Scéna 4. Prílet na Abeid Amani Karume International Airport
V Addis Ababa máme 4 hodinový layover. Čo sa dá robiť v tak rušnom hub-e a križovatke baziliónu ciest? Hm... nič. To letisko je tak bezprízorné, až strach. Tisíce ľudí sa ponieverajú z jedného konca na druhý, kým to pochopia. Ja som 20 minút hľadal, kde je lounge. Tu sa aspoň trošku prejavil um architekta, pretože ju schoval fakt dômyselne. Až neskôr som pochopil, že to je zvrátená hra v zmysle escape room. Vchádza sa do nej cez reštauráciu, poza bar, kade vychádzajú čašníci s jedlom z kuchyne. Lounge pozostáva z 2 miestností. V jednej sú plastové stoličky, a stoly plus „švédske stoly“, v druhej asi 7 konferenčných stolíkov a stoličky v štýle men in black - úvodné písomné testy. Rozumej, nedá sa nájsť komfortná poloha. Využívam kompetitívnu výhodu toho, že sme asi jeden z milióna pasažierov, čo lounge lokalizovali a.k.a. je nás tam dokopy 7, z toho sme 4 kusy my. Pospájal som tie kreslá do podoby akých-takých minipostelí pre decká, nech sa vyspia.
Ja som sa vydal na prieskum ponuky jedál. No jedál... jedlá to boli niekedy v dávnej minulosti, vyzeralo to tak, že si pamätali ešte silvestrovské oslavy (rozumej už raz skonzumované, naložené na lopatku a vyvrhnuté späť na tácky). Muchy samozrejme nechýbali. Ale možno len nerozumiem etiópskej kuchyni. Vzdal som to, vypýtal si čerstvý zázvorový čaj a išiel oddychovať. 4 hodiny ubehli ako Otras maratón a už sme sa boardovali na druhú časť cesty. Smer Zanzibar a už len 2 hodiny a 40 minút! Čo už sa len môže prihodiť, čo by mohlo oddialiť konečne sa *ebnúť do osviežujúcej vody a dať si vychladené Serengeti pivko? Hm... kadečo. Napríklad to, že pilot si zle vypočíta dĺžku pristávacej dráhy a manéver zakončí krížom cez vzletovo/pristávaciu dráhu a celá posádka okamžite prikročí k jasnej komunikácii, čo sa prihodilo, ako z manuálu pre takéto situácie. ...just kidding.
Letušky sa vytratia, piloti držia bobríka mlčanlivosti a kapitán ťaží z výhodnej polohy sediaceho pri okne na strane od letiska. I vidí kopiaci sa záujem očumovačov/pracovníkov z letiska, ktorí sa poňali pešky si obzrieť čdpč to ten pilot urobil. Po asi 15 minútach ničoho sa prihrnie niekoľko autobusov, 2 kusy hasičskej techniky, zo 3 kusy tých divných plochých kktín, čo za normálnych okolností posúvajú lietadlá po ploche. Po chvíli sa vytratia autobusy dopreč a cakumprásk za nejakých 40 minút sa pomaly dostáva lietadlo do pohybu a presúvame sa k terminálu. Ak by ste čakali nejaké ospravedlnenie alebo tobôž vysvetlenie, tak nie. Nič. Ticho, akoby sa nič nestalo. Tu nás čaká milé prekvapenie v štýle rozdávania kartičiek na vypisovanie kktín prečo, ako, ako dlho chceš zostať, kde budeš bývať. Síce všetko je dávno spísané a schválené formou online víz aj vytlačené v papierovej podobe, ale nejako tú zamestnanosť musíme vybudovať, ňi? Of kórz teplo jak v tureckej saune a rada dlhá, ako pred Lidlom počas akcie. Po tomto byrokratickom intermezze prechádzame k pásu na batožinu. Toto našťastie prebieha hladko. Asi ako lyžovanie na piesku. Batožinu pre 300 ľudí ručne vyberajú 2 kusy noplísákov a ďalší asi desiati sa na to pozerajú. Dalšia hodina v pi... počas ktorej sa máš adaptovať na pomalší štýl života z ubehanej Európy.
