Kukuczka II.

Do roku 1980 sa na osemtisícovky v Himalájach liezlo hlavne na jar a na jeseň. Ale 17. februára sa podaril prelom v histórii himalájizmu, keď sa poľským horolezcom podarilo vystúpiť na vrchol Everestu. Tým ukázali, že je možné vystúpiť na osemtisícovku aj v zime. Poliaci v 80. rokoch patrili medzi priekopníkov zimného lezenia v Himalájach. V tom čase sa podarilo uskutočnosť zimné prvovýstupy na 7 rôznych osemtisícoviek a z toho sedemkrát sa to podarilo práve Poliakom

Keďže Messner v zime nikdy na žiadnu osemtisícovku nevyliezol, poskytlo zimné lezecké obdobie Kukuczkovi príležitosť, aby stiahol Messnerov náskok v súboji o Korunu Himalájí. Koncom roku 1984 vyhrával Messner nad Kukuczkom 10:6.

Dhaulágirí a Čo Oyu 1985

V decembri 1984 sa do Himalájí vybrali dve poľské výpravy, jedna mierila na Čo Oyu, druhá na Dhaulágirí. Jurek si len musel vybrať, na ktorú osemtisícovku sa pokúsi vystúpiť. Kukuczka sa rozhodol, že vystúpi na obe. Aby ste mali predstavu, tak tieto kopce sú do seba vzdialené 317 km vzdušnom čiarou, čo je asi ako vzdialenosť z Bratislavy do Košíc.

Prvá prekážka, ktorú musel Jurek prekonať, bola jeho manželka. Bola tesne pred pôrodom. Nikoho neprekvapí, že chcela, aby bol v tom čase Jurek pri nej, a nie niekde v Lukle. Našťastie Jureka podporili jeho svokrovci, ktorí sľúbili, že sa o dcéru postarajú namiesto zaťa. Toto znamenalo veľký prielom v Jurekovom živote, lebo od tej doby prestal rozprávať vtipy o svokrách.

Teraz ešte ostávalo presvedčiť vodcov oboch expedícií, aby dovolili Jurekovi pridať sa k nim. Líder expedície na Dhaulágirí namietal, že Jurek nenatrel dosť komínov.[1] Síce nechal Kukuczku, aby sa k nim pripojil, ale keď sa zistilo, že jeho expedícia má viac batožiny, ako sa počítalo, nechal vyhodiť len veci patraice Jurekovi.

Kukuczku to netrápilo, do Nepálu odcestoval sám a v Káthmandú predstavil výprave na Čo Oyu svoje zimné plány. Najskôr sa pridá k expedícii na Dhaulágirí a po jej skončení sa vráti k expedícii na Čo Oyu. Toto sa nestretlo u ostatných lezcov s pochopením. Obe výpravy liezli expedičným štýlom a ten by sa dal charakterizovať nasledovne: desať ľudí sa namáha, aby dvaja z nich stáli na vrchole. Lenže v tomto prípade by sa ostatní lezci namáhali, naťahovali fixné laná, budovali tábory, robili vynášky a na vrchole by stál Jurek. Trochu nespravodlivé. Nakoniec sa nechalo hlasovať a hlasovanie dopadlo remízou. Rozhodnutie bolo na vodcovi výpravy, ktorý súhlasil s tým, aby sa ku nim Jurek pripojil dodatočne. Jurek sa teda odcestoval pod Dhaulágirí, aby sa pripojil k prvej expedícii.

Jomson s Dhaulágirí v pozadí

Nasledovala strastiplná cesta do Pokhary. Tam si Jurek kúpil lístok na najbližší let do Jomsonu. To bolo 20. decembra. Na Vianoce bol Jurek stále v Pokhare a čakal, kým sa zlepší počasie, aby mohol odletieť. Jeho štedrá večera bola polievka z vrecúška a konzerva sardiniek. Ani na prvý sviatok sa počasie nezlepšilo. Mimochodom z Pokhary do Jomsomu je to peši päť dní, takže ak by neletel, ale šiel peši, už by tam bol.

