K2 je druhá najvyššia hora na svete. K svojmu menu prišla tak, že v roku 1856 počas Veľkého mapovania Indie nakreslili Briti skicu pohoria Karakoram a dva najvýraznejšie vrcholy nazvali poeticky K1 a K2. Neskôr k nim pribudli aj K3, K4 a K5. Už v 19. storočí mali Briti tendenciu dať týmto kopcom pôvodné mená. Z K1 sa teda stal Masherbrum (môže to mať viac významov, ale mne sa najviac páči Kráľovná štítov). Ale K2 si zachovalo strohé označenie, keďže je tak odľahlé, že mu domorodci ani žiadne meno nedali. Inak neviem, či je to odľahlosťou alebo náročnosťou výstupu, ale na vrchole K2 bolo 377 horolezcov. Údaj je z februára 2021. K rovnakému dátumu bolo na vrchole Everestu 10658 ľudí. Momentálne to bude asi o dosť viac, keďže len 22. júla 2022 bolo na vrchole K2 145 ľudí v priebehu jediného dňa a podľa videí tam boli rady ako v Bille na pokladni. My si ale v tomto článku stručne priblížime prvé expedície na túto horu v rokoch 1902-1954.
Prvý vážny pokus vyliezť na vrchol vykonala britská expedícia v roku 1902. Viedol ju Aleister Crowley, britský mág a okultista. Ale buď to bol podvodník alebo ani jeho čary nedokázali premôcť horu. Ďalší pokus vykonali Taliani v roku 1909 a potom dlho dlho nič. Ja sa ale budem venovať expedíciiám v rokoch 1938-1954.
Expedíciu v roku 1938 viedol Charles Houston. Mala 5 členov – 4 boli zazobaní absolventi prestížnych univerzít Brečtanovej ligy a piaty bol kovboj z Wyomingu, podstatné ale je, že všetci boli skúsení lezci. Napriek drobným nezhodám (absolventi odmietli používať skoby, preto ich kovboj kúpil tajne a za vlastné peniaze v Paríži) sa expedícii podarilo dosiahnuť výšku 7900 metrov a šťastne sa vrátiť domov. Teda až na kovboja, ten ostal v Indii, zaplietol sa s nejakým kultom a ďalšie správy o jeho pôsobení, sú mierne zmätené. Manželka vodcu sekty na neho údajne vytiahla brokovnicu, on jej ju vytrhol a vyhodil von oknom. Keď pred ňou utekal, vrazil do vodcu, zhodil ho, rozbil mu hlavu a zomrel. Teda vodca, nie kovboj, ten neskôr slúžil s 10. horskou divíziou v Taliansku počas WW2. Ale som z toho mierne zmätený, keď už ženu odzbrojil, prečo pred ňou utekal? A ako veľmi musel byť ten sektár, ak zomrel po obyčajnom páde?
* * *
Ďalej tu máme expedíciu z roku 1939. Táto už bude trochu zaujímavejšia. Síce to bolo už 10 rokov po začatí Veľkej hospodárskej krízy, ale svetová ekonomika ešte stále nebola v 100% kondícii. Keď sa vyberali členovia výpravy, tak okrem lezeckých kvalít sa zohľadňovala aj hrúbka peňaženky. Takže lezci na tejto expedícii neboli úplne kvalitní, ale aspoň boli bohatí. To samozrejme neplatilo na Wiesnera, jedného z najlepších horolezcov svojej doby. Avšak expedíciu viedol dosť autoritatívne, čo zhýčkaní milionári/ostatní členovia expedície neznášali práve najlepšie. Wiesnerovi veľmi nepomohlo ani to, že bol nemeckého pôvodu a svet tou dobou mal veľmi zlé skúsenosti s autoritatívnymi nemeckými vodcami.
Wiesner zdolával K2 expedičnou taktikou. To znamená, že na kopci vybudoval reťaz 9 vrcholových táborov spojených fixnými lanami, pričom v každom z nich mali byť spacáky, potraviny a plyn. Voda tam nebola, pretože sa očakávalo, že smädní horolezci si na variči roztopia ľad (poťažmo sneh).
