Majster Peter Pišťánek kedysi napísal: „Poviedka, ako ju ja chápem, nie je dokumentárny film. Nemajú v nej miesto skutočné udalosti. Skutočnosť je nudná, fantázia je ďaleko zaujímavejšia. Prečo písať o tom, čo sa naozaj stalo, keď si môžete vymýšľať? Prečo by ste mali vôbec niekoho otravovať svojím vlastným životom?“ (17. januára 2001, https://www.fandom.sk/clanok/desatoro-autora-poviedky)
V tomto si dovolím s ním nesúhlasiť. Neobyčajných zážitkov je okolo nás veľa, len treba mať oči a uši otvorené. Na každom rohu sa deje nejaký príbeh so skvelou zápletkou a pointou.
Neveríš?
|
|
Ja, flogger!
Som flogger. A... musím to tajiť.
Zvoní mi telefón... [ZEDENKA]
„Nejaký tvoj nový objav? Babenka, že!? No konečne, bolo načase!“ Tibor mi nazerá cez rameno a ľavý kútik úst sa mu pomaly ťahá do úškrnu.
Ihneď zdvíham: „Dobrý deň. -- Iný? Úplne nový? -- Uhmm. Ehmm. Áno, určite stíham. -- Už zajtra? -- Dobre, dobre,“ odpovedám rýchlo, úslužne a skladám: „Hmm, stará zelenina,“ šomrem si popod nos už len tak pre seba.
„Adam, čo máš zajtra? Veď zajtra je sobota, zabudol si? Ideme predsa k Zuze na oslavu,“ pripomína mi Tibor akoby mimochodom a ďalej ťuká do svojho mobilu.
„Ále, to bola teta. Len som jej niečo mal kúpiť.“
„Teta? Veď ty nemáš tetu Zdenu. A prečo ju máš pod takým divným menom? Ťahaj za chvost susedovu mačku a nie mňa! Čo sa poznáme od včera? Pamätám si ťa, ako si ťahával drevenú kačicu, hen, tamto, po tom ihrisku,“ ukazuje cez parkovisko k vedľajšiemu paneláku. „Vlastne si ani nepamätám, že by sme sa niekedy nepoznali. V poslednej dobe si úplne mimo, chalan!“
„To ako prečo?“ čudujem sa a nechápavo krútim hlavou.
Tibor, opierajúc sa o svoj starý červený ošúchaný Mustang, odkladá svoj telefón na strechu a vyberá škatuľku cigariet. Pripaľuje si, s uspokojením nad seba vypúšťa dym a vypočítava: „Keď sa niekde ide, nemôžeš - ak ti dám niečo vybaviť, nestíhaš - stále ti vyzváňa mobil, samé tajnosti. Stačí? Dúfam, že v niečom nelietaš?!“
Radšej neodpovedám, len sa okúňam a odkopávam kamienok na chodníku.
Stojíme pred panelákom. Je ráno, ale slnko už únavne vypeká a to leto ešte ani poriadne nezačalo. Mám pocit, že sa mi pod nohami asfalt pohybuje.
„Ešte stále robíš v tej reklamke?“ Tibor s pôžitkom vyfukuje nad seba ďalší oblak dymu a pokračuje s výsluchom.
„Hej,“ odpovedám úsečne a celkom otrávene.
„A to ťa baví písať reklamné slogany na žrádlo pre mačky? Mal by si začať niečo so sebou robiť, úplne sa tam zahrabeš.“
„Čo rýpeš? Je to v pohode, mne to vyhovuje. No, lebo ty si sa nezahrabal. Ešte hrávaš s tými pankáčmi v garážach pod Prístavákom?“
„No jasne, aj s nimi. To mi ale pripomínaš, Adamko, že si mi pred mesiacom sľúbil texty do dvoch pesničiek. Poslal som ti demáče. Hmmm?“ Tibor si berie mobil z kapoty, otvára dvere auta a nastupuje. „Ale dnes je dnes, je piatok, a večer je u mňa žúrka. Tak sadaj, ide sa nakupovať…“
„Tibóór! Vyhoď tú cigaretu, vieš, že to nemám rád,“ osopujem sa na neho. Samozrejme hlavne za to, že sa do mňa pred chvíľou tak obul.
* * *
Konečne, vyrážame do ulíc nášho veľkého malomesta zaliatych teplým júnovým slnkom.
