Osoba blízka má koníčka, ktorý ju zavedie na rôzne miesta. Niekdy idem s ňou ako podpora. Keď sa rozhodla, ze na jeseň pojde behať do Cardiffu, bolo rozhodnuté. Nasledovali dlhé dni, až týždne plánovania dopravy. Nakoniec aj vďaka cene priameho leto do Cardiffu tuším z Viedne, sme sa rozhodli, že si spravíme taký mini road trip. Padali nápady ako let do Londýna, či Liverpoolu, Birminghamu a potom vlakom do Cardiffu. Nakoniec sme si povedali, že pôjdeme cez Dublin. Jedno krídlo výpravy ešte navrhovalo, že keď už tam budeme, mohli by sme skúsiť aj Belfast. Ten návrh však neprešiel. Nevadí.
Pršiel deň D a my sa s ostatnými spolucestujúcimi tlačili na gate a čakali na lietadlo do Dublinu. Prevažovali fanúšikovia klubu Manchester City, ktorí dostali podobne dobrý nápad ako my. Keďže mali za sebou náročný večer, či noc, väčšina z nich spala, takže sme mali kľudný let. Až na môjho suseda naľavo, lebo som si musel ísť zo dvakrát prepudrovať nos a rušil som ho zo spánku. Napriek tomu let prebehol úplne v pohode. Len mi bolo trochu dlho. Výstupná kontrola nebola prakticky žiadna, do busu sme sa tiež dostali celkom rýchlo, nakúpili na raňajky a ubytovali ste sa. Izba bola na prvý pohľad fajn, aj na druhý, ak sa teda bavíme o múzeu nábytku z polovice 20. storočia. Bol studený odchov, dvere na terasu sa nedali zavrieť, avšak prežili sme. Spali sme aj horšie, výrazne horšie.
Prvý večer sme si dali len malý okruh do centra, navštívili sme 2 body záujmu, kde sme sa najedli a dali aj pivo.
Na druhý deň sme skoro vstali a vyrazili. Alebo aj nie, vstali sme síce skoro, avšak osoba blízka si potrebovala ešte odbehnúť svoju dávku kilometrov v blízkom parku.
Plán bol ambiciózny. Návšteva hradu, pivovar Guiness a Jameson, plus nejaké tie kostoly a túlanie sa mestom. Ako prvé sme šli na hrad. Prišli sme práve včas na komentovanú prehliadku. Nebudem tu opisovať fakty o hrade, ktorý si nájdete trebárs aj tu https://dublincastle.ie/. Prehliadka bola fajn, dozvedeli sme sa veľa zaujímavostí napríklad o írsko britských vzťahoch, histórii a podobne. Bolo vidno, že sprievodcu to bavilo. Odchádzali sme spokojní. „Prehliadka“ Guiness Store house je show, hlavne show. Kupujete si lístky na konkrétny čas a nakoniec je to úplne jedno. Ľudí veľa, informácií tiež, len sa mi zdalo, že je to celé úvod do toho aby ste nechali million dollars v obchode so suvenírmi. Som rád, že sme boli, opäť sa sem vracať nemá význam. Na návštevu Jamesona už neostal čas, tak sme sa potúlali mestom navštívili dva podniky, kde sme dali pivo a jedlo šli spať.
Ráno sme sa pobalili, uložili kufor do úschovy a pomaly prechádzali až k cieľu našej cesty. Zámerne sme šli skôr okrajom ako centrom, nech toho viac vidíme. Kostoly boli úplne neprekvapivo na každom kroku. Trochu ma prekvapilo, že je veľa rádových kostolov. Avšak najviac ma prekvapil odsvätený kostol prerobený na kancelárie. Dnu nás nechceli pustiť. Asi sme neboli prví. Ulice boli o dosť špinavšie ako v centre, avšak stále malebné, írske. Pomocou vhodne zvolených pitstopov sme sa nakoniec dostali kúsok od nášho cieľa. Pôvodne sme sa rozhodovali, či ísť do Jamesonu, alebo do múzea írskej whisky. Ja som skôr uprednostňoval to múzeum, nakoniec však prevážila skutočnosť, že Jameson je predsa len výrobca. Výrobca samozrejme je, avšak výroba sa už dlhodobo deje v Corku. Prehliadka, ci skôr výklad bol zaujímavý, niektoré veci som vedel, niektoré boli pre mňa novinky. Napríklad som nevedel, že na zrenie používajú sudy od Sherry, alebo Bourbonu. Na úvod nám ponúkli na výber 2 miešané drinky, alebo whisky. Vyhral to Jameson, Ginger Ale & Lime. Celkom dobre padol. Nemyslím si však, že ho budem niekde vyhľadávať. Veľmi zrozumiteľne nám sprievodca vysvetlil kroky, ktoré treba spraviť, aby sme si mohli vychutnať finálny výrobok. Na záver nám ponúkli degustáciu troch whisky. Crested, bežnú a Black Barrel. Príjemný záver prehliadky to bol. Dole v bare sa dalo pekne prepiť celým portfóliom. Lákalo ma tam viac možností, nakoniec som neodolal distillery edition, ktorú dostanete jedine tu, alebo vo fabrike. Je mi jasné, že sa tu môže strhnúť debata, že Jameson je vlastne taká nižšia stredná trieda, mne však v mladosti chutila. A ako píšem vyššie, dobre mi padla. Rovno oproti je taká kantína, kde mali jedlá od výmyslu sveta, statočne sa popasovali s mojim stravovacím problémom. Už tu niekde odznelo, že nemôžem kúsať, takže stravovanie v reštauráciách je vcelku výzvou. Čo konkrétne v Dubline bolo pomerne jednoduché, keďže soup of the day býva krémová zeleninová polievka. Síce nikde mi nevedeli povedať, že aká zelenina je v nej, boli však chutné. Tu mi naservírovali plus ešte „mash potatoes with gravy“ a.k.a. pučené zemiaky s omáčkou, a bolo to dobré. Osobe blízkej tiež chutilo to čo si objednala, tuším nejaké kura. Potom bol ešte čas na krátke potulky mestom, vyzdvihnutie si batožiny a cesta na letisko. Let do Cardiffu je krátky, trvá necelú hodinu. Keď už sme konečne boli v letovej výške, tak sme čoskoro začali pristávať. Let bol menej pokojný, lebo bolo dosť veľa ľudí, ktorý svoj strach z lietania prekonávali alkoholom. Nakoniec sme doleteli načas, streli sme sa s objednaným odvozom a šli na ubytovanie. V Dubline sa nám veľmi páčilo, architektúra, ľudia, história, všetko bolo skvelé. Ešte aj to počasie bolo lepšie ako u nás.
A ako bolo v Cardiffe? K tomu sa dostaneme po reklamnej prestávke.
