V dnešnej dobe je celkom ťažké byť človekom, ktorý má rád rôzne odnože rockovej a metalovej hudby a vždy mu oči svietia nadšením, keď v ruke zviera lístok na koncert. Týmito riadkami by som chcela poprosiť všetkých mne podobných ľudí – prosím, nebuďte retardovaní! Ja viem, že všetci prežívame eufóriu a radosť a chceme sa baviť, prípadne sa dostať dopredu aj za cenu zlomených rebier, ale však to sa dá aj normálne a bez toho, aby jedinci pokojnejšieho charakteru odchádzali z koncertu totálne vynervovaní. Ak sa nájdete v nasledujúcich riadkoch, skúste prehodnotiť svoje správanie.
Moje zážitky sa datujú už do celkom skorého veku. Lokálne a malé koncerty boli zvyčajne v maximálnej pohode, väčšinou sme sa poznali alebo tam skrátka boli ľudia, ktorí nemali potrebu správať sa ako šialenci.
Prvou skúškou nervov bol koncert Suicide Silence v Martine v 2012-tom, kedy som prišla v správny čas a dostala sa dopredu. To som neskôr trpko oľutovala. Z jednej strany stála dievčina, ktorá mi vrieskala rovno do ucha hlasom podobným nazúrenému vrešťanovi, z druhej strany iná dievčina, ktorá predvádzala také tanečné kreácie, že aj epileptik by jej závidel a samozrejme mi vrazila hlavou do ucha a zozadu sa na mňa tlačila slečna s rozmermi tuleňa slonieho a chcela ma vytlačiť z môjho miesta. Keďže sa jej nedarilo a mne sa zase podarilo chytiť fľašku vody od speváka, tak mi ju vytrhla a hodila ju do davu. Takže mi ako spomienka z koncertu ostal len opasok z modrín, keďže kovové zábrany boli vo vynikajúcej výške.
K ďalším nezabudnuteľným zážitkom patrí Korn. Vystála som si radu tak, že som sa opäť ocitla vpredu a tešila som sa, aký mám super flek. Viac som sa mýliť nemohla. Už v prvých chvíľach som si naľavo všimla slečnu, ktorá sa zo všetkých síl snažila dostať do minidierky v prvej rade, čo sa jej napokon podarilo a keďže telesnou schránkou pripomínam 13-ročné dieťa, tlak som nevydržala a prijali ma medzi seba ľudia v druhom rade. A tam končil akýkoľvek zámerný pohyb. Tlačenica bola naozaj príšerná, netuším, či si všetci ľudia zaumienili dostať sa dopredu, ale dav okolo mňa sa menil, keďže niektorým sa to podarilo. Podarilo sa to aj jednému priestorovo výraznejšiemu mládencovi, ktorý bol mokrý od potu, ten mu fŕkal aj z vlasov rovno na mňa a keď zdvihol ruku, jeho pazuška sa ocitla rovno pri mojom nose. Mala som čo robiť, aby zo mňa nevycúval obed. Pri ďalšej obmene som sa ocitla pri chlapcovi, ktorý sa rozhodol vlastným telom brániť dve slečny, s ktorými sa práve zoznámil a ochranne okolo nich držal ruky. To, že mi skoro zlomil rebrá, ho akosi nezaujímalo. Ani keď som ho upozornila.
Najčerstvejším zážitkom bol koncert Arch Enemy a Jinjer v bratislavskom MMC. Na toto naozaj nikdy nezabudnem, ešte nikdy som totižto nešla z koncertu pohltená eufóriou z výkonu kapiel premiešanou s takými nervami, až ma triaslo. Všetko sa začalo nevinne, opäť vystáty rad, tentoraz som zaparkovala v druhom, ale predo mnou bol vzrastom menší chlapec, takže som dobre videla a ani tlačenica nebola zlá. Horor začal v momente, keď nejaká slečna (kks, samé slečny, čo je to s vami?) začala so svojimi hlasnými postrehmi a pripomienkami. Najprv ma ovalila otázka na speváčku Jinjer „To je tá ukrajinská pi.a, že?“ a následné komentáre na jej stage outfit ako „Boha, to je pi.a, dá si bombarďáky pod overal,“ (boli to zámerne ušité švy), „Ježiš, fuj, vidíš, akú má pi.u?“ už vo mne prebúdzali nutkanie jej vraziť hlavou do zubov. Neskôr sa k nim pripojil (pretlačil s prosbami ako „Uhni, ty kkt, pusti ma tam“) nejaký ich známy, ktorý sa rozmermi podobal na slona afrického a priestor okolo sa stal zrazu veľmi tesným. Ako darček sa tam následne objavili dvaja ujovia s výzorom bezdomovca a arómou borovičky a usilovne sa tlačili a tlačili dopredu. Síce aj pekne poprosili, „Máme vpredu vetrovky“, ktoré mali na sebe, ale nepustili sme a dočkali sme sa pochvaly ako „Ach, tie bratislavské pi.e.“ Na záver sa mi však jeden z nich pomstil, chytila som paličku od bubeníka, ale mi ju vyšklbol a strčil si ju do gatí, aby som si ju nemohla vziať späť.
Touto cestou by som chcela ešte osloviť ľudí, ktorí chodia na koncerty pozerať cez displej mobilu, spraviť nekvalitné videá s rachotivým zvukom a stovky rozmazaných fotiek, pchať ruky do výhľadu a pazuchy pod nos, lakťami triafať do hláv a zakláňať hlavu tak, že človek za vami vám z nej môže odhryznúť, NECHAJTIE TIE MOBILY VO VAČKU/KABELKE. Ok, mať vlastnú fotku či video je fajn pocit, ale stačí jedna-dve, nie? Pre niečo sú tam aj fotografi a kameramani, ktorí zážitok, ktorí uvidíte na vlastné oči, zaznamenajú vo vysokej kvalite.
Som rada, že mám za sebou aj super koncerty, na ktorých som nemala ani tienok nervov – napr. Avenged Sevenfold v Prahe či Epica v Zlíne, len škoda, že tých zlých zážitkov mám viac. Posledná kvapka padla včera a odteraz, pokiaľ nebudem mať VIP alebo možnosť sedieť a vychutnať si koncert, dobre si rozmyslím účasť. Už asi starnem, keď na to nemám nervy.
Takže prosba pre koncertných návštevníkov – nesprávajte sa ako jedinci s IQ mrazenej kačice a uvedomte si, že tam nie ste sami a aj iní ľudia sa chcú baviť a venovať pozornosť kapele a nie tomu, z ktorej strany príde lakeť.
