November je mesiac, ktorý je známy najmä tým, že sa v ňom odhalí príchuť limitovanej vianočnej kofoly (tento rok slivkovo-škoricová, tvl ctjb hms) alebo tým, že je výročie Nežnej. Čo je super, lebo je voľno a nie tak super, lebo sa všetci spomienkoví optimisti vygrcajú zo svojho svetabôľu v štýle, že načo nám je demokracia, keď môžeme cestovať, ale nemáme za čo... blablabla... 30-ročné hypotéky... blablabla... robotníci v zahraničných automobilkách za 450 eur... blablabla... dôchodcovia vyjedajúci odpadky... blablabla... sent from iphone 6 plus. Na čele s Blahom, ktorý si ako člen parlamentu za najskorumpovanejšiu politickú stranu môže znova na americkej sociálnej poťažkať na to, že demokracia nám priniesla neslobodu a vládu finančných skupín. Pritom samotná Blaha je dôkazom, že demokracia funguje a zároveň toho, že nemať gule môže byť aj výhoda, aspoň ju do nich nikto nenakope, aj keď by si zaslúžila. Aj keď nie je sama.
Z domova
Úsvit čurákov
Keď jazdíme my, každý darmošlap mindžuje,
lebo jazdíme tak, jak to jeho mindža miluje
Kamil Peteraj
Čo si budeme hovoriť, byť čurákom je dnes populárne. No keď si myslíte, že je to aj strašne ľahké a mohol by to robiť každý, tak to ste na omyle. Lebo byť pravý nefalšovaný čurák, to nie je nejaký part-time job, ktorý odfláknete na obed a po zvyšok dňa alebo nebodaj celý víkend máte voľno. Naopak, to si žiada celého človeka a celodenné nasadenie 365 dní v roku. Napríklad koncom minulého mesiaca nám jeden exemplár ukázal, ako sa také poriadne od srdca čuráctvo robí, tak sa spolu všetci inšpirujme.
V prvom rade ako čurák seriete na pravidlá a rešpektujete iba tie, ktoré vám vyhovujú. To je ale iba úplný základ. Keď si skrátite pravidelnú zápchu od Šamorína po cyklotrase na dunajskej hrádzi, tak to ste síce už čurák, ale stále to nie je nič prevratné, lebo byť čurák za volantom, to vie skoro každý. Aby ste ale vedeli hrať Castle Čurákstein na vyššej obtiažnosti, tak keď už si to rúbete autom po cyklotrase a narazíte na cyklistu, musíte ho vytrúbiť a snažiť sa ho vytlačiť z cesty. Aby vedel, že sa kurva ponáhľate. Lebo čurák je v prvom rade čo? No dôležitý! Ale aj veľkorysý! Takže ako správny čurák sa nikdy neponáhľate tak veľmi, aby ste nestihli zastaviť a cyklistovi trpezlivo a bez emócií vysvetliť, že sa neponáhľate len tak nejako akože, ale úplne dže naozaj:
Daňový: „Mám ti prijebať jednu? Áno?“
Cyklista: „Ak máte povolenie, je to v poriadku.“
Daňový: „Mám ti jednu prijebať, ty povolenie?“
Cyklista: „Ak máte povolenie, je to v poriadku. Sme občianske združenie a riešime situáciu.“
Daňový: „Občianske združenie? Choď do roboty, ty kokot! My všetci chodíme do roboty, my sa nebicyklujeme. Ty vyjebanec! Ti hodím do toho kanála ten mobil.“
Cyklista: „Tak ako to chcete riešiť, keď je tu taká situácia?“
Daňový: „Choď do piče! Ty vyrieš tam dopravu na ceste najprv, ty občianske združenie. Čo myslíš, že ja budem chodiť dve hodiny do roboty ráno? Ty kokot!“
Cyklista: „A to všetci majú chodiť tadiaľto teraz?“
Daňový: „To sa tu chceš hádať s tými päťsto autami, čo tu pôjdu?“
Cyklista: „Ako to chcete vy riešiť potom, povedzte mi.“
Daňový: „Počúvaj, choď do roboty, ty občianske združenie. Ty kokot!“
(za prepis thx Mikuláš Sliacky)
Tým ste naplnili ďalší subjektívny znak skutkovej podstaty čuráctva, a síce jasne ste ukázali, že ste lepší človek ako všetci ostatní, v tomto prípade skutočnosťou, že chodíte ráno do roboty. Samozrejme nejakou tou vyhrážkou násilím nič nepokazíte, musí byť ale iba v teoretickej rovine, lebo správny čurák je aj zbabelý a lenivý. A aby ste niekomu prijebali, to by ste svoju spotenú riť museli odlepiť od sedadla a ako sme si už napísali, vy sa ponáhľate. Ak vás pri tom nakrútia na video a dajú to na web ako v tomto prípade, tak to je úplne najlepšie. Lebo keď sme čurák a nikto o tom nevie, tak to je ešte väčšie paux fas ako chodiť na vianočné trhy do Bratislavy a nie do Viedne alebo Budapešti.
