Horný Liptov, august 2023. Práve sme s kamošom dokončili hrebeňovku Západných Tatier a radi by sme sa vrátili domov. Pomaličky dopíjame pivo pred miestnou Jednotou. Za desať minút nám má ísť vlak. Čas pobrať sa na stanicu. Keď dôjdeme na perón, tlampač nám oznámi, že náš vlak mešká 25 minút. Šanca, že by sme chytili vlak, na ktorý sme mali v Mikuláši prestúpiť, sa tak priblížila nule. Opäť sa raz potvrdilo, že ak niekto cestuje s Národným dopravcom a na prestup si necháva menej ako 20 minút, je to nezodpovedný hazardér.
Medzičasom ku nám na stanici prichádza nejaký deduško. Keby som bol travelbloger, tak by to bol nejaký múdry miestny kmeť, ktorý by nám porozprával všetko o histórii Hrádku a odporučil by nám zaujímavé miestne pamätihodnosti. Ale keďže ja som len ja, začne nám vykladať niečo o tom, že v Ondreji videli medveďa. Doteraz som nevedel, že nejaký Liptovský Ondrej vôbec existuje, a to že tam behajú medvede je mi dosť u prdele.
Avšak ujko má pripravené aj ďalšie konverzačné témy. Polovica z nich ma nezaujíma. Druhá polovica by ma pravdepodobne tiež nezaujímala, ale tak si mrmle popod nos, že vôbec neviem, čo hovorí. Našťastie to vyzerá byť ten typ, ktorému stačí len hovoriť vážne?, no toto?! Zasraný Brusel! alebo toto by sa za komunistov nestalo! a človek má od neho pokoj. Teda ešte by ho mohol človek poslať aj preč, ale na to mi je ho príliš ľúto. Aj ja raz budem osamelý dôchodca, ktorý sa nebude mať s kým porozprávať.
Ujko odchádza, vlak prichádza a my môžeme opustiť Hrádok. Tesne pred Mikulášom zastavujeme niekde v poli. Sme v starom vlaku, takže tu ani nie sú reproduktory, ktoré by nám oznámili, čo sa deje. Je to napínavé ako v detektívke od Agathy Christie. Budeme tu stáť minútu, desať, alebo sa pokazila mašina a my tu ostaneme navždy? Odkedy sme raz zastali v poli, kdesi pri Trenčíne a z tohto (na prvý pohľad nevinného zastavenia) sa vykľulo 7 hodinové meškanie, tak vždy keď vlak nečakane zastane mimo stanice, som znepokojený viac ako Lucia Žitňanská.
Osobák, ktorým sme mali cestovať pôvodne, už očividne nestíhame, ale za nejakých desať minút by nám mal ísť rýchlik, pardon po novom už expres. Názov zmenili, meškania ostali. Internety tvrdia, že aj rýchlik mešká 30 minút. Takže sedíme na mikulášskej stanici, sa dívame, ako „otáčajú“ súpravu, ktorou sme prišli. Ešte ani nevyrazila nazad na Poprad a už má meškanie 10 minút.
No ale konečne prichádza on, náš rýchlik, ktorý nás odvezie domov. Keďže sme ním neplánovali ísť, nemáme ani miestenky. Popravde, budem rád ak cúgfíra (Prečo sa vlastne tí ľudia oficiálne volajú vlakvedúci, a nie sprievodcovia? Veď nevedú vlak!) nebude držkovať, že ideme rýchlikom, hoci máme lístky na osobák. Podarí sa nám usadiť k páriku nejakých dôchodcov, ja zatváram oči a plánujem spať až do Žiliny. Moje predsavzatie sa mi podarí plniť až do Ružomberka, kde pristúpia nejakí zahraničiari a melú niečo o miestenkách. Tak beriem ruksak, karimatku a ostatné saky-paky a vydávam sa ďalej do vnútra vlaku.
Vlak je plný a ja nakoniec skysnem v uličke niečoho, čo vyzerá ako bežný vagón, ale podľa veku osadenstva to vyzerá ako vozeň pre matky s deťmi. Tu sa už spať nedá, takže mám aspoň čas porovnať si rýchlik Národného dopravcu s japonskými dráhami. Síce som nikdy nešiel, ale aspoň som o nich čítal nejaký článok na travelistane.
„Napriek tomu, že Japonci nepatria medzi basketbalové národy, ja so svojimi dvoma metrami mám vždy dosť miesta pre nohy.“
No ja mám len 1,75 m a niekedy by som si nohy vo vlaku rád vystrel. Avšak ak niekto sedí oproti mne, je to len zbožné želanie. Teraz ma ale tento problém netrápi, lebo stojím v chodbičke. Čo ma ale štve, že si nemám kde odložiť batoh, ktorý je cez celú chodbu.
