Kukuczka III.

Na jar roku 1985 bolo skóre v súboji o Korunu Himalájí 10:8 v prospech Messnera. To znamená, že Kukuczka musel zdolať ešte šesť osemtisícoviek, Messnerovi ostávali už „len“ štyri. Messnerovi sa podarilo v roku 1985 zdolať dve osemtisícovky, takže bol zase o niečo bližšie k svojmu cieľu.

Nanga Parbat a Lhoce 1985

Do mája 1985 si Kukuczka stihol dať do poriadku svoje omrznuté nohy a mohol sa vydať na Nanga Parbat. Tentokrát liezli nebezpečným a lavinóznym juhovýchodným pilierom. Lavíny si tu dokonca vymleli akési korytá. A tieto korytá neustále križovali zamýšľanú trasu poľských horolezcov. Kukuczka to hodnotí ako jednu zo svojich najnebezpečnejších výprav. Nakoniec si lavíny vyžiadali život jedného z jeho spolulezcov - Piotra Kalmusa.

V deň pred vrcholovým útokom sa Kukuczka a jeho partneri (dvaja Poliaci a jeden Mexičan) snažili ísť čo najľahšie. A potom, čo prežili minulú zimu, asi ani nikoho neprekvapí, že tentokrát dokonca aj počítali s tým, že budú bivakovať a vzali si so sebou aspoň ždiaraky. Noc strávili v snehovom záhrabe. Aj napriek tomu, že Kukuczka trval na tom, aby liezli čo najľahšie a neniesli so sebou zbytočnú záťaž, jeden zo spolulezcov so sebou vzal varič, a tak mali aspoň čo piť. Mimochodom, neviem, ako teraz, ale koncom 80. rokov sa odporúčalo lezcom vypiť každý deň aspoň 3 litre tekutín. A mimochodom, neviem, ako teraz, ale koncom 80. rokov roztopiť toľko snehu v nadmorskej výške 8.000 metrov trvalo 9 hodín.

Aj zostup bol náročný, prvú noc strávili v tej istej snehovej jame, v ktorej spali cestou nahor. Ďalšiu noc chceli stráviť v treťom tábore, kde dúfali, že po dvoch dňoch sa konečne budú môcť napiť. Tretí tábor pôvodne umiestnili Poliaci pod serak, aby bol chránený pred neustále padajúcimi lavínami. Fungovalo to, lavíny trojku naozaj nezasypali. Problém ale bol, že na ňu spadol ten serak. Nakoniec sa im podarilo vykopať aspoň jeden stan, aby mali kde spať. To bolo okolo polnoci. Na druhý deň vstávali ešte pred východom slnka. Čakali ich najnebezpečnejšie úseky a chceli ich prekonať, kým nebude príliš teplo. Ale aj tak bol tento deň extrémne nebezpečný, Jureka trafil padajúci kameň do ruksaku, a skoro ho strhol. ďalšieho spolulezca trafil kameň do ramena. Pošmykol sa a začal padať. Našťastie sa mu podarilo zachytiť sa lana, ale aj tak si pritom poranil nohu a nemohol ďalej kráčať.

Po zdolaní Nanga Parbatu nasledovala južná stena Lhoce, ktorú Messner označil ako problém tretieho tisícročia. Avšak len kúsok pod vrcholom bola bariéra, ktorá bola nad sily poľských horolezcov. Iniciátorom posledného pokusu bol Artur Hajzer. Toto meno si pamätajte, lebo bude sprevádzať Kukuczku na viacerých jeho výstupoch. Jurek sa ku nemu pridal, ale nakoniec to bol on, kto rozhodol o ukončení výstupu. Bola to už jeho štvrtá expedícia v roku 1985 a bol vyčerpaný. Navyše počas jedného zo zostupov sa pošmykol jeho partner Rafal Cholda a umrel.