Ale to stále nie je celé. Rád zlatého Harabina získate až vtedy, keď celé svoju čurácke správanie budete vedieť relevantne odôvodniť. V tomto prípade konkrétne: „Za seba môžem uviesť, že by som určite nepoužíval hrádzu na dopravu do zamestnania, keby kompetentné orgány zabezpečili prejazdnosť hlavnej cesty“. Toto je úplne zlatý štandard čuráctva, a síce:
ČURÁK NIKDY ZA NIČ NEMÔŽE!
Z domova
Stále jebe
A pri čurákoch zostávame aj v ďalšej téme. Náš pán premiér po debakli vo voľbách do VÚC zistil, že jeho marketingová stratégia ignorovať novinárov, prípadne neignorovať, no aspoň neodpovedať na ich otázky slovami, ale zazeraním spod toho jeho albínskeho obočia, sa veľmi nevyplatila. Tak mu napadlo, že by nebolo zlé spraviť to ako za starých časov a skočiť sa zase trochu povyškierať medzi bežných ľudí™. Keďže máme skoro zimu, nedá sa na Štrougala šantiť na poli medzi naštartovanými kombajnami s najväčšou odborníčkou na pšeničné a iné klasy Majkou Troškovou, preto najnovšia marketingová akcia „späť k ľuďom“ sa konala v továrni na autá. Tam si Robokok vyskúšal na celú jednu noc muklovať za pásom a to úplne ako bežný slovenský motrok. A teda priviezol sa na zadnom sedadle Audi S8, v sprievode ochrankárov, hovorkyne a stáda novinárov alias protislovenských prostitútok si to tam celé pochodil a popozeral ako Kim Čong na návšteve jediného funkčného severokórejského zelovocu, hodinky za dvadsať litrov odložil do skrinky a počas toho, ako ho cvakali fotografi a Erik Tomáš mu prepudrovával bradavice, vyrábal nejaké plastové kokotiny do dverí od auta, aby si nakoniec za potľapkávania sa so skutočnými robošmi tie dvere zobral domov ako dar, ktorý si môže vycapiť nad kozub v Bašternákovom byte nad Bratislavou.
Čiže fakt taká úplne bežná nočná zmena automotive pešiaka. Lebo veď tak to má SMER voliaci plebs (skrátene: smebs) najradšej. Keď pán premiér ukáže, že ani robota mu nesmrdí, aj vypiť vie, 1000 klikov spraví, aj ženy ho ľúbia, jednoducho všetko to, čo by robili aj všetci ficovoliči, keby neboli prijebaní frustráti. Lebo veď ako povedal Robokok: „Berte to odo mňa ako prejav tej najhlbšej solidarity voči ľuďom, ktorí pracujú v noci.“ Aké šľachetné. Už viac by ma dojalo snáď iba to, keby Fico prejavil solidaritu napríklad s obeťami samovrážd. A pokojne aj na viac ako jeden deň.
Z domova
Znova jebe
No a čo má smebs ešte radšej než svojho idola, tak to je závidieť a pičovať na všetkých, ktorí sa majú lepšie ako oni. Čo, povedzme si úprimne, pri ich mentálnom nastavení nie je práve problém. No a pamätáte si, keď SMER zrušil poplatky za objednávanie u lekára? To sa vtedy smebs strašne potešil, lebo šak kto má 10 eur na to, aby sa predbehol u dochtora? Určite iba nejaký skurvený milionár z Bratislavy, čo sedí celý deň niekde na riti za počítačom, dobre im dala tá vláda, tam nech idú k lopate, keď nechcú čakať v čakárni!