Dňa 19. júla o 9:00 konečne z 9. tábora vyrazili Wiessner spolu s jedným šerpom na vrchol. Wiessner zvolil po skalách povedľa „lievika“. O takto náročnú cestu sa v takejto nadmorskej výške dovtedy nik nepokúsil. A vlastne ani odvtedy, lebo jednoduchšie je liezť práve cez lievik, čo zistil aj Wiessner, ale až v okamihu, keď konečne vyliezol hore. Bohužiaľ pre Wiessnera mu cesta zabrala 9 hodín a už sa zvečerievalo, keď dokončil náročné pasáže. A okrem toho jeho šerpský spoločník veril tomu, že po zotmení sa po vrchole K2 preháňa nejaká ľudožravá prišera, takže odmietol pokračovať vo výstupe. Wiessner sa teda vrátil so šerpom dole do tábora. Neskôr sa členovia výpravy rozhádali a navzájom sa obviňovali z neúspechu výpravy, ale Wiessner nikdy nekritizoval svojho partnera, že sa na vrchol nedostal len kvôli nemu.
(normálka na K2, Wiessner liezol naľavo od Bottlenecku)
Dodnes sa vedú diskusie o Wiessnerom návrate. Na vrchol mu ostávalo 240 výškových metrov ľahkým terénom a nik nepochybuje, že sa mohol stať vôbec prvým človekom, ktorý by sa dostal na vrchol osemtisícovky. A to o 11 rokov skôr, ako Francúzi zdolali Annapurnu. Debaty sa vedú o tom, či by prežil zostup za tmy.
V každom prípade Wiessner zostával optimistom, čo sa týka jeho šancí zdolať vrchol. Plán bol jeden deň si „oddýchnuť“ a ďalší deň zas vyraziť na vrchol. Lenže potom hovno trafilo vetrák. Keďže Wiessner a Šerpa boli už dlho v 9. tábore, došli im zásoby. Teoreticky im ich mali doniesť z nižších táborov, ale žiadne zásoby ku nim nedorazili. Zostúpili teda do 8. tábora. Namiesto zásob tam našli len ďalšieho amerického horolezca (Wolfe), ktorému došli zápalky a tak si ani nemohol roztopiť sneh. Všetci traja teda zostúpili do 7. tábora. Keď tam boli naposledy, tak bol tento tábor dobre zásobený. Všetci traja sa tešili, že si tu odpočinú najedia sa, navaria si čaj... Lenže keď tam prišli, zistili, že tábor je prázdny. Keď tu boli naposledy, tak tu zásoby boli, teraz nie. Wolfe bol už dosť unavený z dlhodobého pobytu vo vysokej nadmorskej výške a nemal sily ďalej pokračovať, tak ostal v sedmičke. Šerpa a Wiessner sa rozhodli zostúpiť do šestky. Keď tam boli naposledy, tak bol tento tábor dobre zásobený. Obaja sa tešili, že si tu odpočinú najedia sa, navaria si čaj...
Aby sme to zbytočne nenaťahovali, prázdna bola aj šestka a päťka. Nakoniec prespali v 4. tábore. Síce ani tam neboli spacáky, ale boli tam aspoň dva stany. Prespali v prvom zabalení do plachty z druhého. 24. júla konečne obaja zostúpili do základného tábora. Wiessner obvinil ostatných spolulezcov, že sa ho pokúsili naschvál zabiť. Ostatní spolulezci pre zmenu obvinili Wiessnera, že nechal zomrieť Wolfea.
Prvý pokus o záchranu Wolfea vykonali 4 Šerpovia. Bohužiaľ nevládali sa dostať vyššie ako do 6. tábora. Druhý pokus o záchranu bol úspešnejší. Šerpovia sa dostali až k Wolfeovi do 7. tábora. Ten bol ešte v horšom stave, ako keď ho Wiessner opustil. Ležal v stane obklopený vlastnými výkalmi a močom, lebo už nemal dosť síl na to, aby vyšiel von sa vyprázdniť. Odmietol zostúpiť so Šerpami nižšie, tak ho nechali tam a zostúpili sami. Ďalší deň na hore zúrila búrka, takže Šerpovia nemohli vystúpiť k Wolfeovi. Nakoniec sa k nemu pokúsila vystúpiť trojčlenná skupina. Štvrtý Šerpa sa k svojim druhom nepripojil a to mu zachránilo život. Zároveň vďaka tomu vieme, ako vyzerali posledné dni Wolfea.