„Bože, to sú poriadne sračky,“ Tibor neustále prelaďuje rádio. „Samá komercia, reklamy a kecy. Aha, samé rozhovory, koho to zaujíma?“
„ ... a vitajte späť pri našej rannej šooou. V štúdiu máme ešte stále našu mladú slovenskú Slávicu. - Ahojte všetci!“ odpovedá moderátorovi speváčka.
Z rádia ďalej plynie premotivovaný redaktor: „Porozprávaj nám, čo nové chystáš v lete? - No samozrejme, že koncerty a hlavne fesťáky. Ale chcem sa venovať aj sebe, budem kresliť, to ma teraz napĺňa a baví. - A nemáš pre našich poslucháčov nejakú historku? - Samozrejme, na minuloročnom letnom festivale na východe sme boli pred vystúpením v šatni a zrazu sa nám…“
Chvíľu počúvame a Tibor krúti hlavou: „Dóóbre moja, uvidíme sa na Pohodičke, ale priprav si lepší príbeh. Niekedy si myslím, že tie storýz si vymýšľajú. Čo myslíš, Adam?“
„To je celkom možné. Dám tam niečo iné,“ hodím hlavou k rádiu a pripájam svoj mobil na autorádio. Na obrazovke naskočí: [Floyds, YES, Cream, Jethro_Tull, Queen, #viac...]
Tibor hodí jedným okom na zoznam, kým odbočuje z hlavnej na parkovisko supermarketu, : „Nooo, ne-e zlé, ale dosť staré. Nájdem miesto a zaparkujem.“ Rozhliada sa. „Chápeš to? Čo tu robia všetci v piatok doobeda? Nemajú byť náhodou v robote?“
„Presne tak, ako ty! :)“ podpichujem ho.
„Ja som umelec a umenie si žiada svoj čas! Strihám a mixujem až v nedeľu večer a najbližšiu službu v štúdiu mám v pondelok ráno. Dovtedy to v rádiu bezo mňa vydržia. Ozaj! Tie tvoje texty do džinglov sa šéfovi páčili. Bude sa to točiť budúci mesiac. A vieš, kto nám to nahovorí? Sám veľký... Aha!“
Tibor preruší, spozornie a hodí hlavou: „Aha, pozri ju, babenku, v tom červenom bavoráku oproti pred nami, ako to tam točí“. Už v predstihu sa vyhýba divnému manévru blonďavej telefonujúcej fifiny, ktorá v zákrute vyšla až do pruhu v protismere.
„Ty si vôbec robila vodičák, ty krava?!“ kričí na ňu Tibor cez okienko, keď sme sa míňali.
Blondie rýchlo odhadzuje mobil vedľa seba na sedadlo a v strese, aby stihla dokončiť svoj zákrutový grif, nervózne jačí: „Určite viackrát, ako ty, TY DEBIL!!!“
„Hahaha :) si počul? To nevymyslíš. To je život,“ uchechtáva sa Tibor. „Čo si píšeš? Netreba nám žiadny zoznam, celý itinerár mám v hlave. Pivo, pivec a ešte nejaké to pifko.“
Zrazu mi zvoní mobil. Autorádio automaticky preberá hovor z môjho pripojeného mobilu, zvoní a na displeji svieti: [ADEL]
„Helóu, ic mííí...!“ Tibor s privretými očami tak ‚akožespieva‘: „Tak tento malý šedý myšiak má číslo vari na Adele Laurie Blue Adkins?!“
Nezdvíham to, naopak, rýchlo ruším hovor a odpálkujem Tiborovi: „Nato, že hrávaš krčmový punk-rock, sa celkom vyznáš. Musím to vybaviť! Zastav. Aha, tam, tam, na kraji pri búde s košíkmi máš flek.“
Svižne vyskakujem z auta, idem bokom, aby ma nik nepočul a volám späť: „Ahoj! -- Super, to som rád. -- Nie, na premiére v divadle som nebol, ale videl som to potom v telke. Dobre si to dala. :) -- Uhmm, mám pre teba nové. Pošlem mailom. Čaj, maj sa!“
Tibor tlačí košík, opäť vyzvedá a podpichuje: „Čo chcela teta?“
„Pesničku z tvojho muzikálu,“ zahováram.
„Hneď som si myslel. A vidíš? Zase samé tajnosti!“
Nákup na žúr je dôležitá a zodpovedná úloha, no Tiborova fantázia je v tomto pestrá ako strava svišťa pred zimou - výsledok býva dosť objemný, ale zato monotónny. V tomto prípade pivo, veľa piva a čipsy, takže je nakúpené za pár minút a my môžeme ísť platiť.
