Víkend sa blíži, preto je legitímne, že sa môžem venovať svojej obľúbenej téme, a tou je chľast. Podľa môjho názoru, človek má vyskúšať a ochutnať všetko a tejto zásady sa snažím aj držať. Zaujímavé pritom je, že väčšinou si zapamätám chute, ktoré mi nie sú práve príjemné, než nejaké chuťové orgazmy (na rozdiel od jedla), skrátene chuťazmy. Okrem rôznych domácich chlebovíc a lavórovíc, od ktorých sa jemné pohladenie chuťových pohárikov ani neočakáva, jedným z najhorších tekutých chuťových zážitkov bola cachaca zvaná Pitú (inak vraj najznámejšia značka cachacy na svete, pfff...). Spoznáte ju ľahko, na obale je kreveta. A chutí to naozaj, akoby sa to vyrábalo vypaľovaním krevetích pancierov. Veľmi podobný zážitok ponúka thajská ryžová whisky, ktorú miestni nazývajú Mekong, a pri ktorej už len po privoňaní máte chuť skoncovať s alkoholom. Avšak Mekong sa aspoň nehrá na prémiový drink.
Nič sa ale nevyrovná istému nealkoholickému nápoju tiež z Thajska (názov si nepamätám, no bolo to v čiernej plechovke), pri ktorom som si po ochutnaní nebol istý, či si tú plechovku s nápojom thajskí predavači nepomýlili s popolníkom. Jednoducho si predstavte tekutinu, ktorá vzhľadovo aj chuťovo pripomína vodu, v ktorej niekto zahasil aspoň desať cigariet. A v tom plávajúce niečo, čo by mohlo byť nikotínové želé. Ambrózia.
Napriek tomu si ale nerobím ilúzie, že som už vypil všetko. Ešte som nemal napríklad také slaninové Martini. Namiešajú vám ho v istom bare v Las Vegas z vermútu a vodky, v ktorej sa macerujú prúžky slaniny. Vaše Martini s mastnými okami sa potom aj navrchu namiesto olivy ozdobí pekne vyúdenou bravčovinou. Keďže to zrejme zároveň šlape aj brzdí, asi toho bude treba vypiť veľa. Slaninová vodka sa inak vyrába aj sériovo pod názvom Bakon, ale už od pohľadu (číra tekutina s pár kúskami slaniny) to nie je ono.
Slaninový špiritus vyzerá dosť nutrične, takže pre milovníkov zdravej výživy bola vymyslená jogurtovica. Teda nápoj s názvom Yogurito. Keď si však chcete odteraz dávať na raňajky namiesto akciovej škrobovej activie do cereálií Yogurito, máte asi smolu. Je totiž určené striktne na japonský trh a navyše aj samotný výrobca pripúšťa, že zdravé ako jogurt to fakt nie je.
Ázijské destiláty a vína s plazmi vo fľašiach už asi nikoho neprekvapia. Aj istá čínska spoločnosť si zrejme povedala, že hadovica a jašterovica je už príliš mainstream, vyrobme chľast napríklad... hm.... z myších mláďat. Myšie víno je tradičný čínsky elixír, ktorý vzniká topením mladých myšiek (btw, ako sa povie po slovensky mláďa myši? mýšä?) v ryžovom víne, kde potom rok fermentujú. Podľa Číňanov toto víno lieči všetko, od AIDS po žltačku.
A neopomenieme ani pivárov. V istej americkej pizzerii si povedali, že tradičné pivo zabíja chuť lahodnej americkej pizze (snáď ste postrehli ten jemný osteň irónie) a vymysleli pivo s pizzovou príchuťou. Jednoducho do bežného piva primiešali prísady ako na pizzu – bazalku, cesnak, oregano a paradajky a hotovo. Že si ale po vypití budete zo zubov vyšparovať korenie, toho sa báť nemusíte. Všetko je nakrájané na drobné kúsky a v závere ešte precedené.
A na záver niečo aj pre abstinentské pussies. Neviem, či je to náhoda, ale väčšina bizarných chuťových záležitostí vzniká v Japonsku. Ako napríklad uhorková pepsi. Vôbec mi nie je jasné, akým marketingovým brainstormingom sa zistilo, že ľudia chcú piť limonádu s príchuťou uhoriek, no vraj je o tento produkt veľký záujem. Rovnako ako o taký Pocari Sweat. Ktorý chutí ako ľudský pot. To vraj preto, lebo sú v ňom elektrolyty, minerály a iné super užitočné veci, ktorá vám vraj bežná voda vôbec nedodá. A keď sa už bavíme o vode, tak si (zase!) japonský výrobca Sapporo povedal, že bežná voda obsahuje kopu nezdravých sračiek, preto vymyslel vodu diétnu. Nekecám. A viem si aj predstaviť niektoré slovenské celebrity, ktoré si ju kupujú.
