Pôvodne som ani neplánoval ísť tento rok na dovolenku mimo SR, ale situácia sa nejako na poslednú chvíľu zmenila a chcel som dopriať tomu môjmu háremu trochu mora. Lenže zháňaj v júni ubytovanie na júl v Chorvátsku s požiadavkami: dĺžka pobytu dva týždne, nástup a odchod mimo dní, kedy sa menia turnusy (čiže nie v sobotu), terasa s výhľadom na more. Kontaktoval som niekoľko agentúr a všade, že či mi nedrbe? Je pravda, že to povedali trochu jemnejšie, ale pointa bola tá istá.
Terorizmus aplikovaný v praxi v Turecku a Egypte mal blahodarný vplyv na rozvoj chorvátskeho turizmu.
Až keď som už bol presvedčený, že žiadne more nebude, som si spomenul na jeden mail od človeka, pre ktorého som niečo v minulosti robil. Viackrát mi rozprával, že stavajú v Chorvátsku dovolenkové domy. Niekedy v máji mi aj poslal mail s ponukou, ak by som mal záujem. Vtedy som o tom ani neuvažoval a zrazu to neskutočne zapasovalo do scenára – jeden mail, dva telefonáty a obojstranný biznis bol na svete.
Ešte som oslovil aj mojich rodičov a svokru, či by nechceli ísť. Veď čím viac dedkov a babiek zoberieš, tým viac šance máš zbaviť sa deti. Naši odmietli, ale svokra nie.
Ale veď aký problém ? Auto mame priestranné, zmestíme sa aj šiesti.
Dopredu som babám oznámil, že ideme podporiť chorvátske hospodárstvo a tak berieme iba nevyhnutné veci na oblečenie a potraviny, a aj to iba v množstve, aby bolo na nasledujúci deň na raňajky.
Teraz už viem, čo znamenalo to prikývnutie v štýle „jasnééé, ty debil“. Pár dní pred odchodom som povedal, aby ich ani nenapadlo vysmážať rezne na cestu. Neviem, kde sa tento drbnutý zvyk vzal, ale už od detstva mám pocit, že žiadna cesta, ktorá by mala byť dlhšia ako od nás po Trnavu, sa bez rezňov nezaobíde. Bolo tak, ako som povedal. Som predsa nejaká hlava rodiny. Žiadne rezne sa nesmažili. Akurát ma išlo vo štvrtok poobede jebnúť, keď som videl, ako sa štyri hodiny pečie mäso na cestu. Kurva, vonku bolo viac ako 30 stupňov, v dome 25 stupňov, ale u nás bolo potrebné dokurovať pečeným mäsom. Uvedomujem si, že ja mám „knócik“ krátky a niekedy mi netreba veľa k výbuchu, ale snažil som sa ovládať. Manželka mi ukázala moju kôpku handier, ktoré mi nachystala – celková výška cca 20 cm. No, neskutočná paráda. Keď sa aj dievčatá takto zbalia (cca 6 x 20 cm), tak ani strešný box nebudem potrebovať.
Knócik dostal veľmi silno zabrať, keď som videl výsledok balenia. Reku, dievčatá, my sa tam nejdeme sťahovať navždy, my tam ideme iba na dovolenku.
Prituhovať začalo, keď som tie tašky začal nosiť dole. Strešný box má nosnosť 50 kg, ale tento limit vybavili svokrin kufor a jedna naša taška. Ženský odhad priestoru je pre chlapa nepochopiteľný. Síce bez komentára, ale už so škrípajúcimi zubami som si povedal, že kašlem na to. Veď obložené taškami budú ony. Večer pred odchodom som mal ešte pracovné stretnutie, čo baby využili na overenie, že sa to fakt všetko do auta a strešného boxu zmestí.
OK, mám o starosť menej.