Telá Šerpov sa našli až v roku 1995 a Wolfea našli o 7 rokov neskôr. Aj keď Ed Viesturs vo svojej knihe spomína, že počas nejakej záchrannej akcie našli starú topánku, v ktorej boli zvyšky nohy, ktoré zrejme patrili Wolfeovi. Ale tou dobou mal dôležitejšie problémy ako skúmať nejakú vibramku.
Nasledovalo vzájomné obviňovanie sa z toho, kto nesie zodpovednosť za túto tragédiu. Spočiatku verejnosť obviňovala zo smrti 4 ľudí Wiessnera, ten neskôr vydal pamäte, v ktorých zvalil vinu na Durrancea. Ten pre zmenu vydal pamäte v roku 1989 a pre zmenu zvalil zodpovednosť na Wiessnera a Tonyho Cromwella.
Mimochodom, ak by Vás zaujímalo, prečo boli stany prázdne, tak okrem Wolfea a Wiessnera sa nikomu z bielych sáhibov nechcelo stúpať až niekam hore do 8. tábora. Jeden sa nevedel aklimatizovať, ďalší mal zlé topánky, dvaja sa dokonca rozhodli predčasne odísť. Takže keď dlho nebolo počuť nič o Wiesnerovi a Wolfovi, tak poslali hore jedného Šerpu, aby zistil, čo je s nimi. A keďže ani Šerpovi sa nechcelo šľapať niekam hore, tak povedal, že všetci umreli v lavíne. Zástupca vedúceho expedície teda odpískal výpravu a prikázal vypratať tábory – rozumej zniesť dole všetko použiteľné. Mimochodom Wiessner neskôr schytal kritiku aj za to, že nevzal so sebou vysielačku.
Ešte jeden obrázok K2
* * *
Bohužiaľ nasledujúcich 6 rokov mali ľudia iné zábavky ako trepať sa niekam do Karakoramu. Keď sa skončila Druhá svetová vojna, nasledovala indicko-pakistanská vojna, takže ďalšia expedícia na K2 sa odohrala až v roku 1953. A rovnako ako v roku 1938 ju organizoval Houston. Poučiac sa z katastrofy v roku 1939 pri výbere horolezcov dbal na to, aby medzi nimi panovali dobré vzťahy. Práve preto nevzali Wiessnera ani kovboja z roku 1938 a dokonca ani Williho Unsoelda.
Opäť, podobne ako v predchádzajúcom prípade, aj tu všetko šlo dobre, kým netrafilo hovno vetrák. Expedícia sa dostala do výšky 7 800 metrov, členovia sa už začínali pripravovať na útok na vrchol a vtedy ich zastihla silná snehová búrka. No a keď ste v stane vo výške 7 800 metrov, tak nie je toho veľa, čo by ste mohli robiť. Môžete vyliezť zo stanu a odhádzať sneh, navariť alebo len tak ležať. A ešte môžete si čítať alebo sa rozprávať. Jeden z Amíkov si napríklad kreslil. A aby to bolo ešte klaustrofobickejšie, tak jeden z amerických stanov roztrhalo, takže teraz bolo 8 horolezcov v troch 2-miestnych stanoch.
Američania takto strávili 7 dní. A keď sa konečne vyčasilo, Art Gilkey vyliezol zo stanu a hneď na to odpadol. Houston, ktorý bol v civilnom živote doktor, ho prehliadol a diagnostikoval mu trombózu. Bohužiaľ, kým sa podarilo Arta zniesť dole, začala sa nová snehová búrka, ktorá horolezcov uväznila v stanoch na ďalšie tri dni. Medzitým začal Art vykazovať známky pľúcneho edému. Teraz už nebolo na čo čakať. Arta dali do spacáku, nohy mu dali do ruksaku a začali ho ťahať/spúšťať dole.