Kančenčunga 1986

Názov kopca v preklade znamená 5 pokladníc veľkého snehu. Podľa mytológie sa na 5 vrcholoch Kančenčungy nachádzajú soľ, zlato, tyrkys, drahokamy, posvätné zvitky, zázračné zbrane a brnenie, zbožie a lieky. Keďže tento kopec je pre miestnych posvätný, všetci horolezci pri výstupe zastanú kúsok pod vrcholom.

Pred výstupom na vrchol sa horolezci rozdelili do dvojíc. Artur Hajzer mal smolu - jeho partner mu ušiel a zamieril na kopec sólo. Podľa toho, čo som našiel, na kopec nevystúpil, ale aspoň prežil. To sa už nedá povedať o Andrzejovi Czokovi, ktorého si možno pamätáte, keďže v minulom článku som dával video jeho omrznutých nôh po zimnom výstupe na Dhaulágirí. Počas výstupu pokašliaval, čo je údajne dosť obvyklé v takých nadmorských výškach a suchom vzduchu. Lenže z kašľa sa vykľul pľúcny edém. Do tretieho tábora ho museli zniesť. Hajzer a spol. tam strávili náročnú noc, na jednej strane ležal Kukuczka s partnerom vyčerpaní z výstupu na Kančenčungu a zostupu nazad do tábora, na druhej strane ležal umierajúci Czok. Ale ani Hajzerova snaha mu už nepomohla, v noci skonal.

K2 1986

Pakistanská vláda niekedy v tomto čase objavila podivuhodnú matematickú zvláštnosť zvanú aj priama úmera, z ktorej vyplýva, že čím viac trekking permitov na K2 predá, tým viac peňazí získa. V dôsledku toho bolo v roku 1986 viac ľudí ako hocikedy predtým. A to znamená, že sa tam podarilo aj zopár zaujímavých vecí. Čech Josef Rakoncaj sa stal prvým človekom, ktorý na K2 vystúpil dvakrát; nemenovaný Slovinec prvýkrát preliezol Česeňovu cestu; Poľka Wanda Rutkiewiczová sa vôbec ako prvá žena postavila na vrchol K2 a Slovák Peter Božík s dvomi poľskými kolegami prvýkrát preliezol Magickú líniu. Avšak ani jeden z nich nebol Kukuczka. Ten sa spolu s rozhodol vystúpiť na vrchol tzv. Poľskou cestou. Možno to nie je až tak úderný názov, ako Magická línia, ale podľa toho, čo som našiel na nete, tak nikto pred ním, a ani po ňom sa o túto cestu nepokúsil.

Výstupové trasy na K2

Kukuczka liezol s Tadeuszom Piotrowskim. Na piaty deň dosiahli nadmorskú výšku 8200 metrov. Pred nimi sa ale objavila skoro zvislá skalná bariéra vysoká asi skoro 100 metrov. Kým ju preliezli, bola už skoro noc a tak sa zas vrátili do tábora. Čo bolo ale horšie, spadla im posledná kartuša s plynom, takže si už nemohli uvariť jedlo ani roztopiť sneh. Poliaci teda prepracovali svoj plán. Rozhodli sa, že vystúpia na vrchol zamýšľanou trasou, ale zostúpia normálkou a budú dúfať, že cestou nadol narazia na nejaký opustený tábor so zásobami.

Nahor vystúpili síce úspešne, ale značne neskoro. Ako obvykle ich čakal bivak mimo stanu, tentokrát v nadmorskej výške 8.300 metrov. Celú noc snežilo. Poliaci nepoznali cestu nadol, pretože tadiaľto nevystupovali, a stopy po predchádzajúcich expedíciách boli pod snehom. A navyše pobyt v takejto výške neznižuje len fyzickú výkonnosť, ale aj mentálnu. Proste človeku to tak dobre nemyslí. Ani do večera sa nepodarilo Poliakom nájsť stany, ktoré tak hľadali. Nasledovala štvrtá noc po sebe v extrémnej výške a druhá noc bez spacákov a stanov, len v ždiarakoch. Poliaci už nemali ani len silu vykopať si poriadny záhrab. Len si vykopali malú jamku v zemi, ktorá ich ani poriadne nechránila pred vetrom.