Do puče, ale keď som ráno videl v kuchyni množstvo zbaleného proviantu na to, aby sme vydržali prvé ráno, tak už som knócik nedokázal kontrolovať. Keby som mal na aute guľu, tak zapriahnem prívesný vozík, aby sa to tam zmestilo, alebo ešte lepšie poľnú kuchyňu. Veď som dievčatám hovoril, že ideme podporiť chorvátske hospodárstvo, nie že si tam ideme otvoriť vlastný obchod. Štartovacou iskrou boli panvica na palacinky a autochladnička. Autochladnička už bola v aute (asi, aby som sa ňou zbytočne nezaťažoval – veľmi dobre to mysleli dievčatá). Ibaže autochladnička bola pred sedačkou prostrednej dcéry. Takže ak by sedela v sedačke, musela by mať nohy na chladničke a hlavne by mala mať počas celej cesty kolená na úrovni brady.
Toto bol moment, ktorý v mojom živote spôsobuje, že niekedy začnem rozprávať a konať rýchlejšie, než rozmýšľať. Iba pár stotín sekundy ma delilo od toho, aby autochladnička pristála u suseda na záhrade. Asi som v následnej diskusii o dôležitosti transportu takého množstva potravín a nevyhnutých vecí nezvolil úplne najdiplomatickejší tón a formuláciu viet, pretože to vyzeralo, že buď nepôjdeme nikde, alebo pôjdem iba ja s členmi rodiny, ktorí prejavia záujem o dovolenku so mnou. Čo v danej chvíli vyzeralo, že by som išiel iba sám so sebou. Aby som to teda nenaťahoval, tak na rovinu priznávam, že sa vyložili dve veľké cestovné tašky potravín, panvica na palacinky a autochladnička. Videl som ako manželka a svokra trpeli, keď vykladali okrem iného 2 kg kryštálového cukru (kurva, kto už, okrem nás, chodí do Chorvátska zavárať?). V tom Chorvátsku sa určite nedajú kúpiť ani cestoviny, dokonca ani soľ, šošovica, Granko, krupica a kopec iných potravín. Keď to malo slúžiť na prípravu tých prvých raňajok, tak potom raňajky v hoteli Kempinski by pri tom museli vyzerať ako potravinový prídel pre hladné africké deti.
Ako dobre, že moja žena nemá zbraň. Aj keď občas hovorí, že ma raz zabije papučou alebo prvým hrncom, ktorý chytí do ruky.
Cesta už ubiehala v pohode. Len najmladšia sa nám za Viedňou dogrcala. Ráno ju jej matka nakŕmila Pribináčikom a keď cestoval von, už bol asi akurát natrávený. Boha, to bol neskutočný smrad. Dieťa sme komplet prezliekli, ogrcaný poťah zo sedačky a sedadla zbalili do igelitového vrecka a hodili do kufra. Ale aróma nás sprevádzala celú cestu – ogrcané bezpečnostné pásy sa nedali vyhodiť do kufra.
Keďže som už bol v Chorvátsku, tak nie je možné, aby som tam opäť netrafil. Načo sú nám mapy a navigácie, keď máme zdravý sedliacky rozum a orientačný zmysel? Po šiestich hodinách sme sa dohrkotali do Rijeky a odtiaľ som to nasmeroval na Pulu. Ibaže som ignoroval navigačné rady od zákonitej a išiel som si svojou trasou. Že to bola ta najdrbnutejšia zo všetkých možných ciest, asi ani nemusím písať. Buď sme sa šmrdkali cez pobrežné mestá a dedinky, alebo sme sa jebali po úzkych cestičkách, ktoré sa stále krútili a hlavne stúpali a klesali. Takto to bolo cca 100 km. Medzitým najmladšia dala ešte 2x šabľu. Zvyšok posádky ju mal na krajíčku, ale odolali.
Po ôsmich hodinách sme dorazili do dediny, kde mal byť rezort. Keď som večer opisoval majiteľovi rezortu kadiaľ sme išli, tak skoro ležal na zemi. Smial sa, že blbšou trasou by sme mohli ísť iba v prípade, že by sme sa sem plavili loďou po Dunaji. Podľa jeho slov je vybudovaná diaľnica, ktorá končí asi 5 km od rezortu. Trasu Bratislava – Pula robí v kľude za 5,5 až 6 hodín. Ale zase na druhej strane, človek sa učí celý život.
Aby som to zhrnul, dovolím si konštatovať, že do Chorvátska sa dá docestovať nadštandardne komplikovane s nasratou celou rodinou.