Bantinga, história naňho nezabudla. História nezabudla ani na to, že Banting si prachy za nobelovku rozdelil s ďalšími troma kolegami a žiadne ďalšie nechcel. Zdalo sa mu byť neetické, aby doktor medicíny profitoval z lieku, ktorý od teraz až naveky zachráni milióny životov po celom svete. Preto jeho tím patent predal Univerzite v Toronte za 1 dolár – a tí z neho spravili biznis. Banting bol doktor, nie obchodník. Debil.
Takto nejako sa súčasťou štatistiky stal Alex Smith-Holt, 26 ročný Američan. Nie, nežil v 20. rokoch minulého storočia. Zomrel v 2018, myslím. Mal cukrovku typu 1 a niekoľkokrát denne si pichal inzulín. Na jeho 26. narodeniny dostal dia friendly narodeninovú tortu a list z poisťovne jeho rodičov, ktorý mu oznamoval, že poisťovňa mu už nebude naďalej pokrývať náklady na liečbu, čo bolo cca 1300 $ mesačne. Bol aj nejaký smiešny súdny proces, Lori Svanson vs. Eli Lilly, Novo Nordisk a Sanofi a aj Trump voľačo nasľuboval, ale farma nie je karma, aby bola zdarma. Nezastávam sa ho. Bol to blbec. Znižoval si dávky sám a bez toho, aby niekde niečo s niekým konzultoval. Bez toho, aby si šiel polámať nohy pri hľadaní iného riešenia, hocijakého, keď mu došli prachy. Sám vo svojom byte upadol do kómy a zomrel. Len ma fascinuje, ako sme sa posunuli od 1 dolára k 1300 za mesiac, a že som to, kurva, nevymyslel ja. Aspoň sa mi podarilo minulý rok v novembri nakúpiť rúška – kupujem si ich každý rok kvôli chrípke, a teraz v marci som ich strelil za 15 €/ks. Ale kúpil som obed jednému bezdomovcovi.
Ešte chvíľu po nobelovke sa obidve strany doťahovali. Potom postupne pomreli. Životy Bantinga a Paulescu si boli veľmi podobné. Obidvoch od malička fascinovala fyzika a chémia. Obidvaja doma na záhrade máčali mravce do octu. Paulescu absolvoval nejakú vysokú školu v Bukurešti, o ktorej som v živote nepočul. Presťahoval sa do Paríža, kde vyštudoval medicínu. Tri roky pracoval ako chirurg v nemocnici Notre-Dame du Perpétuel-Secours. Vrátil sa domov a až do smrti v 1931 prednášal na Univerzite medicíny v Bukurešti. Pomedzi to si stihol zastrieľať v prvej svetovej vojne. Banting študoval na Univerzite v Toronte. Dvakrát. Keď tam bol prvýkrát, po roku ho odtiaľ vyhodili. Ani armáda ho nechcela. Až keď sa veci v Európe začali naozaj srať a dochádzal cannon fodder. Počas bitky o Cambrai bol ranený. Mrkol na krvácajúcu ranu, obviazal, oprášil sa. Nasledujúcich 16 hodín, kým čakal na evakuáciu z frontu, ratoval ranených spolubojovníkov. Dostal medailu za statočnosť a možnosť pracovať ako chirurg a prednášať kdekoľvek v UK. Pracoval, učil, chvíľu pendloval cez Atlantik a na staré kolená sa začal venovať skúmaniu medicínskych problémov, s ktorými sa potĺkali piloti v RCAF lietajúci vo vysokých nadmorských výškach. Spolupracoval s Wilburom Franksom, vynálezcom Anti-G obleku. Vo februári 1941 sedel v Lockheed Model 14 Super Electra, ktoré nabralo kurz na UK, kde mal testovať spomínaný oblek, keď im vysadili obidva motory. Podobne ako Wayne Gretzky, aj on má svoje čestné miesto v sieni slávy, ale takej inej. O cca 50. rokov po aférke sa predsedom komisie na udeľovanie nobeloviek za medicínu stal profesor Rolf Luft. Zároveň bol prezidentom medzinárodnej diabetickej federácie. Sedel na dvoch stoličkách, ale v tej dobe to nikomu nevadilo. Navyše, k dvom stoličkám po čase pribudli ďalšie. Až mi je trochu ľúto, že v čase, keď sa Banting a Paulescu hrali v piesku, tento šikovný chlap s popiči PR bol spermiou v otcovom vajci. Myslím, že by sa k distribúcii lieku postavil trochu inak. Upozornil na chybu v štúdii Bantinga a jeho kolegu Charlesa Besta, ktorou v roku 1922 spochybnili Paulescov výskum. Best bol stále nažive a pri zmysloch. Ospravedlnil sa listom. Prachy nevrátil. Luft si vo svojom denníčku povzdychol, že teda nobelovku mal predsa len dostať ten zatrpknutý Rumun – alebo sa mali o ňu všetci zúčastnení pekne podeliť. Však aj tak ich rozdávajú random ľuďom ako kukučkové hodiny. V Bukurešti je po Paulsescovi pomenovaný diabetologický ústav.