Ráno zistili, že noc strávili len kúsok nad stanmi rakúskej výpravy. Lenže od nich ich delil ešte prudký svah a čo bolo horšie, niekde po ceste zabudli lano. Stále ale bolo možné stenu zliezť za pomoci cepínov a mačiek. Prvý šiel Jurek a za ním Tadek. Jurek zostup zvládal bez problémov, ale čoskoro si všimol, ako okolo neho preleteli obe Tadekove mačky. Bez nich nemal Tadek na zľadovatelom svahu žiadnu šancu. Spadol priamo na Jureka, ten ale náraz nejako dokázal ustáť.

Jurek bol taký unavený, že keď zliezol dole zo svahu, okamžite zaspal. Keď sa prebudil, trvalo mu 5 a pol hodiny, kým pretraverzoval 200 metrov do stanu. Našiel tam kompót, ktorý zjedol. Našiel tam aj varič, vďaka čomu si konečne mohol roztopiť trochu vody. A dokonca tam našiel aj nejakú vysielačku, ktorou do základného tábora oznámil Tadekovu smrť. Nefungovala moc dobre, ale zdalo sa mu, že počuje nejakú nejasnú odpoveď. Keď sa Jurek po 20 hodinách zobudil, zistil, že v nej neboli žiadne baterky a odpoveď, ktorú počul, bola len výsledkom jeho únavy a halucinácií.

Tadek bol jednou z 13 obetí, ktoré si K2 vyžiadala v roku 1986. Len na porovnanie do roku 1986 zomrelo na K2 presne 12 ľudí. Kukuczku cestou domov viezol z letiska Artur Hajzer. V aute spomenul, že o tri týždne vyráža na expedíciu na Manaslu a všetko je už pobalené.

Manaslu 1986

Ako by sa dalo, čakať, Kukuczka sa ochotne pridal k Hajzerovej expedícii. Ale Artur vtipkoval, že by mu to ani nemal dovoliť, pretože na Jurekových expedíciách až pričasto umierajú lezci. Len v tomto článku som písal o 4 expedíciách a na každej z nich niekto umrel.

Hoci zásoby boli pripravené, expedícia mala problém s peniazmi. Pôvodne malo hotovosť zabezpečiť ministerstvo baníctva, ale napriek sľubom poľského preméra sa mu to nepodarilo. Situáciu sa nakoniec podarilo vyriešiť aj vďaka zľave od poľských aerolínií. Ďalším poľským trikom bolo pozvanie zahraničných lezcov, v tomto prípade mexických, podobne ako na Nanga Parbate.

Makalu - hlavný vrchol a východný predvrchol

Okrem výstupu na samotné Manaslu sa Poliaci pokúsili vyliezť aj na Manaslu East - najvyšší dovtedy nevylezený nepálsky kopec. Opäť to bola tak náročná cesta, že ju nik pred nimi a ani po nich nepreliezol. No tento údaj je z roku 2018 a odvtedy sa to mohlo zmeniť.

Cestu pod Manaslu hodnotí Kukuczka ako nádhernú, a to aj napriek pijaviciam. Čo ale cestu trochu skazilo, bol fakt, že sa Poliakov pokúsil ošmeknúť naik (niečo ako zástupca sirdara, t.j. šéfa nosičov), ktorý nosičom platil po 40 rupií, hoci od Poliakov dostával 45 rupií na nosiča. Keď Poliaci defraudanta odhalili, namiesto toho, aby sa kajal, vyžiadal si ešte bonus za to, že dostane výpravu do základného tábora. Keď mu odmietli bonus vyplatiť, rozhodol sa, že sa na Poliakov bude sťažovať na ministerstve turizmu. A keď Poliaci povedali, že to oni sa budú sťažovať na neho, tak na nich začal vyťahovať nôž.

