Okolo mňa sedia na stoličkách v kruhu asi dvadsiati ľudia. Všetci máme v tvári rovnaký porazenecký výraz. Keď sa postavím, niektorí mi venujú pozornosť, niektorí ďalej upierajú prázdny pohľad na neurčitý bod niekde v ich zornom poli. Začnem hovoriť. „Som tu, lebo cítim, že svoju situáciu už nezvládam. Je mi odporné to, že som každodenne vystavená toľkému hnusu. Samá pretvárka a lízanie rití všade, kam sa pozriem. Chce sa mi z toho grcať. Viem, že nie som jediná, kto to takto cíti.“ Môj hlas sa zlomí a keď sa nadýchnem a znova prehovorím, trasie sa: „Som Bellatrix a som znechutený zamestnanec korporácie.“ Miestnosťou sa ozve zborové „Ahoj, Bellatrix!“ a zaznie potlesk. S úľavou si sadám. Zo srdca mi spadol kameň.
Och, aké by to len bolo krásne, keby existovali stretnutia anonymných znechutených zamestnancov korporácie! Oázy pokoja, kde by sme sa mohli do nemoty sťažovať, náš pičung by sa slobodne rozliehal miestnosťou bez strachu, že za chrbtom nám stojí nadriadený alebo niekto z HR. Neviem však o tom, že by existovali a tak si vylejem svoje zmučené srdiečko vám. A vy to budete čítať, lebo sa vo svojich králikárňach v oupn spejsoch nudíte tak, že ešte aj mini infarkt, keď poza váš chrbát prejde šéf a vidí otvorený dailymale, privítate ako príjemné osvieženie.
Faloš je - aspoň u nás - najviac citeľná (niekedy je dokonca takmer viditeľná, visí vo vzduchu ako smrad) keď sa do nášho rozhovoru príde zapojiť šéf. Počas ranného rituálu - kávičkovania v kuchynke, keď je atmosféra uvoľnená a preberá sa, kto čo kúpil do bytu resp. koho decko pýta akú drahú hračku, zrazu na skupinku sediacu okolo stola padne tieň Temného pána šéfa. S prehnanou dávkou nadšenia sa pozdravíme, on sa spýta, či si môže prisadnúť, my povieme „Páľ do piče!“ „Jasné!“ a divadlo sa môže začať.
Keďže je to vysoký manažér, od momentu, kedy si prisadol, má prirodzene hlavné slovo on. Nie je zvyknutý niekoho nechať povedať viac ako päť viet za sebou. Okamžite skáče do reči a prezentuje svoje názory, ktoré sú pre nás, obyčajných smrteľníkov, mantrou, až Božím slovom – ideálom, ktorému sa snažíme počas našich bezvýznamných životov priblížiť, no vopred vieme, že sa nám to nikdy nepodarí... jedine, že by neboli. Jedine, že by to boli sračky, aké vyprodukuje človek, ktorý si ráno po opici dá zavináča plneného kyslou kapustou a zapije ho litrom acidka.
Rozhliadnem sa okolo stola. Všetci mu visia pohľadom na perách a čakajú, že ich takto na ráno obohatí nejakou múdrosťou, ktorá navždy zmení ich životy. No nič také sa nekoná. Rozpráva iba nejaký nudný príbeh o sebe (samozrejme) a na jeho konci príde vyvrcholenie – vtipná hláška! Teda v jeho hlave asi znela vtipne, vyslovená nahlas znie tak, že mám chuť vstať a prepichnúť si ušné bubienky všetkými plastovými paličkami na miešanie kávy, ktoré len v kuchynke nájdem. Som ticho a aby sa odo mňa neočakávala reakcia na „vtip“, odpijem si z kávy.
Ostatní sa však smejú srdečne, na plnú hubu a najmä nahlas, akoby v živote nepočuli nič vtipnejšie. Prekvapene sa na nich dívam a nespoznávam ich. Veď títo ľudia sú inteligentní, nie je možné, že by im prišlo vtipné niečo takéto! Keby ten istý vtip povedal tichý introvert alebo niekto, kto je v korporátnej hierarchii nižšie, odpoveďou by mu bolo iba rozpačité ticho. Možno aj zhovievavý úsmev, ak by ho niektorému kolegovi prišlo naozaj ľúto. No manažér si, samozrejme, zaslúži ešte aj slzičku smiechu.
Už dlho ho upodozrievam z toho, že konverzácie s nami, svojimi poddanými, využíva ako rannú rozcvičku – dobre si vyhoní ego a nakráča k svojmu počítaču, pripravený zmeniť svet. Ktovie, na ďalšej ego-rozcvičke mu jeho poddaní možno spravia aj mexickú vlnu. Hneď zajtra naschedulujem meeting, na ktorom nacvičíme choreografiu. Nech je s našimi hereckými výkonmi nabudúce spokojný.
Zaujímavým paradoxom je, že existujú ľudia, pred ktorými sa aj takýto poloboh cíti ako obyčajný poddaný. Žiaľbohu, niekedy sme všetci nútení počúvať jeho konverzácie s jedincami, ktorým sa po korporátnom rebríčku podarilo vyliezť vyššie ako jemu. Nemusí ani povedať meno osoby, s ktorou má call (odkedy robím v tejto opičiarni, slovo telefonát je pre mňa archaizmom), hneď je jasné, s kým má tú česť. Smeje sa totiž tak, že sa čudujem, že mu nepraskajú vnútornosti. Ani keby bol človek neviemako vyšinutý, nie je možné, aby sa tak zabával na konverzácii o počasí. V takýchto chvíľach sa tvárim nezúčastnene a profesionálne, no vo vnútri moja duša grcia a potom sa v tej grcke čľapká do konca pracovného dňa.