Jedným z prvých diabetických detí liečených inzulínom bol Leonard Thomson, 14 ročné chalanisko, ktorému diagnostikovali cukrovku typu 1. V roku 1922 sa z neho stal pokusný králik. Dostal dve dávky inzulínu. Prebrali ho z bezvedomia. Žil ďalších 13 rokov. Zomrel na pneumóniu. Pre medicínsky svet, špeciálne pre endokrinológiu a diabetológiu, to bol tak významný míľnik ako pristátie na Mesiaci pre raketové inžinierstvo. „Raketový vek“ pre cukrovkárov nastal v 50. rokoch. Dánska firma Novo Nordisk prišla na trh s inzulínom s rýchlym nástupom účinku oproti prandiálnym alebo bazálnym inzulínom. Dnes existuje kopec rôznych pomôcok, ktoré uľahčujú meranie cukru v krvi doma a podávanie inzulínu, napríklad, glukomery a inzulínové perá. Ľudia, ktorí majú príšerný strach z ihiel – ako ja, sa už nemusia báť, že počas aplikácie vytiahnu odtok a mrdnú na dlážku medzi kvetináče. Najnovšou vychytávkou je iLet, bionický pankreas od Beta Bionics. Inzulínové tamagoči do teba nadávkuje inzulín a glukagón vtedy, keď ich budeš potrebovať a v množstvách, ktoré budeš potrebovať. To je budúcnosť. Radosť žiť. Hovorím si to každý deň. To je moja motivácia. Lebo, v podstate, keby sme to všetci dali na Darwina, prežijú tí najlepší, najzdravší a najsilnejší, tento článok tu dnes nie je. Na druhej strane, nemusel by som platiť tie skurvené Vallove dane. Jou.