Na Štefana sa mu podarilo odletieť. V Jomsome si našiel mladého nosiča, ktorý mu tvrdil, že pozná cestu do base campu a dokonca vie aj variť. Nakoniec sa zistilo, že nosič síce nepozná cestu do základného tábora, ale zato aspoň nevie navariť ani len čaj.

Cesta z Jomsomu pod Dhaulágirí zahŕňa prechod cez dva priesmyky vyššie ako 5000 m n.m. A keďže sa dej článku odohráva v zime, tak Jurek musel ešte prešľapávať cez snehové záveje. Mimochodom Dahulágirí je odľahlá osemticícoka. Prvá expedícia na ňu sa uskutočnila až v roku 1950 a dopadla tak, že Dhaulágirí ani len nenašli. Výprava s tým ale počítala a ako náhradný cieľ si stanovila Annapurnu. Tú nielenže našli, ale dokonca na ňu aj vyliezli, čím sa Annapurna stala prvou zdolanou osemtisícovkou.

Ale späť k poľskej výprave na Dhaulágirí. Keď už boli výškové tábory hotové, šéf výpravy určil dva útočné tímy, ktoré sa mali pokúsiť zdolať vrchol. Prvý sa nedostal nad 4. tábor. V druhom boli Kukuczka a Czok. Stúpali hore aj napriek tomu, že Czokovi omŕzali nohy. Vždy keď si mysleli, že už sú hore, zistili, že za horizontom je ešte ďalší kopec, vyšší ako ten, na ktorom práve stáli. Nakoniec sa im podarilo dostať sa k nejakej bambusovej tyčke a za ňou už nebolo nič vyššie. To bolo 21. januára okolo tretej poobede. Ostávalo im asi dve a pol hodiny do západu slnka.

Zasnežené Dhaulágirí aj s vyznačenými poľskými tábormi

Do tábora sa nestihli vrátiť. Ostali v tme na hrebeni a nevedeli, kadiaľ pokračovať. Zostupovať v tme bolo nebezpečné. V lepšom prípade sa mohli stratiť, v horšom zabiť. Vykopali si teda v snehu nejakú jamu a tam vedľa seba na ruksakoch presedeli celú noc. Bez jedla a bez pitia. Czoka táto noc donútila, aby prvýkrát po 17 rokoch siahol po cigarete. Ráno im trvalo len polhodinu, kým sa dostali do tábora.

Czok stratil cit v nohách. Ďalších pár hodín sa snažili rozmraziť jeho nohy. A navariť si nejaký čaj. Štvrtý tábor opustili o druhej poobede a nepochybovali, že za vidna sa im podarí zostúpiť aspoň do dvojky. Ale nedostali sa ani len do trojky. Lezcov čakal ďalší bivak pod holým nebom. Teploty v noci dosahovali -40 °C. Len aby ste mali predstavu, ak by ste sa nejakým omylom zavreli v mrazničke, mali by ste tam približne o 20 °C teplejšie a bezvetrie k tomu. Noc strávil Jurek sedením na ruksaku a halucinovaním, že sedí vo vykúrenej chate na Morskom Oku s kamarátmi a čajom.

Czok mal na nohách omrzliny tretieho stupňa, ruky na tom tiež neboli moc dobre. Členovia výpravy plní radosti z dobre vykonanej práce sa pomaly začali vracať do Poľska. Teda až na Jureka, ktorý sa potreboval dostať nazad pod Čo Oyu, aby zas o niečo stiahol Messnerov náskok. Jureka hnal čas. Bolo 25. januára a zimná lezecká sezóna sa končila 15. februára.