Nechýbalo veľa, aby sa incident skončil ešte väčšou tragédiou. Jeden z lezcov sa šmykol, začal padať a popritom postupne strhol aj ďalších 4 lezcov. Posledný nestrhnutý videl, že mu neostáva veľa času, kým strhnú aj jeho. Podarilo sa mu nejako sa zakvačiť za kameň a takto akosi zastavil pád ostatných. Pri páde sa zranil aj Houston, ktorý sa udrel do hlavy, v dôsledku čoho bol značne zmätený. Ďalší z lezcov stratil rukavice. Počasie bolo značne chladné a kým k nemu doliezol kolega s náhradnými rukavicami, tak mu už začali omŕzať ruky.
Schéma pádu amerických horolezcov, všimnime si že Amíci zostupovali inou cestou ako vystupovali, keďže po výstupovej ceste by Arta nezniesli.
Po krátkej porade lezci usúdili, že majú na dnes dosť a idú sa utáboriť. Arta nechali na mieste nehody a oni odišli kúsok bokom, aby postavili tábor. Počas stavania počuli Arta, ako voľačo kričí, ale nerozumeli čo. Všetci si mysleli, že ich povzbudzuje. Keď sa vrátili na miesto, kde nechali Arta, svah bol prázdny. Buď Arta zmietla lavína, alebo sa sám obetoval. Jedno je isté, bolo by náročné, respektíve až nemožné, zísť s Artom dole.
Táto výprava aspoň zanechala na K2 svoje stopy. To oni založili pamätník obetí K2 a dali hore jej jej prezývku Krutá hora (Savage mountain). Jeden z členov výpravy K2 opísal nasledovne – „Je to krutá hora, priláka ťa a potom sa ťa pokúsi zabiť.“ V podstate niečo ako Caradhras v Hmlistých horách.
* * *
Asi by ste čakali, že aj v roku 1954 sa pokúsia na horu vystúpiť opätovne Američania. A čakali to aj Američania. Preto boli veľmi mrzutí, keď namiesto nich dostali povolenie Taliani. Tou dobou Pakistan vydával len 1 „trekking permit“ na K2 ročne.
A aby som Vás nenapínal, tak táto expedícia skončila úspešne. Bohužiaľ jeden z lezcov zomrel na pľúcny edém. Ale aj napriek tomu sa podarilo dvom talianskym horolezcom dostať sa až na vrchol. Znamená to, že sa všetci vrátili domov a užívali si spomienky na úspešnú expedíciu? Veru nie. Naopak, na tejto expedícii sa rozhádal každý s každým.
Začnime tým, že vedúci expedície mal krásnu prezývku il Ducetto. Asi nemusím hovoriť, koho v Taliansku oslovovali il Duce ešte 10 rokov pred exepdíciou. A keď sa rozhodovalo o tom, kto sa pokúsi ako prvý vyliezť na vrchol, duce expedície zohľadňoval, kto ako dobre lezie... jemu do zadku. Do prvého tímu umiestnil svojho najväčšieho obľúbenca ešte spolu s ďalším lezcom. Najsilnejším lezcom výpravy bol Bonatti, ale ten degradovaný do úlohy toho, kto donesie spolu s Hunzom Mehdim kyslíkové fľaše vrcholovému tímu do 9. tábora.
Bonatti s partnerom vyniesli fľaše hore až večer, keď sa už zmrákalo. Zostupovať potme by bolo nebezpečné, a preto dúfali, že budú môcť prespať v stane spolu s kolegami z vrcholového tímu. Ale čo sa nestalo? Stan nestál na dohodnutom mieste. Bonatti kričal na „kamarátov“, kde sú, a nakoniec sa ozvala odpoveď. Ale nebolo to očakávané „TU“. Kamaráti na neho zakričali, aby im tam nechal kyslíkové fľaše a šiel dole. Bonatti na nich kričal, že ísť dole potme je samovražda. Mehdi na nich tiež niečo kričal, ale tým, že nevedel vôbec po taliansky a len málo po anglicky, tak nik nevedel, čo. Bonatti si netrúfol potme ani zostúpiť, ani ísť hľadať 9. tábor, takže celú noc prestál na rímse s vydeseným Mehdim. Až ráno, za prvých lúčov slnka, si trúfol zísť dole.
