Maroko začalo na parížskom letisku. V lietadle do Casablancy za nás posadili Maročana, obklopeného policajnou eskortou. Celú cestu plakal, že je nevinný. Po hodine a pol letu som mu začal veriť. On nechcel ísť tam, kde sme sa my tešili.
Cestovať Marokom je ako cestovať v dokumentárnom filme. Ideš kamennou púšťou a v jej strede, uprostred ničoho, sedí akési chlapča a predáva... kamene, keby si náhodou nejaké potreboval. V Maroku vlastne predáva každý všetko. Kamene, piesok, dobytok, jedovaté hady a okrem predávania a kupovania sa ti zdá, že každá postava filmu, ktorý sleduješ, má nejakú úlohu. Jedni zavadzajú a druhí za nimi trúbia na ceste. O ulicu ďalej si dedo, štýlom Clinta Eastwooda pripaľuje na priedomí cigaretu, zatiaľ čo jeho žena s dcérou ťahajú v púšti za dedinou koreň čohosi a nevieš na čo zo zeme, rovnako ako u nás ťahali repu a ty máš pocit, že sto metrov pred tebou rozbaľujú kulisy, aby ich sto metrov za tebou zbalili, lebo to všetko je na 99 percent autentické a jedným očkom stále hľadáš režiséra. Kurevsky dobrého režiséra. Prišli Európania. Klapka a ideme.
Prechádzaš ľubovoľným ksarom (čo by sme u nás mohli nazvať sídlom, alebo dedinou) a zdá sa ti, že všetci jeho obyvatelia, čo sa ľudí a fauny týka, sú kvôli tebe povinne na ulici. Psy na teba kukajú smutnými očami, kocúry na teba zazerajú, kozy prežúvajú suchú trávu s hlavami prestrčenými cez plot, ďalšie visia o dom ďalej zavesené na háku a čakajú, kým si po nich príde krajčírova žena. Dedo v plášti s kapucňou, ktorý z diaľky vyzerá ako postavička z obalu albumu Death – Leprosy, sedí pod palmou, drží v ruke igelitku z neďalekého supermarketu, v ktorom si tradiční Slováci práve dokupujú pivo na cestu a so sokratovským pohľadom sleduje decká idúce do školy.
A naseriem si do vlastného hniezda. Diaľnice a hlavné cesty tejto krajiny tretieho sveta sú v lepšom stave, ako tie vo Ficovej džamahíriji, v srdci Európy. Marocké ženy znášajú svoj údel v islamskom svete s noblesou a eleganciou. Prítomné Slovenky povedali, že takú progresívnu (aké pekné slovo) módu len tak niekde neuvidíš. V parlamente majú ženy zatiaľ menšinové zastúpenie. V každom prípade ich je viac, ako v slovenskej národnej rade a vraj povedali, že keď ich bude vačšina, schvália zákon, podľa ktorého budú chodiť zahalení muži. Našťastie nepoznajú Štefana Kuffu.
V Marrákeši, na Námestí mŕtvych, ktoré stovky rokov bývalo popraviskom, si uvedomíš, že byť mŕtvy zasa nemusí byť celkom výhra. Toľko živých ľudí na kope by nevidel ani v súčasnosti mŕtvy poslanec Paška sedemnásteho novembra, keby vtedy akurát nekachličkoval kúpeľňu. Bubny sa z každej strany ozývajú v šialenom rytme, uspávači hadov márne uspávajú svojich bezstavovcov, rozprávači rozprávajú príbehy zo starého Orientu, ktoré v tom hluku aj tak nepočuješ, zatiaľ čo s pobavením sleduješ, ako jeden makak druhému líže gule. Postavičky vystrihnuté zo všetkých katalógov sveta ti samé skáču pred objektív a chcú sa fotiť za desať dirhamov. Všade naokolo sú stánky s pečeným, vareným, duseným a nedopečeným nevieš čím. Varovali nás, dávajte si pozor na osobné veci v tom dave. Zabudli sme si mobil na najviac exponovanom hajzli a o pätnásť minút sme ho tam našli. Varovali nás, jedzte iba v stánkoch, kde je veľa ľudí. Zbytočne.
Merzouga je bránou do piesočnej púšte, väčšina púšte je inak kamenná. Berberi, sediaci pred stanom v kruhu ako dvanásti mesiačikovia, ťa o piatej ráno ponúknu šálkou čaju a uchechtávajú sa z oblečenia európskych turistov. Pozeráš na východ slnka z ťavieho chrbta, pred tebou je 5000 kilometrov Sahary a za tebou desať mužov púšte fajčí na partizána vypýtanú marlborku.
Vo Féze ťa chytí akési chalanisko za ruku a za sto dirhamov ťa ochotne hodinu a pol vodí úzkymi zapadnutými uličkami mediny, kde neprejde auto a často ani dvaja ľudia vedľa seba. Ukáže ti ženu, sestru, mamu a štyri usmievavé decká. Ukáže ti, ako spracúvajú kože, rovnako ako ich spracovávali dedovia jeho dedov a ty máš pocit, že si niekde, kde to má konečne význam. Keď sa vymotáte von z mediny, žmurká na teba, posiela ti link na video a keď prídeš unavený tým všetkým životom na hotel, klikneš a vidíš rozhovor s tvojim sprievodcom - na CNN.
Rabat je kráľovské mesto. Kráľ Mohammed šiesty je v marockom kolektíve obľúbený. Všetci domáci, ktorých sme za desať dní v Maroku stretli a opýtali sa, nenašli na neho škaredé slovo. Som si istý, že toto by sa páčilo aj Andrejovi Dankovi. Marocký kráľ myslí na svojich poddaných. V Rabate chodníky viac ľudí zametá, ako po nich chodí a počet policajtov sa rovná zhruba súčtu domácich a turistov. V sterilnom meste s druhým najvyšším africkým mrakodrapom (tu má človek pocit, že si niekto niečo kompenzuje), kde by sa dalo nažrať kľudne aj zo zeme sa nadýchaš Atlantiku a dáš Afrike zbohom.
Strih
Doma, na Slovensku otvárame kufre a vybaľujeme veci. Všetko je napáchnuté marockým korením, z ktorého musel kýchať aj pes na letisku. Dávame preto do prania aj veci, ktoré sme nenosili. Vytiahnem mikinu a vravím žene:
„Tú jednu bundu neper, nech to nevyprchá.“
To bolo Maroko.
