Jedno z top 3 klišé ako začínať článok je veta „Predstavte si, že...“. Niekedy to ale fakt inak nejde a treba ho použiť, a to väčšinou vtedy, keď chcem, aby ste si naozaj niečo predstavili. Tak teda predstavte si, že ste strašne hladní a dostanete chuť na pizzu. Dali by ste si ju čo najskôr, ale z nejakého dôvodu sedíte s telefónom v ruke a čakáte pol hodiny. Potom zavoláte do pizzerie a objednáte si ju. Pizzeria má jedinú objednávku, a to od vás, napriek tomu kuchár si dá 20-minútovú pauzu, ktorú strávi napríklad strúhaním kravičky výkroj, až jej má asi 5-krát viac, než bude potrebovať. Potom upečie pizzu, dá ju poslíčkovi, ten ju zavezie zákazníkovi najpomalšou a najdlhšou možnou cestou a predtým než mu zazvoní, tak si 15 minút v aute pospevuje „Ukáž mi lásku“. Potom odovzdá pizzu zákazníkovi, a ten hladom podráždený mu nenechá žiadne sprepitné a zaplatí 10-centovkami. Napriek vlčiemu hladu zje zákazník štvrtinu pizze a zvyšok vyhodí, aby sa neskôr dotlačil trojdňovým chlebom.
Obidve strany sú nasraté, lebo prišli o čas aj peniaze. Nikto síce nevie, prečo to trvalo tak dlho a prečo bol celý proces taký komplikovaný, ale kedysi im niekto povedal, že práve takto sa to sluší a patrí, preto je to okej.
Blbosť, čo?
Súhlasím. Na objednanie pizze naozaj netreba nejaký sofistikovaný návod urobený na 35 slajdoch v power pointe s hudobným podmazom od Johna Williamsa, preto je zvláštne, že na iné záležitosti ľudskej existencie potrebujeme návodov stále viac. Naozaj sa niekedy čudujem, ako mohli ľudia pred takými 100 rokmi vôbec prežiť bez lajftstajlových návodov napríklad o tom, čo sa pýtať na prvom rande, ako sa tváriť pri sexe a ktoré mantry si treba opakovať, aby sme sa dopracovali k prostatickému orgazmu. Život sa zrejme natoľko zjednodušil, že si ho musíme skomplikovať nezmyselnými pravidlami o tom, na ktorom stretnutí si navzájom strčiť jazyk do krku a koľko minút treba počkať, kým odpíšeme na sms-ku a koľko má tá sms-ka mať presne znakov. Lebo keď sa tým nebudeme riadiť, nabehne potetovaná lesba, omráči nás, zviaže, zarazí nám oceľové dildo do zadku a na holú hruď vytetuje, že „násilné prasa“. Alebo „nedočkavec“. Alebo „váhavý trtko“. Alebo „nepoužíva diakritiku“. A to by už čo bolo, keby nám záležalo viac na tom, čo chceme a akí sme, než na tom, ako pri tom vyzeráme, no ne?
Nič proti bontónu...
A etikete, zvyklostiam alebo pravidlám, no rád by som mal aspoň sám so sebou vyargumentované, prečo ich mám dodržiavať, lebo inak si pripadám ako tie opice, čo nemôžu vyliezť na rebrík, aby si zobrali banán. Okrem toho som celkom lenivý a nechce sa mi neustále rozmýšľať o tom, čo/kedy/ako povedať/urobiť len preto, aby som mal pocit, že som učinil zadosť nejakej neviditeľnej entite, ktorej dolnú časť tela tvoria spoločenské konvencie a hornú neopodstatnené stereotypy. A v neposlednom rade, riadiť sa slepo pravidlami, ktorých zmysel nepoznáme, je strašná nuda. Vyskúšajte nabudúce, namiesto na obligátny tretí deň, zavolať už o 5 sekúnd. Takú zábavu ste určite ešte nezažili a to zemetrasenie na Kostarike, ktoré tým vyvoláte tam nejako prežijú. Alebo si zašukajte na prvom rande. Veď táto činnosť sa robí pre obojstrannú radosť a nie je na tom nič zložité, takže k tomu nepotrebujete inštruktáž ako k zneškodneniu jadrovej hlavice na ropnej plošine na Kamčatke. Možno nakoniec zistíte, že život je aj o pôžitkoch, vnemoch a radostiach, nielen o úkonoch.
Zopár užitočných návodov
Ale aby ste si nemysleli, že mám averziu voči všetkým návodom, jeden druh inštruktážneho postupu budem vždy slepo nasledovať, a to návody z IKEA. Skúste zmontovať pohovku manstad alebo kuchynskú zostavu fusion bez nich a budete musieť uznať, že niekedy nám predsa len uľahčujú život. Navyše si pomocou nich môžete teraz poskladať aj dom:
...alebo urýchľovač častíc:
...alebo si urobiť dieťa:
...alebo dinosaura:
Verte mi!
pics via collegehumor.com & lifeinyellow.com