Zelenou je označené miesto, kde mal byť 9. tábor; červenou je označené miesto, kde tábor naozaj bol.
Verzie účastníkov sa rozchádzajú; vrcholový tím tvrdí, že si mysleli, že Bonatti poslúchol ich radu a zišiel dole ešte večer; naopak Bonatti tvrdí, že vrcholový tím sa bál, že ich chce predbehnúť počas výstupu a tým aj okradnúť o gloriolu dobyvateľov K2. Aby tomu zabránili, tak presťahovali tábor bez toho, aby mu o tom dali vedieť. Bonatti dokonca začal konšpirovať, že ho chceli nechať naschvál zamrznúť, pretože smrť počas vrcholového útoku by dodala výprave ten správny lesk. Na oplátku ho vrcholový tím obvinil z toho, že im v noci vydýchal kyslík z fliaš, v dôsledku čoho im došiel kyslík niekde na polceste na vrchol. Situácia zašla dokonca tak ďaleko, že Bonatti žaloval vrcholový tím, kvôli ich nepodloženým obvineniam a vyhral.
Ale aj napriek tomu väčšina talianskej spoločnosti považovala Bonattiho za ľahtikára, ktorý sa chcel silou mocou dostať na vrchol, za týmto účelom zlákal aj chudáka Mehdiho, ktorý následne skoro zamrzol na rímse. Avšak v roku 1993 našiel Bonatti nečakaného spojenca. Austrálsky doktor, ktorý nikdy nič nevyliezol, ale za to mu to myslelo, si všimol, že na vrcholových fotkách mali talianski horolezci kyslíkové bomby a dýchacie masky. Nedávalo zmysel, aby ich mali stále so sebou, v prípade, ak im kyslík už dávno došiel. Nakoniec Taliansky alpský klub vydal revidovanú správu, v ktorej dal za pravdu Bonattimu.
Neboli to jediné spory, ktoré postihli expedíciu. Duce expedície žaloval fotografa expedície, že mu ukradol film. Taliansky alpský klub pre zmenu žaloval fuhrera expedície o vrátenie dotácie, ktorú dostal na expedíciu. Nakoniec okrem dotácie musel vrátiť aj ocenenie Zlatá karabína. Členovia expedície zas zverejnili list, v ktorom protestujú proti zneniu Duceho knihy. Compagnoli (člen vrcholového tímu) zas žaloval tvorcov filmu o dobytí K2, lebo mu podľa jeho názoru boli povinní vyplatiť mu časť tantiémov. Bonatti bol zas nespokojný s tým, že filmári vôbec nespomenuli jeho a Mahdiho úsilie, keď vyniesli kyslíkové fľaše.
Mimochodom, ešte sa vrátim k Mahdimu. Bonatti mal najmodernejšie horolezecklé topánky s gumennou podrážkou – po našom vibramky. Mahdi mal len štandardné vojenské s podrážkou vybíjanou klincami. A ešte mu boli údajne o dve čísla menšie. V dôsledku toho mu museli amputovať všetky prsty na nohách. To bol aj koniec jeho horolezeckej kariéry. Mahdi bol rok predtým členom úspešnej výpravy na Nanga Parbat a pomáhal Hermanovi Buhlovi zostúpiť dole do základného tábora po jeho slávnom bivaku. Teraz zavesil horolezecký cepín na klinec. Talianska vláda mu údajne poskytla penziu, ale jeho syn ju odmietol. Mahdi zomrel v roku 1999 vo veku 86 rokov.
Tak a toto bol príbeh prvého úspešného výstupu na K2. Na ďalší úspešný výstup bolo treba čakať až vyše 20 rokov. V roku 1977 sa podarilo na K2 vystúpiť japonskej expedícii. A o rok na to konečne vystúpili na K2 aj Američania, ktorí to brali aj ako dokončenie Houstonovho odkazu.
