Don't go chasing waterfalls... Táto melódia mi ide v hlave dookola už niekoľko dní. Som trochu vydesená, predstavujem si, ako padám z ôsmeho poschodia, spytujem sa samej seba, prečo to robím a či mi to treba. Niežeby som mala panické záchvaty pri výškach, ale strach rozhodne mám a celé moje vnútro kričí ako besné, prečo to robíš?! 

Existuje vôbec niekto, komu by sa nepáčili vodopády? Ja mám rada vodopády aj preto, že keď ich   pozorujete v slnečnom počasí, vytvárajú dúhy. Mala som šťastie vidieť krásne vodopády a dúhami rozhodne nešetrili, ale môj prvý vodopád, ktorý som si užila aj fyzicky, bol malý vodný slížik na úplne vyhladenom kameni v Jordánskom údolí Wadi Mujib. Zrodilo sa nutkanie šmýkať sa vodopádmi. Po nejakom čase od toho aquaparkového zážitku, ktorý vo mne vykopal seba samu vo veku asi päť rokov, som zistila, že na svete existuje podivná outdoorová aktivita s názvom kaňoning. Zahŕňa rôzne horolezecké techniky pri zostupe kaňonom po prúde rieky, ale popri tom ponúka, olala, šmýkanie sa po zadku dolu vodopádovou šmykľavkou. Vedela som, že to musím raz skúsiť. Raz je neurčitý časový údaj, ktorý ani nemusí nastať, takže predsavzatie čakalo v šuflíku, kým sa poskladajú správne vesmírne podmienky a pôjde sa. Také podmienky, aké som si predstavovala, nikdy nenastali, tak som sa raz na konci sezóny naštartovala, sadla do auta a šla na kaňoning do Slovinska. Bohužiaľ prišla večer búrka s daždiskom, ktorý neprestal do nasledujúceho predpoludnia, žiaden kaňoning sa z bezpečnostných dôvodov nekonal a ja som rovno sadla do auta a šla domov. Ďalší rok som šla už na začiatku sezóny a klaplo to, kaňon Sušec splnil očakávania a hoci som sa pri tom poslednom 11 metrovom vodopáde necítila najlepšie, hneď ako som z neho čľupla do vody som vyhlasovala, že prídem zas.

Teraz sa mi prihodilo, že som musela pracovne do Ľubľany, takže bolo jasné, že si pobyt pretiahnem a pôjdem zas k tyrkysovej Soči. Už sa mi ale nechcelo do Bovca, centra adrenalínu Slovinska, ktorý má dve ulice, ale chcela som preskúmať aj iné oblasti. Rozhodla som sa, keďže potrebujem kľud, veľa spánku a oddych, pre ešte väčšiu, ale o to romantickejšiu, dieru Most na Soči, ktorý má vďaka elektrárni okolo seba vytvorené zo Soče jazierko so žiarivou vodou. Hodím do kufra paddleboard a budem sa zenovo voziť po kľudnej hladine, čo sa môže pokaziť. Veď nič, keby mi zas nedalo, že pre istotu pozriem, či v okolí nie je tiež nejaký kaňoning. Mala som šťastie. No, šťastie. Našla som, že je tu dačo, čo sa volá Pršjak kaňon, hoci v skutočnosti sa tak volá 27 metrový vodopád a kaňon sa vola Trebušica. Zhodou okolností tam robia kaňoning a tento 27 metrový vodopád je zlatým klincom. Do kaňonu môžu ísť aj malé deti, je označený ako ľahký a aj pre začiatočníkov. Tiež vám to nevychádza ako mne? Napísala som do agentúry, či má vedia niekam v priebehu dvoch dní pichnúť a oni mi dali termín v posledný prázdninový deň. Odvtedy mi začala v hlave znieť melódia zo začiatku a z mojich plánov na kľudný relaxačný pobyt nebolo nič, ešte aj spánok sa mi zhoršil.

V deň D som došla na miesto určenia, podpísala reverz, zistila, že v skupine sú štyri deti, čo má upokojilo. Vyrazili sme. Výbavu sme mali podobnú ako na Sušci, jedinou výnimkou bola obuv. Kým na Sušci sme dostali kaňoningové topánky, tu sme dostali obyčajné neoprénové kapce. Na Sušci sme na vrch šliapali len v bikinách, tu sme už mali spodný diel neoprénu oblečený. Cesta lesom bola vďaka tieňu a rannej hodine príjemná. Zrazu sa nám otvoril výhľad na vodopád. Bol veľmi strmý, ale nie kolmý, a dlhokánsky.