Za pokladňou sedí babenka, študentka, biele tričko s hlbokým výstrihom a štítkom: Brigádnik. Znudene dookola opakuje: „Brý, klubovú kartičku máme? Platiť kartou? Zastrčiť alebo priložiť? Ďakujeme za nákup! Brý, klubovú kartičku máme? ...“
Píp. Jej rukami prejde ešte pár našich položiek. Píp. Píp. Píp.
„Áno, zaplatím kartou,“ Tibor máva kreditkou a pritom sa usmieva. Už tuším, že vystrúha nejakú alotriu.
Babenka berie jeho ošúchanú kartu a bez záujmu sa pýta: „Zastrčiť alebo priložiť?“
„Najprv priložíme a potom za-str-čí-me,“ odpovedá pomaly s dôrazom Tibor. Keď odchádzame, ešte na ňu žmurkne. Jej biele tričko sa vyplo a líca sa zapýrili.
„Ale no, Tibor! Poviem Zuze!“ doberám si ho teraz na oplátku ja.
„Ale čo? Nech má o čom dievča rozprávať kamarátkam,“ smeje sa a tlačí vozík cez dvere von na parkovisko.
Obchádzame dosť nešikovne, zjavne narýchlo cez čiaru zaparkované auto. Mama vyprázdňuje kopcom naplnený košík, nákup s funením premiestňuje do zadného kufra auta. Otecko stojí bokom, nakláňa a usmieva sa do detského kočíka. Chváli sa prístojacemu známemu svojim synom. Asi tak dvojročný strapatý chalan v plátenom krikľavo oranžovom šporťáku ožužláva rožok.
Otecko ho pobáda: „No povedz - tata!“
Chlapča s odpoveďou nelení: „Mama!“
„Nie, povedz tata!“
„Mama!“ smeje sa šinter.
„Do prdele, povedz tata!“
„Do pldele! Do pldele! Do pldele!“ smeje sa krpec a búcha rožkom, až odrobinky lietajú.
Mama prekvapene pribieha spoza auta, aj keď ešte nestihla uložiť celý nákup: "Mucko, a to ťa kto naučil?“
„Tata! Tata!“ ukazuje vysmiaty junáčik malým prštekom na svojho tatáša.
„Áno! No konečne!“ vykríkne otec s gestom skórujúceho futbalistu a spokojne sa otočí na známeho, aby si vychutnal jeho uznanie.
Hľadám rýchlo notes a pritom žobroním: „Tiborko, hoď ma do roboty. Zase nestíham!“
* * *
Je večer. Sadám k Tiborovi do auta na parkovisku pred mojou robotou.
„Adam, čo si tu robil až do teraz? Stále ťa musím vyvážať. Urob si konečne vodičák! Volal som ti aspoň trikrát,“ vyčíta mi Tibor.
„Nestíham termíny. Ale mám pre teba tie texty,“ snažím sa ho ukludniť a pritom vyviniť niečím pozitívnym. Pozerám na mobil, zmeškané hovory Mamča (1), Tibor (3), ZEDENKA (4). „No do rigi, zabudol som. No nič, vybavím neskôr.“
Tibor nereaguje, len si ide svoje: „Pozri, je pol desiatej a už sme mali byť u mňa doma. Chalani budú frflať. Teraz sa musím kvôli tebe naháňať!“
Blesk! Blesk!
„Do rikše, videl si to? Asi nás práve policajti zaradili na svoju facebook nástenku. No super!“
Asi po sto metroch stojí popri ceste odstavené policajné auto. Tibor automaticky spomaľuje a zastavuje za ním. Vonku však nie je nikto.
„Počúvaj, Adam, idem to vybaviť radšej hneď, nech mi dajú blok. Nechcem, aby mi mama našla v schránke pozdrav. Mala by zase reči, že jazdím ako debil. Poď so mnou, nech nehrajú presilovku.“
Vystupujeme z auta. Tibor spomaľuje, keď míňa zadné okienko, prikrčí sa. Zdvíha ruku a šepce: „Poď, poď sem.“
Vpredu sedia dvaja, evidentne zaujatí objatím.
„To mi pohnoj chrbát!“ šepkám a pozerám cez zahmlené okno.
Cvak! Blesk! Cvak! Blesk! Tiborov mobil párkrát vysvietil vnútro auta. Utekáme, naskakujeme do auta a ja sa zo všetkého snažím spamätať.
