Bol som na promóciách, v priebehu roka na dvoch. A preto ten dlhý názov. Pretože keď rozoberáme porovnanie promócií, tak názov nemôže byť akýkoľvek, ale musí byť vysoko inteligentný, sofistikovaný, nič nehovoriaci nezasväteným a musí prekabátiť aj kontrolu originality a v neposlednom rade, zapísať sa do análov analyzovaných škôl (alma maťer).

Zoberme si dve úplne rozdielne školy, ale na druhej strane nie také zbytočné ako Sv. Alžbeta alebo Danubius v Sládkovičove. Ja stále tvrdím, že je lepšie študovať na sv. Alžbete, ako na nej ležať. O Danubiu podobne. Veď sa opýtajte Filka, ktorý chcel skrotiť Dunaj. Prvá vysoká škola bola technická strojárska fakulta (STU), druhá ekonomická (EU), fakulta hospodárskej informatiky. Nenechajte sa pomýliť, názvy slúžia len na popletenie nepriateľa. Majoritu tam majú účtovníci.

Celý priebeh promócií je ako omša. Podobne ako náboženstvo, aj akademická obec má svoje (zlo)zvyky a tradície. Napríklad je veľmi dôležitá hierarchia a keď sa dotkneš vedenia, tak ťa to kopne bez ohľadu na to, či je to elektrotechnická alebo umelecká škola. Tiež bez ohľadu na to, o ktorú školu ide, na najnižšom stupni je asistent a doktorand. Študenti sa nepočítajú do hierarchie, je to substrát, materiál, s ktorým sa pracuje. Takže na základe zákona padajúceho hovna viac nazbieraných negatívnych emócií na nás môže vyliať doktorand ako vedúci katedry alebo dekan. Ak ste si mysleli, že študentský parlament je o študentoch, tak je to len odrazový mostík pre karieristov, kde sa naučia správnu techniku strkania sa do análov.

Tradície sa prejavujú aj pri promóciách. Ako v kostole - niekedy vstať, niekedy sadnúť. Našťastie na kolená sa chodí len počas niektorých skúšok. Aj to len vtedy, keď si pekná baba a máš nadržaného skúšajúceho. Za zvuku fanfár v rade za sebou ako pútnický sprievod na Mariánke prichádzajú hodnostári fakulty. Všetci vyzerajú, akoby ušli z natáčania najnovšieho dielu Harryho Pottera. Plášť môže vážiť pár kíl a na hlave sa nachádza ufo ako rekvizita z natáčania dňa nezávislosti (mimozemšťania obohatia našu kultúru, ak prestanú strieľať na nás). Aby to nebolo málo smiešne, tí v plášťoch, ktoré sú hrubé minimálne ako páperová bunda, sa oslovujú Vaša Arogancia, Vaša Emancipácia a Vaša Demencia. Keďže je tam vydýchaný vzduch, klimatizácia je pustená na minimum (veď sa šetrí) a každého optimistu prišli pozrieť rodičia (presvedčiť sa na vlastné oči, že neklamal a naozaj tú školu po ôsmich rokoch dokončil), starí rodičia, krstní rodičia a celá vzdialená a blízka rodina vrátane detí (keďže sú prázdniny, tak si urobíme výlet a deti sa potešia), tak tomu otitulovanému tečie pot aj na guliach a otitulovanej sa lepia cecky v cicibrzde. Grand Canyon vytvorený stlačením dvoch visiacich (voľakedy) pologúľ, sa napĺňa štipľavým potom, ktorý tečie aj spod ufa do očí a ďalej pokračuje po krku dole. Z chrbta zase do zadnicového Grand Canyonu.

Takže toto bolo zatiaľ rovnaké v obidvoch školách. Čím sa líšili najviac, boli študenti. Na strojárine bolo vyše 60 chlapov a 3 baby. Áno, tri kusy týchto vzácnych jedincov ženského rodu, ktoré sa nebáli maskulinity študijného odboru, na ktorý sa neodvážil ani bakalár bubeník a socialistický revolucionár. Síce ich to poznačilo a viac sa podobali na chlapov, ale keďže mali šaty, dali sa rozoznať. Chlapi boli tiež unavení, niektorí aj postarší, ktorí po 7-8 rokoch štúdia (diaľkari aj viac) konečne dostali ten zbytočný papierik, kvôli ktorému čítali kilá kníh, písali seminárky a dačo praktické aj poskladali na diplomovku. Poniektorým zredli vlasy, niektorých čakali manželky s deťmi, ktoré konečne uvidia svojho otecka.