Dorazili sme k prvým cvičným vodopádikom, kde sme trénovali základnú polohu, keď iste nohami napred, ale trénovali sme aj supermana, hlavou dopredu, pri ktorom sme všetci zlyhali, lebo sme sa nešmýkali na bruchu ale na lakťoch. Začali sme postupovať dolu. Vodopádov bolo dosť, všetky sme šmýkali, skok bol len jeden, mohli sme ale skákať opakovane. Okrem supermana nás na jednom vodopáde zhodili dolu hlavou a na chrbte, ako jediným bezpečným spôsobom, ako daný vodopád zísť. Nebolo to nakoniec také hrozné, ako moje očakávanie zlomených väzov. V Sušci sme šli vždy nohami napred. Bolo to ale rovnako zábavné. Až sme prišli k tomu obrovi. Šlo to rýchlo. Dostali sme inštrukcie, čo máme robiť. Samozrejme, šli sme na lane. Povedali nám, ako nás uviažu, akú polohu zaujmeme, najprv sme mali ísť nohami naširoko, keď sa lano zastaví, dostaneme od guida zdola znamenie spojiť nohy, lano sa uvoľní a bude to. Začali sme sa stavať do radu a boli sme zboku za skalou, takže jediný, kto sa pozeral dolu, bol ten, ktorý sa šiel spúšťať. Najprv šla rodina s dvoma väčšími deťmi, jeden už skôr mládenec. Deti šli prvé, guide uviazal prvého, videli sme, ako prehodil nohy cez okraj a zmizol, sledovať sme mohli už len spúšťanie lana a šup, guide lano pustil a bral do parády ďalšieho. Ich matka bola na môj vkus brutálne pokojná, len tak jej mizli deti cez okraj a ona nič. Šla po deťoch, potom otec a po nich ja. Všetko šlo tak isto rýchlo. Pozrela som dolu, preglgla, povedala bože, guide sa zasmial, ľahla som si a s nohami naširoko som chrbtom škrabala skalnú stenu. Lano trhlo, ostala som visieť, spojila som nohy a žuch, letela som a zas mala plný nos vody. Uvoľnila som karabínku, vrátila lano druhému guidovi a sadla si vedľa nemeckej rodiny, aby sme kukali, ako to pôjde zvyšku skupiny. Boli tam malé deti, chlapčiatko so sestrou a ich otec. Trvalo to dlho, niečo sa asi hore dialo. Ako som tak sedela pod tým vodopádom, nezdalo sa mi, že ma 27 metrov, bol to len taký kúsok skaly, nejako sa scvrkol. Neviem si to vysvetliť. Konečne sa hore objavili nohy a už sme videli, ako lano spúšťa malú bábiku, bol to ten chlapček. Urobil ukážkovo všetko, ako mal, ale keď vyplával, na tvári mu bolo vidieť, že si to až tak neužil. Jeho sestra si to užila viac a o chvíľku dopadol aj otec, takže sme to dali všetci. Potom nás ešte čakala celkom dlhá cesta dolu potokom s ďalšími malými vodopádmi, každý som poctivo ako päťročná šmýkala, ale chôdza po potoku po kameňoch mohla byť pohodlnejšia v iných topánkach.

Keď môžem porovnať, Sušec je kompaktnejší, okrem šmýkania sa aj skáčete a najväčší záhul je zároveň koncom kaňonu a vás už čaká len cesta k autu po pevnej zemi. Nie ste v ňom sami, stretnete iné skupiny. Pršjak zahŕňa viac chodenia, je tam len jeden skok, najnapínavejšia časť je v druhej tretine a ešte vás čaká pochod potokom, kde to kĺže, ale zas 27 metrov sa nešmýkate každý deň a v kaňone ste jediná skupina. Chcem tým povedať, choďte do oboch. Budete sa asi trochu báť, ale zároveň sa dobre zabavíte.

Chcela by som pre poriadok uviesť, že Slovinsko ma nesponzoruje, ale keď tam raz budem žiadať o občianstvo, hodlám svoju žiadosť podporiť aj týmto článkom. Bol spísaný pod vplyvom Cockty.