Kým čakáme, podujal som sa zabezpečiť si lokálnu tanzánijskú SIM kartu, roaming je tu drahší, ako koks v Bratislave (aby tu bolo aj trošku faktografie, 1 MB rovná sa 11.9 EUR). Kúpa prebieha trošku inak, ako je to bežné v civilizovanej Európe. Tento fakt hojne využívajú lokálni a nehanbia sa prachsproste ojebabrať dôverčivých cestovateľov, čo ešte nestratili panenstvo. V priebehu asi 5 minút prebehla in vivo prezentácia oboch spôsobov.
Kapitán pristupuje k slečne za pultom a pýta sa na cenu za kartu s 20 Giga dátami. Slečna nahodí úsmev s bielymi perlami lesknúcimi sa naširoko ďaleko a zahlási „jamboooo maj frend, it’s 30dollars!“ Kapitán nahodí „meh“ xicht a poďakuje so slovami „Darling, this is too much. Not my first time, you can do better!“, otáčam sa a vykračujem pomaly naspäť k pásom na batožinu (pomaly preto, aby mala čas premýšlať). Ona zakričí „maj frend, I can do 15dollars!“. Pozriem na ňu a zahlásim „10!“. Diouvka sa začne smiať, kývne na mňa a podávame si ruku. Kapitáň podá 10 dolárov, aj telefón, nech mi to nastaví. Počas tohto tam dôjde dajaký anglán a vypýta si kartu s 10Giga, ona mu s úsmevom povie „20 dollars maj frend“. On jej podá peniaze, a berie si simku. Ona sa mu snaží naznačiť, že telefón treba nastaviť. On sa zatvári, ako majster sveta, že to nie je nutné. Dievka pokrúti krkom, že teda, keď tak chce, tak nech sa páči. Ja pozerajúc na jej prsty, čo tam rieši v mojom telefóne a nastavuje v jej rodnom jazyku len rozmýšľam, ako si to ten chalaň bude nastavovať a p*čovať na hoteli sám.
Čas sa už začína zlievať a môj mozog už naozaj chce dovolenkovať, tak len čakáme všetci na batožinu a pomaly sa presúvame konečne von. Počas týchto úkonov sa už nič divného, článku hodného neudialo. Vonku nás čakal človek, ktorý nás naložil do auta a decká konečne mohli zažiť niečo iné, ako európske destinácie. Poviem vám, nie je nič krajšie, ako vidieť ich tváričky, ako pozerajú s otvorenými ústami na inakosť úplne všetkého. Autom sme šli hodinku a bolo vidno, ako im mozgy nasávajú všetko. Už začali plánovať pomaly trvalý pobyt a to ešte nič nezažili.
Príchod do našeho ubytka na Zanzibare bol taký ten naozajstný príchod do raja. Samá zeleň, palmy, hic, farby, vôňe a ...maasai! Detičky uvideli prvých dvoch a vznikla z toho fascinácia a priateľstvo, ktoré trvá doteraz. Ale nepredbiehajme. Dáme si krátky exkurz na tému masajov s jednou úvodnou fotkou našich deciek a ich kamarátov, nech sa aj oči popasú:
Ak si zadáte do google, čo vlastne Maasai robia na Zanzibare, dostanete univerzálnu odpoveď „Chránia Zanzibar“. Ak sa opýtate lokálnych, odpovedia „nikto nevie“. Realita je niekde na polceste. Historicky prví masajovia tam prišli, ako „kontraktori“ chrániaci stavby a zostali dodnes. Dnes sú tam skutoční príslušníci kmeňa, ale aj množstvo fake masajov, čo sa snažia zarobiť si na turistoch. Zarobiť sa snažia všetci. Tí naozajstní prichádzajú zarobiť, aby potom nakúpili kravy.
Inak to sú vám priam fascinujúci ľudia, ktorých celý život sa točí okolo kráv. Dobrá kvalitná krava je pre masaja (muža) to, čo pre kapitána nabúchaný mercedes s poriadne silným motorom. Dokážu o tom rozprávať donekonečna. V praxi platí „neni si ty chlap, kým si nebol na ZVS kým nemáš xyz kráv“.
Čo robia s kravami? No sú pre nich všetko. Doslovne. Bez nich nemajú ženy, bez nich nepostavia domy, sú pre nich zdrojom mlieka, krvi atď. Mäso moc nie, pretože mŕtva krava = neužitočná krava.