„K tomu príjemná klimatizácia,“
Síce je cesta slovenským vlakom stále príjemnejšia ako práca asfaltéra, ale v poslednom čase sa mi akosi často stáva, že klimatizácia nejde. A aby to bolo ešte horšie, tak v slovenských vlakoch je príjemná vlhkosť vzduchu okolo 90%, čo ešte umocňuje pocit, že je teplo na skapanie. Našťastie majú moderné vozne dve pidiokienka, ktoré sa dajú otvoriť a cez ktoré prefukuje vzduch. Teda ak práve vlak nestojí niekde v prdeli a nečaká na... Obvykle sa cestujúci nikdy nedozvedia, prečo niekde museli stáť a zatiaľ im ušiel ich prípoj.
„Ticho. Božské ticho vo vagóne. Nikto sa tu s nikým nahlas nerozpráva a všetci pokojne sedia. V Japonsku platí zásada, že nemáš vyrušovať ostatných. „Veď čo ak by si si chcel odpočinúť?“ vysvetlí mi jeden japonský kamarát, ktorý ma zasväcuje do inej logiky. „Napríklad všetci si vypneme zvonenie a máme telefón v tichom režime. Dokonca aj zvuk tlačidiel stlmíme.“ Vtom ho však zastaví jeden Slovák, že ak má nejaký dôležitý hovor, to si ho tu nemôže prevziať? „Môžeš, ale na to slúžia malé tiché kabíny vo vlaku, kde si ten telefonát.“
Tak toto je pre mňa naozaj niečo nepredstaviteľné. Neraz som cestoval vlakom so skupinami občanov z kultúrne odlišného prostredia, ktorí kultúrne obohacovali zvyšok vozňa tým, že si robili hlasný bašável. A konduktor ich odlišnú kultúru rešpektoval, lebo očividne nebol rasista. Alebo sa chcel v zdraví dočkať konca zmeny.
Ale vo vozni, ktorým idem teraz, žiadne kofoly nie sú. Sú tu len bieli spoluobčania. Ak v Japonsku si človek vybavuje hovor v nejakej tichej kabínke na konci vozňa, tak tu si ho zásadne treba vybaviť v kupé s otvorenými dverami a cez reproduktor, aby ostatní cestujúci vedeli, aké dôležité celospoločenské témy sa riešia a prípadne aby sa aj mohli zapojiť do rozhovoru. A to hovorím len o dôchodcoch, teda dospelých ľuďoch, kde by som už očakával nejakú ohľaduplnosť.
A to mám okrem telefonujúcich dôchodcov aj inú spoločnosť. Hyperaktívne detičky, ktoré v kuse behajú z kupé a do kupé, gamblerov, ktorí si nevedia vypnúť zvuk na mobile, batoľatá, ktoré revú, akoby ich na nože brali, výletníkov, ktorí ma obídu, prejdú 5 metrov, zistia, že v chodbičke nie je nič zaujímavé, tak sa otočia a zas sa vrátia a ja sa im musím uhýbať dvakrát za 2 minúty…
˂obligátna pasáž o tom, že japonské vlaky sú tak presné, že podľa nich nastavujú jadrové hodiny v Cerne˃
Tuším som už v tomto článku párkrát spomenul, že sem-tam, ojedinele, ale naozaj len vo výnimočných prípadoch sa stalo, že meškal vlak… Ako ja chápem, že sem-tam nastanú nejaké mimoriadne okolnosti, pokazí sa rušeň, musia sa vykonať nejaké naliehavé opravy na trati a v dôsledku toho vlak mešká. Ale slovenským železniciam pomaly mešká každý vlak, ktorý vypravia. Dobre, štatisticky je to teda iba okolo 10 % vlakov, ale prakticky mešká každý druhý vlak, ktorým idem.
Aj v tomto prípade meškal vlak, lebo sa vykonáva rekonštrukcia trate niekde pri Štrbe. A modernizácia dráhy je niečo, z čoho sa teší asi každý, ale prečo sa nespraví grafikon, ktorý by zohľadňoval, že sa trať rekonštruuje a uspôsobil by tomu aj čas potrebný na prejazd týmto úsekom?
A ak by niekto chcel tvrdiť, že s úpravou grafikonu je strašne veľa práce, tak ja tvrdím, že sa to dá, ak sa chce. Osem rokov dozadu ZSSK vypravila mimoriadny rýchlik Potemkin, ktorému nielenže spravila mimoriadny grafikon, ale dokonca ho nechala ťahať dvomi rušňami, keby sa jeden pokazil. A to len preto, lebo potrebovali dostať slovinskú eurokomisárku pre dopravu z Bratislavy do Žiliny a nazad na nejakú prednášku. A bola by fakt blamáž pre Slovensko, keby ju nestihla, pretože začala horieť lokomotíva ako niekde v Bangladéši. A ak toto zvládnu železnice urobiť kvôli nejakým papalášom, tak to považujem za pľuvnutie do tváre pravidelným platiacim zákazníkom, ktorí necestujú vlakom zo srandy a potrebujú byť v cieli včas, že to nevedia a nechcú spraviť aj na ostatných vlakoch.