Cesta pod Manaslu

Kým Kukuczka s Hajzerom čakali v základnom tábore, dozvedeli sa zlé správy. Messner vystúpil na Makalu a ostávala mu už len posledná osemtisícovka, aby získal Korunu Himalájí. Kukuczka potreboval stále tri (vrátane Manaslu).

Podmienky tam boli boli extrémne nebezpečné. Zo 4 lezcov nakoniec jeden odmietol pokračovať ďalej.[1] Mexičan pre zmenu pokračoval ďalej len z dôvodu, že mexická ekonomika je v tak zlom stave, že by nemusel zohnať financie na ďalšiu expedíciu.[2]

Kým čakali na zlepšenie podmienok objavili sa ešte horšie správy. Messner vyliezol na Lhoce. Preteky o to, kto ako prvý vylezie na všetky osemtisícovky, sa skončili. Messner bol víťaz. Malou cenou útechy bolo aspoň to, že Kukuczka s Hajzerom ystúpili na vrchol Manaslu. Mexický spolulezec ich čakal v tábore, keďže mu orzli ruky.

Annapurna 1987

Ani „porážka“ v súboji s Messnerom neodradila Kukuczku, aby hneď po návrate z Manaslu nezačal organizovať ďalšiu expedíciu. Tentokrát to bol zimný výstup na Annapurnu severnou stenou. Tadeto vystúpili na vrchol Annapurny už Francúzi v roku 1950, ale táto cesta mala aj svoje nevýhody. Celá výprava by sa odohrávala v tieni Annapurny. Horolezci nemohli očakávať viac ako hodinu slnečného svetla denne. A navyše cesta pod Annapurnu zo severnej strany viedla cez vysoké priesmyky, ktoré by touto dobou boli pod snehom. Japonská zimná expedícia dokonca skončila ešte skôr, ako sa Japonci dostali do základného tábora, keďže nosiči proste odmietli pokračovať v ceste. 

Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a 19 dní po príchode do základného tábora sa Kukuczka s Arturom Hajzerom postavili na vrchol.

Šišapangma 1988

Zo všetkých osemtisícoviek iba jedna leží úplne na čínskom území, hoci niektoré ležia na hranici s Nepálom (napríklad Everest) alebo Pakistanom (napríklad K2). To znamenalo, že Kukuczku čakali nové organizačné starosti v podobe vybavovania formalít s čínskymi úradmi a zháňania čínskej meny. Nakoniec sa mu ale podarilo dohodnúť barter, čínski horolezci prídu do Tatier, kde sa o nich postarajú Poliaci a za to sa Číňania postarajú o Poliakov počas výpravy do Himalájí. Zvyšné potrebné devízy zohnal Kukuczka tým, že na expedíciu pozval horolezcov z USA, UK a aj z Mexika.

Výprava pristála v Káthmandú, a odtiaľ sa automobilmi presunula cez Most priateľstva do Číny. Chvíľu to vyzeralo, že asfaltka bude viesť skoro až do základného tábora. Ale nakoniec niekde uprostred ničoho čínsky styčný dôstojník prehlásil, že toto je koniec cesty. Kukuczka bol sklamaný, prišiel loziť po horách, a nie prechádzať sa po stepi. Náklad teda preložili na yaky a posledné tri dni sa presúvali pešo. Nebola to príjemná cesta, najskôr pršalo, potom snežilo. A na dôvažok, keď do základného tábora stále ostávali ešte asi dve hodiny cesty, pohoniči yakov odmietli pokračovať. Nakoniec to dopadlo tak, že náklad odnosili na chrbtoch. Čo je zaujímavé, pohoniči im pri tom pomáhali. Prečo to neodniesli na yakoch, ako bolo dohodnuté pôvodne, netuším.

V rámci aklimatizácie vystúpili Poliaci na Yebokangal Ri, sedemtisícovku dovtedy nezdolanú, pretože väščina výprav sa zameriavala na jej vyššieho suseda. Počasie celkom vychytali a podľa toho, čo píšu, sú odtiaľ nádherné výhľady na celý Tibet.