Počas našich dlhých rozhovorov ako s masajmi, tak aj natívnymi tanzánijcami sme sa dopracovali k nasledujúcim poznatkom:
V ich kmeni funguje polygamia. Prečo? No preto, že oni to majú na hlavu postavené. Chlapi sú tí pekní, pekne oblečení, s dlhými vlasmi, sošní... no proste chlap rovná sa primadona. Ženy majú robotu so všetkým. V praxi chlap, ktorý má kravy, už je za vodou. O tie kravy sa totiž stará žena (ženy). Ony ich musia podojiť, ony sa o ne starajú, ony chodia na trh s mliekom. A keďže je to robota náročná, sú to ženy, ktoré idú za mužom, aby si zobral ešte jednu, dve, tri ženy. Aby mali pomoc. Na moju otázku, či to funguje, ako v iných kultúrach, že im chlap potom musí zabezpečiť rovnaký štandard, sa náš Kimundo (natívny tanzánijec, ktorý počas druhého týždňa s nami cestoval a sprevádzal nás po pevnine) rozosmial. I povedal „Pozri sa na tie ich obydlia. Čo vidíš?“ Čo som videl, boli kruhové domčeky z „blata“ a konárov. Počet tých domčekov rovná sa počet manželiek. Tie domy si ale manželky stavajú samé. Tu sa dostávame opäť ku kravám. Pretože to blato sú... ako by som to. No... sú to hovná. Mali sme to šťastie, že sme dostali pozvanie posedieť si v jednom z nich a bolo to naozaj výživné pre všetky zmysly. Čiže ženy sa starajú o všetko a blahobyt majú chlapi.
Ak by niekoho v tejto chvíli napadla otázka, prečo takéto ledabolo postavené obydlia? Pretože je to kočovný národ, ktorý ide s kravami kadetade. Keď všetko spasú, posúvajú sa ďalej. Čím za sebou zanechávajú spúšť, ako kobylky a svoje kultúrne dedičstvo tiež. Oni totiž za stáročia premigrovali z blízkeho východu, cez veľkú časť afriky a napríklad také mesto Nairobi pochádza z ich jazyka a značí „miesto so studenou vodou“, Káhira „kam ideš“ a podobne. Keď sa bavíme o kultúre, nedá sa nespomenúť to, že sú spevavý a tanečný národ, ktorým vyjadrujú naozaj mnoho udalostí. Ich tanec obsahuje ich trademarkové skákanie, o čom som sa presvedčil, keď nás prizvali zakrepčiť si s nimi. Môj súťaživý duch samozrejme zvíťazil a kapitán nielen krepčil, ale prekrepčil aj domácich:
Keď sme sa dali do lámavej reči a po pochopení otázky „ako to, že tak skáčem“, som sa im snažil vysvetliť, že som ako mladý hrával basketbal a teraz voľnočasovo volejbal. Tvárili sa, akoby som im vysvetľoval jadrovú fúziu a diskusiu sme zanechali. Čo by som vám ešte o nich napísal? Sú to proste milí ľudkovia, srdeční, žijúci jednoduchý a spokojný život. Odvážni takisto, pretože si tie ich chajdičky postavia kľudne aj na úpätí NgoroNgoro s riskom, že im zajtra zoberie polovicu rodiny a kravy lev alebo hyena. Bolo to príjemné obohatenie pre celú našu rodinku, pretože decká si s dvoma z nich píšu a volajú cez whatsapp doteraz. Inak to je ďalšia taká zaujímavá vec. Síce odmietajú integráciu do spoločnosti, čím nasierajú ekválne ako Keňu, tak aj Tanzániu, žijú si svoj pustovnícky život, ale mobily ...to áno. Nebolo vôbec divné vidieť mladého so stádom kráv uprostred ničoho a v ruke mobil. Koniec exkurzu o Maasai tribe.
Toľko asi ku časti číslo 2. Nabudúce už navštívime zopár zaujímavých lokalít na Zanzibare. Bude množstvo akcie, napätia, krvi a útokov divých zvierat na bezbranného kapitána s rodinou! Stay tuned!