Z policajného auta vyskočili dvaja poliši. Prefičali sme okolo nich tak, že sme jednému fešákovi ofúkli rozopnutú košeľu, a tak nám stihol ukázať peknú zarastenú hruď, druhý si zapínal nohavice.
„Zasrani!“ kričí rozhalený na celú ulicu, až mu preskakuje hlas. „Skúste to niekde zavesiť a potom si to vybavíme, máme vás na rameri,“ reve ako zmyslov zbavený.
„Tibor, čo budeme robiť?“ smejem sa ale zároveň sa klepem ako ratlík na jesennom daždi.
No on neodpovedá a upaľuje ďalej: „To nám nikto neuverí,“ krúti neveriacky hlavou a o chvíľu pokračuje: „Neboj sa. Vedia, že ich máme v kufri, tak nič nebude. Huáááááuh! Ide sa ku mne. Spláchneme to, brácho! Bude žúrka!“
* * *
Rána po takýchto akciách bývajú kruté. Nejde ani tak o tú bolesť hlavy. Skôr o to, ako tvoje vedomie musí prestúpiť zo Šinkansenu do karloveskej električky.
Zvoní mi telefón.《ZEDENKA》
„Nie, nie, nespal som. -- Mám jeden vtip o blondínke v aute... -- Nie? Uhm, dobre, o blondínkach nie. Okej...“
Dávam si mobil na repro a uvoľňujem si ruky. Hľadám rýchlo svoj notes.
Z mobilu znie exponovaný hlas: „Bože, blondínky! To je všetko staré, ošúchané. Čo máš ďalej?“
Listujem dopredu, listujem dozadu, prebieham poznámkami len jedným doteraz úplne rozlepeným okom... Premiér, Kvetináč, Tibor 128, Tibor 129, Tibor 130, hľadám rýchlo aspoň nejaké stebielko !
Zedenka je už celkom nervózna: „Večer točím! Potrebujem aspoň niečo na dva vstupy!“
Tibor 131 - supermarket pokladňa, Parkovisko - otecko, dopldele, Tibor 132 - policajti, cestná kontrola... „Mám tu ešte jednu historku o bozkávajúcich sa policajtoch pri cestnej kontrole,“ skúšam nakoniec.
„No, to nemyslíš vážne! Nemáš niečo reálne? Zo života?“
Vraj reálne! A zo života! Mňa z nej asi porazí!
„No, to je zatiaľ všetko! Môžem ešte niečo pozrieť, dopracovať...“
„Tak to je koniec. Zlatko, končíš, u mňa máš padáka!“ Túú, túú, túú...
* * *
Som flogger.
Rád si vymýšľam. Ale hlavne som dobrý poslucháč. Rád počúvam a potom jednoducho nechám pracovať svoju fantáziu. Počúvam ráno v električke, v parku, v obchode pri regáloch s pečivom, na obede v rade s táckou.
Vymýšľam zážitky pre celebrity, aby sa mohli pred divákmi pochváliť 'svojim' nevšedným príbehom, historkou alebo vtipom! Či je nás viac? Možno. Pravdepodobne sa tým ale nik nechváli. Je to pochopiteľné - ja by som prišiel o robotu a moji zákazníci by boli za hlupákov.
Dobrý flog musí byť stručný, krátky, presvedčivý, štipľavý ako plesknutie bičom. Jednoduchý, priamočiary, ľahký, neuveriteľne uveriteľný, no a skutočný, ako facka. Zabudol som ešte na niečo? Samozrejme, najdôležitejšia je vždy pointa!
Áno, som flogger.
Vlastne, bol som.
Teraz je tomu zrejme koniec. Po poslednej zákazníčke... Stratil som svoju najlepšiu klientku a to sa v ich kruhoch hneď rozkríkne.
Bože! Budem musieť písať už len slogany na žrádlo pre mačky! To je koniec!
Zvoní mi telefón. Displej nechce nič prezradiť...《Unknown number - No caller ID》
Zdvíham: „Tu je Adam, počúvam! -- Vyslovene doporučili? Nech sa páči... -- Ó, ďakujem, snažím sa. -- Áno, samozrejme, budete za hviezdu, niečo určite spolu vymyslíme. Pošlite mi na seba kontakt.“
Skladám. Pípla mi esemeska. Tááák, zlatíčko, a pod akým menom si uložím teba?