Keď som na začiatku článku tvrdil, že tie deti „dožívali,“ myslel som to doslovne. Museli dodržiavať prísnu diétu. Mohli prijať iba toľko potravy, koľko ich organizmus dokázal spracovať. Čo ja viem, 500 kcal denne pri 11 ročnej 25 kg vážiacej malej srajde, lepšie známej ako Elizabeth Hughes. Dcéra guvernéra New Yorku a prezidentského kandidáta v roku 1916 Ch. H. Hughesa v zime 1922-23 skoro zomrela. Dozvedel sa o nej Banting a zaradil ju do programu prelomovej liečby inzulínom. Dožila sa 73 rokov a niekoľkých vnúčat. Internet je plný fotiek diabetických detí. Väčšina z nich je z obdobia po skončení prvej svetovej vojny a z 20. rokov. Hladovali a postupne umierali. Mám v paži pocity, čo prežívate vy, internetové entity. Jou. Napriek tomu, to tu dávať nebudem, aby ma nejaký debil neobvinil z citovej manipulácie, ale garantujem vám jedno: ich rodičia a doktori trpeli spolu s nimi. Dokonca aj múdrosráči F. Allen a E. Joslin. Hoci to tak možno nevyzeralo, keď sa spoločne prechádzali po nemocničných izbách, kde deti ležali. Joslin vo svojej knihe Diabetik (1943) celkom podrobne a bez škrupúľ popísal drastickú diétu a aj vlastné pocity. Keby tí dvaja s nápadom nechať vyhladovať a skapať malé deti – ktorý oni nazývali eufemizmom „deprivácia,“ prišli dnes, tak sú v krimi novinách. Joslin musel byť bezcitný, lebo si to vyžadovala doba, ale blbý nebol. Po objavení inzulínu sa dal dokopy so špecialistami z celého sveta, aby svojou troškou prispeli k hľadaniu a nájdeniu nových liečebných postupov. Jedným takýmto špecialistom bola Eva Saxl. Eva a jej manžel Victor museli prečkať druhú svetovú vojnu v gete v Šanghaji. V decembri 1941 Japonci zaútočili na Pearl Harbour. Japonská okupácia Číny bola v plnom prúde. Eve diagnostikovali cukrovku typu 1. Neboli lekárne. Neboli lieky. Neboli nemocnice. Neboli lekári. Nič nebolo, iba čierny trh. Ten prosperoval. Cukrovkári padali ako muchy po daždi z pochybného inzulínu, ktorý sa vyrábal z netopiera, či z čoho. Z čoho asi tak môžu Číňania vyrábať inzulín? Ale Saxlovci boli veľmi nekonvenční ľudia. Do rúk sa im dostala jedna zaujímavá knižka: Handbuch der inneren Medizin. Detailne popisuje metódu, akou Banting a Best získali inzulín z pankreasu psov a kráv. Nejaký čínsky díler im požičal labák vo svojej pivnici, kde sa im podarilo z pankreasu vodného byvola vyžmýkať do hneda sfarbený inzulín. Ako to už pri testovaní nových liečiv býva, na rad prišli králiky – hrdinovia, o ktorých sa píše viac ako o rumunskom antisemitovi. 24 hodín im nedali nič žrať. Rozdelili ich do dvoch skupín. Jednu napichali byvolím inzulínom, druhú inzulínom, ktorý mali manželia ešte v zásobe. Nemali možnosti ako otestovať králikom krv alebo moč, a teda sledovali, či králiky dostanú hypoglykemický šok, upadnú do kómy a skapú. Od prírody, ženy sú netrpezlivé. Eva to už nevydržala. Opäť raz. Eva vždy musela byť niečo extra, a preto otestovala byvolí inzulín na sebe. Cítila sa dobre. Tak na trojku. Neodpadávala. Nepociťovala pálenie, ani iné vedľajšie účinky, ktoré by ste čakali, že budete mať po tom, čo sa napumpujete niečím takýmto. Pred distribúciou medzi cukrovkárov v celom gete, Eva byvolí inzulín vyskúšala ešte na dvoch židovských chlapcoch. Iná doba, no. V 1941 – 1945 vďaka Eve a jej manželovi v gete prežilo 200 cukrovkárov. Predstavujem si, že keď prišiel koniec vojny, vyzeralo to tam ako v záverečnej scéne v The Island. Po vojne Saxlovci emigrovali do US. Tam sa Eva zoznámila s Joslinom, zatiaľ čo jej manžel cestoval s OSN po svete. Joslin založil v Bostone diabetologické centrum, v ktorom Eva prednášala až do smrti manžela v 1968. Potom sa presťahovala na juh do Santiaga, pekne do tepla. Manžel jej veľmi nechýbal. Žila ešte ďalších krásnych 30 rokov.
Už som na konci so silami a tretej strany. Mal by som tento článok nejako zakončiť. Hm. Lenže ako? Už viem. Vtipom: U hořícího domu povídá jeden druhému: "Cítím tady karamel!" – A druhý na to: "Vím, můj děda měl cukrovku."