Jurek sa cestou dole do civilizácie brodil snehom po pás. Každú noc si kontroloval nohy a to, čo videl, ho moc netešilo. Ich stav sa každým dňom zhoršoval. Najskôr sa mu na nich spravili pľuzfiere, potom sa zapálili a začal z nich vytekať páchnuci hnis. Snažil sa ich vyčistiť najlepšie, ako to v daných podmiemkach šlo, ale ani taká drobnosť ako hnijúce nohy ho neodradila, aby šiel za svojim snom.

Keď došiel do najbližšej dediny s letiskom, Jurek zistil, že najbližšie lietadlo letí o 3 dni. Poučený z cesty pod Dhaulágirí Jurek ani nečakal, či lietadlo poletí, najal si nosiča a cestu do Pokhary, ktorá mala trvať 7 dní, prebehol za 3. Prosím, povšimnime si, že v Nepále je rýchlejšie ísť peši než cestovať lietadlom.

V Pokhare naskočil na autobus a šiel so Káthmandú. Tam sa mu podarilo vysielačkou sa spojiť s druhou poľskou expedíciou, ktorá ho ubezpečila, že na neho čakajú. Z Káthmandú sa presunul do Lukly, tam si najal ďalšieho nosiča. Nosič zvládol dva dni držať Jurekovo šialené tempo, ale na tretí deň začal štrajkovať. Bohužiaľ pre nosiča, práve vtedy dobehol chlapík z poľského tábora a zvyšok cesty niesol ruksak namiesto neho. Jurek sa tam dostal po Čo Oyu práve včas, aby mohol sledovať, ako dvaja jeho kolegovia uskutočnili prvý zimný výstup na Čo Oyu. V ten deň vial tak silný vietor, že horolezci sa museli na vrchol doplaziť, aby ich z vrcholu neodfúklo.

Čo Oyu aj s vyznačenými tábormi

Štyri dni po príchode do základného tábora prišiel rad na Jureka, aby sa pokúsil so svojim partnerom dosiahnuť vrchol. Pôvodne sa chceli dostať do 4. tábora, ale ako obvykle sa im to za svetla nepodarilo. Našťastie mali aspoň bivakovacie vrece. Až keď sa ráno rozvidnelo, tak zistili krutú pravdu. Stan bol 60 metrov od nich. Ale v tme ho nebolo vidno.

Po prebdenej noci zaliezli do spacákov, spravili si čaj a odpočívali celý deň. Nahor vyrazili až 15. februára, posledný deň zimnej sezóny. Ak by nestihli vyliezť hore do polnoci, museli by sa otočiť a ísť nazad.

15. februára o štvrtej poobede prišiel čas rozhodnúť sa. Začínalo byť zrejmé, že budú radi, ak vôbec stihnú vyjsť na vrchol za svetla. O tom, že by stihli zísť do tábora, kým bude tma, nebolo ani reči. Ale napriek tomu sa rozhodli pokračovať. Hore vyšli až o štvrť na šesť. Zapadajúce slnko sfarbovalo sneh okolo nich do purpurova. Noc strávili vo výške 7.700 metrov nad morom pri teplote -33 °C.

Teraz, keď už bolo po všetkom, sa mohol Jurek priznať doktorovi k omrzlinám bez strachu, že mu zakáže liezť. Teraz bolo na ňom, či sa Jurek vráti do Poľska s rovnakým počtom prstov, ako keď odchádzal. Jurekovi začal podávať antibiotiká, infúzie, prostriedky na rozšírenie ciev... Zabralo to a Jurekovi nebolo treba nič odrezať. Ale je pravda, že poľskí horolezci tou dobou pristupovali k amputáciám nekrotického tkaniva veľmi fatalisticky.

Kukuczkova noha po zostupe v Čo Oyo, fotka je z virtuálneho Kukuczkovho múzea, ak by si niekto chcel pozrieť, tak je tam celkom dosť fotiek a aj ďalšie informácie o Kukuczkovi, ktoré sa mi nechcelo spomínať. A pre úplných fajnšmekrov tu máme aj video, ako doktor v Pokhare ošetruje Czokove nohy.