Výhľady zo Shishapangmy

Na Šišapangmu vystupovali Jurek s Arturom západným hrebeňom. Tadeto ešte nik pred nimi na Šišapangmu nevystúpil, čo je zaujímavé, keďže obtiažnosť zhodnotil Jurek asi ako Orliu perč vo výške 7.000 metrov. Na predvrchol sa im podarilo dostať sa až neskoro večer, ale tentokrát mali dostatok vybavenia na to, aby mohli pohodlne prenocovať a nemuseli sa drgľovať v nejakej snehovej jame. Kukuczka chcel pokračovať ďalej po hrebeni ešte v ten večer, Hajzer sa naopak obával, že to nestihnú, kým bude tma. Niežeby sa bál ísť ísť za šera, ale bral si so sebou kameru a dúfal, že sa mu podarí spraviť nejaké dobré vrcholové zábery. Na túto výpravu si Jurek zas pripravil niečo špeciálne. Rozhodol sa, že z vrcholu zlyžuje. Kukuczka bol dobrý lyžiar, ale predtým mal skúsenosti len s upravenými traťami. Teraz lyžoval v hlbokom snehu a navyše mal na chrbte 23 kilový ruksak. Sneh bol hlboký a Kukuczka sa pohyboval vpred len veľmi pomaly. Každých 10 metrov si musel sadnúť do snehu, aby si oddýchol. Dovtedy si ani neuvedomil, aké je lyžovanie náročné. Kukuczka vďaka lyžiam zišiel z vrcholu o hodinu rýchlejšie ako Artur Hajzer, ktorý nelyžoval, ale šiel normálne pešo.

Tak a to je koniec, Šišapangma bola posledná osemtisícovka, ktorá chýbala Jurekovi do zbierky.

Postsriptum - Lhoce 1989

Možno sa niekomu zdá, že som v tomto článku použil veľa mien. Čo je ale smutné, tak každý, koho som menoval, je mŕtvy. Wanda Rutkiewicz bola najlepšia horolezkyňa svojej doby. Čo sa týka expedícií, ktoré tu spomínam, bola na K2, Šisapangme aj na Annapurne, aj keď tam nedošla až na vrchol kvôli zdravotným problémom. V roku 1995 však zomrela na Kančenčunge. Artur Hajzer, Kukuczkov partner, zomrel v roku 2013 pri pokuse zdolať Gašerbrum I. Ešte aj Peter Božík, ktorého som spomenul, ako človeka, ktorý prvý preliezol Magickú líniu, zomrel v roku 1988 pri pokuse vystúpiť na Everest Bonningtonovou cestou. Len Čech Josef Rakoncaj je jediný, koho som menoval priamo v článku a stále žije. Ale aj on už má okolo sedemdesiatky, takže mu nedávam viac ako 40 rokov.

A čo sa stalo s Kukuczkom? Po tom, ako zdolal všetkých 14 osemtisícoviek, nezavesil vibramky na klinec. Jeho ďalším cieľom bolo Lhoce, kopec vedľa Everestu. Lhoce bola Kukuczkova prvá zdolaná osemtisícovka. A zároveň to bola jediná osemtisícovka, na ktorú vystúpil počas hlavnej sezóny trasou, ktorú už niekto pred ním preliezol. Na ostatné osemtisícovky sa Jurek rozhodol vystúpiť buď v zime alebo neprelezenými trasami. Kukuczka sa preto rozhodol, že na Lhoce vystúpi južnou stenou, o ktorej Messner prehlásil, že je problémom tretieho tisícročia.[3] 

Kukuczka sa rozhodol, že na Lhoce vystúpi práve tadeto. A aby ušetril hmotnosť, vzal so sebou len sedemmilimetrové lano. Legenda hovorí, že ho kúpil v nepálskom bazáre. Každopádne pár metrov pred koncom južnej steny Kukuczka spadol. Lano ho neudržalo a Kukuczka sa zrútil dole južnou stenou Lhoce. Ostala po ňom manželka a dve deti.