Na druhej strane ekonómov bolo viac a vyzerali aj mladšie a menej vyčerpane. Možno alkohol otužuje. A podstatný rozdiel bol, že chlapov bolo asi 20-25%. Ostatné boli baby. Mladé, chrumkavé a o 20 rokov mladšie ako ja, takže som ich mohol sledovať len pre vedecké účely, čiže pre účely článku na dailymale. Neviem, kedy sa to zmenilo, ale za mojich čias mali baby dlhé šaty ako na plese v opere a prezentovali sa ako na módnej prehliadke. Teraz sú v móde krátke šaty, aby mohli ukázať pekné nohy. Tie, ktoré nemajú pekné nohy, ukázali škaredé, ale celkovo som napočítal 2 (slovom dve) baby v dlhých šatách a jednu v nohavicovom kostýme (všetky tieto pozorovania som robil len pre vedecké účely).

Potom to už išlo zasa tradične. V rámci ceremoniálu povedal každý pár teplých slov. Akademický hodnostári sa chválili, aká je škola dobrá a že dúfajú, že fagani, ktorí idú preberať diplomy, jej neurobia hanbu. Predpokladám, že to isté hovoria aj na právnickej fakulte, medicíne alebo na stavebnej. Takže právnici a lekári znevyužívajú to, čo sa dá a čo sa v škole naučili. Stavbári zase robia dobré meno svojej alma maťer sklobetónovými kockami, ktoré postavili a ktoré sa následne zbúrali. V lepšom prípade ich zbúrali po kolaudácii. Jedna optimistka, ktorú vyžrebovali po prechľastanej noci, prednesie ďakovnú reč za ostatných. V nej poďakuje svojej alma maťer, že už to má za sebou. V duchu však ďakuje googlu, wikipédii, celému internetu a výmyslu zverejňovania diplomových prác. Ďalej v duchu spomína na žúrky každú stredu (okejšnely aj v iné dni), chľast a kamarátov a tiež v duchu ďakuje svojim rodičom za to, že to zafinancovali a vydržali s ňou ten permanentný PMS počas skúškových období, keď sa prejavovali abstinenčné príznaky.

Potom už nasleduje len rozdávanie diplomov. Taká nudná záležitosť. Povedia meno (už s titulom) a miesto narodenia. Dotyčný, čo doteraz pospával (na EU sedeli, strojári stáli, veď sú to chlapi), zahajluje pred prerastenou kopijou, pokloní sa hodnostárom, prevezme diplom, pokloní sa obecenstvu, a zároveň tým istým úkonom ukáže zadok hodnostárom ako symbolické “viete, kde ma môžete bozať”. Medzitým pobehuje fotograf, aby ste mali fotky z najtrápnejších momentov vášho nového života, keď okrem toho, že máte titul inžinier, vám prischne aj titul absolvent a nezamestnaný. A to všetko len za 30 eur.

Na záver potiaci sa hodnostár v stave blízkom infarktu zabľaboce niečo nezrozumiteľné a za zvuku 50-ročnej nahrávky Gaudeamus igitur sa sprievod pohne smerom k čerstvému vzduchu. Na rozdiel od vojakov sa to vlečie ako argentínska telenovela. Vonku na schodoch si urobia účastníci ešte pár fotiek s mobilom, aby každý videl, že “môj syn je konečne inžinier” a ide sa na slávnostný obed. Dedko vytiahne demižón slivovice, ktorú dal vypáliť, keď sa vnúčik narodil a má chuť okoštovať tú skoro 30-ročnú slivovicu. Lenže ich vyhodia z reštaurácie, lebo by chľastali len vlastné a neurobili by tržbu. Tak idú aspoň na zmrzlinu. Potom nasadnú do polorozpadnutej felície a idú domov. Cestou sa párkrát zastavia, lebo slivovica nesadla dedkovi a pogrcal celé auto. Na diaľnici dostanú pokutu za pomalú jazdu a keď policajt zacíti pach z auta, dá im fúkať. Keďže šofér nepil, nasrdený policajt skontroluje celé auto a dá im aspoň pokutu za lekárničku po záruke.

Úspešný deň je za nami. Mladý inžinier sa ešte naposledy opije. Ale len decentne, lebo ho na druhý deň skoro ráno čaká brigáda v Tescu.