Mno... vláda síce poplatky zrušila, no samotní lekári nie. Jedni ich na drzovku vyberali ďalej a ostatní tiež, len tomu dali iný názov. Potom sú aj nejakí exoti, čo objednávajú úplne zadarmo, teda ak ich medzitým za túto podvratnú činnosť Lekárska komora nezavesila za stetoskop do prievanu. No a najnovšie je všetko inak, objednávať sa bude oficiálne zase dať, len po ordinačných hodinách a drahšie. A to sa oplatí. Lebo nič nie je solidárnejšie, ako keď u lekára platí ten, čo nemá čas stratiť pár hodín v čakárni, lebo pracuje, aby mohol zaplatiť odvody, ktoré potom idú na to, aby tí, ktorí nikde nerobia, u lekára platiť nemuseli.
P.S.: Pamätáte si, koľko vyskakoval Robokok ešte ako opozičník pre Zajacove dvadsaťkorunáčky (dnes asi 66 centov)? Pepperidge farm si pamätá.
Slovo mesiaca
Pôvodne malo byť slovom mesiaca úplne neprekvapivo #metoo, lebo šak na ničom inom sme si nehonili naše emócie a nestimulovali mozgové centrum urážlivosti tak silno ako na tomto. Pôvodne kampaň aj s celkom užitočným nápadom o zvýšení povedomia o tom, že je fuj mágať ženám cecky, keď to nechcú, zlyhala v našich končinách úplne fatálne, sčasti na osvedčených klasikách a sčasti na úplne nových, doposiaľ nepreskúmaných fenoménoch. Tak po prvé, v krajine tretieho sveta, akou je Slovensko, kde vlastne môžeme byť radi, že sa to tu celé nejakým zázrakom ešte neprepadlo do zemského jadra, riešiť typický problém prvého sveta a potom sa čudovať, že väčšinu ľudí to buď zaujíma asi ako vyhynutie okapie pralesnej alebo si z toho nebodaj ešte aj robia piču, je také trochu naivné.
Ale veď dobre, skúsme. No lenže hneď narážame na ďalšiu prekážku. Už od socializmu dobre vieme, že aj tá najhonosnejšia myšlienka sa dá dojebať, keď sa jej chytia ľudia a presne tak dopadlo aj tu. Svedectvá obetí skutočného sexuálneho násilia a poníženia sa pomiešali s hysterickými mrochtami, ktoré dostali pocit, že teraz je ten správny čas dostať deka pozornosti, čím dali na jednu úroveň násilné trestné činy a subjektívne pocity z osobného diskomfortu, zneužité ženy sa dostali do jedného vreca s oportunistkami, ktoré zrazu vidia nejaký bizarný rozdiel medzi jebačkou za peniaze a jebačkou za filmovú úlohu a skutočne nebezpeční perverzáci splynuli s nešikovne flirtujúcimi obstarožnými sedlákmi. Aspoň že genderovo to bolo usporiadané hneď: žena = obeť a muž = úchylné prasa.
Na týchto základoch pevných ako Richterova cicina po návšteve Čistého dňa mal vraj vzniknúť nejaký dialóg, v ktorom sa malo o tomto probléme hovoriť, potom malo byť neviem čo a na konci by mal byť profit vyriešený problém. No lenže tuto to celé zlyhalo už v prvom bode. Hurá, poďme o tom teda hovoriť! No len... každý odvážlivec, ktorý sa v tejto veci pokúšal o nejaký dialóg, rýchlo zistil, že pri akejkoľvek deviácii (žmurk-žmurk) od vopred ustanoveného názoru „ach, vy ženy to máte fakt ťažké, mrzí ma, že som chlap, tu máš 5 000 eur“, rýchlo zistil, že je to celé tak trochu zbytočné. Lebo každá diskusia na tú tému končila pri obvyklých argumentačných šlágroch typu „predstav si, že sa to stane (doplň ľubovoľného člena rodiny)“, cez slamené panáky ako „týmto názorom iba zľahčuješ utrpenie žien“ až po viac hardcore triggering ako „každý chlap by mal zažiť sexuálne zneužitie, aby so mnou už konečne súhlasil!“ Takže je mi jasné, že nech sem napíšem hocičo, aj tak z toho vyjdem ako neempatický zmrd, ktorý tomu celému nerozumie, lebo ani nemôže, keďže sa narodil s pišulákom, nie s vagínkou. A navyše, po tých pár týždňoch už to aj tak prestáva byť cool a virtuálne bojujeme s inými vecami, najnovšie tuším zmenou profiloviek obmedzujeme ťažbu dreva. Takže slovo mesiaca nie je #metoo, ale napríklad... čo ja viem... bitcoin.
