Jarné prázdniny

Scéna 1. Tanzánia? ...Tanzánia!

19. január poobede

Chvíľka prokrastinácie na internete a zrazu narazíš na články pojednávajúce o prázdninách…doprdele! Veď za chvíľu sú jarné prázdniny! Po krátkej diskusii s pani polovičkou o (ne)bezpečnosti a rizikách bolo rozhodnuté. Detiská konečne pôjdu na safari! K tomu samozrejme musí byť aj voda a pláž. Po krátkej a plodnej diskusii s top odborníkom na Afriku bol predbežný itinerár zladený na návštevu Tanzánie. Prečo? Pretože nie je čas na očkovania a dalšie víza a iné varianty to samozrejme vyžadovali. Normálni ľudia idú najprv na safari a potom sa chodia zotaviť na pláž a naozaj si oddýchnuť. My samozrejme normálni nie sme a ideme opačným smerom. Najprv plaža potom safari. Opäť, plánovanie na poslednú chvíľu nedovoľuje väčšiu flexibilitu a vymýšľanie. V ten istý večer máme nielen kompletný itinerár ale aj vyplatené letenky aj ostatné poplatky. Teší sa kapitán, teší sa pani kapitánová, tešia sa deti. Kapitán plánuje sťa súdruh Šebek z Pelíškov. Nástenka s časovým rozvrhom dokedy musí byť všetko nakúpené, zbalené, aby sme nemali stresy. Život sa nezastavuje, zemeguľa rotuje stále rovnakou rýchlosťou a denných povinností akosi nie a nie ubúdať a dovoliť sústrediť sa trošku viac aj na prípravy na dovolenku.

Scéna 2. Týždeň pred odletom

Nedeľa 5. február

Sme zbalení? Of kórz not. Ideme sa baliť? Of kórz not. Odchádzame do stovežatej Pšahy za pracovnými povinnosťami pani kapitánovej a wellnesovými radosťami pána kapitána. Deti? Deti sa necítia moc dobre, pretože samozrejme si v škole decká podávajú vírusy ako štafetový kolík. Výkonný orgán rodiny rozhodol, že ostávajú preventívne doma už týždeň pred odletom. Aby sa dali plne dohromady. Nechceme predsa letieť nachcípaní, však? Tudle! Človek mieni, pánboch mení.

Piatok 10. február

Kapitán posádky celý deň sedí pred počítačom a snaží sa uzavrieť všetko, čo naozaj musí pre klienta, aby mu nechýbal 2 týždne. Cíti sa však akosi divne. Akoby mala pneumatika malý defekt a pomaly z neho unikala životná sila. 17:30 dá spať laptop, zíde dole a zahlási: „Cítim sa akosi nakkt biedne, idem si ľahnúť, asi som len uštvaný“. Spád to dostalo naozaj prudký, telo konečne zistilo, že už nemusí fungovať a vyplo ako žiarovka. Tma. Ako som si ľahol, tak som zostal až do soboty obeda. Bolesť na prieduškách, zahlienený tak, že ma dusilo a budil som sa každú chvíľu. Tak zle mi nebolo roky. Nabral som sily, rezkým krokom vyplazil sa z hosťovskej a dorazil do kuchyne. Nasadil som dačo takého, čo som si v hlave predstavoval ako svieži výzor a úsmev a zahlásil: „Ahoj, už sa cítim omnoho lepšie“. Manželkina reakcia: „Preboha to ako vyzeráš, veď si sivý a vyzeráš, ako smrť“, mi naznačila, že to tak nie je. Odvrávoral som naspäť do mojej nory a sústredil sa na slniečkové scenáre, ako sa dokážem sám vyliečiť, hoci v duchu som už sortíroval, ako moja životná poistka vlastne rozdeľuje sumy medzi polovičku a deti.

Nedeľa 12. február

JA SOM VÍ-ŤA-Z ZDRAVÝ! Ďakujem vo svojom vnútri farmaceutickým spoločnostiam, ďakujem svojej manželke! Ďakujem tomu tam hore, že ma nenechal zahynúť takým biednym spôsobom. To by Kňour mal zase vodu na mlyn, že som nezomrel so zbraňou v ruke na bojisku na strelnici. Vystrelím z postele, vybehnem z hosťovskej do spálne zakričať „hurraaah!“, cítim sa ako v scéne z Forresta gumpa, keď utekal ako chlapec a odpadli mu tie oceľové ortézy. Moje nadšenie trvalo asi 20 sekúnd. Privíta na zvädnutá manželka kopírujúca majstra kapitána. To snáď ani nie je možné! No nič, plán, že uchránime deti bol splnený na 125%, len sme zabudli do plánu zapísať aj ochranu dospelých. Predsa len po dvoch rokoch nosenia rúšok už nemáme imunitu potkanov zo smetiska a lepí sa na nás bordel rýchlejšie a pevnejšie, ako v minulosti. Lesson learned the hard way. Moje nadšenie, že do Afriky predsa len poletíme sa znížilo asi o polovicu. Rad na mne, aby som začal tlačiť do manželky vitamíny, čajíky, farmaprípravky. A popritom samozrejme baliť. Bikóz samozrejme všetky plány z úvodu boli ta tam. Manželka, ako príslušníčka silnejšieho pohlavia samozrejme neležala ako ja slaboch, ale pracovala. Spoločnými silami sme deň zvládli, ulíhame do postele s takým tým spokojným úsmevom na perách. Zajtra ideme :) Už je dobre (T&Cs apply, budeme predsa odchádzať s ATB, pri ktorých sa nemáš vystavovať slnku. Right? V Afrike. Must be kidding).

Scéna 3. Deň odchodu

Pondelok ráno. Deň D. Manželka sa ráno zobudí a siahne do prázdnej strany postele. Kapitán ešte niečo „rýchlo“ išiel poriešiť s klientom. To rýchlo skončí až poobede, zíde dole, ako víťaz a teší sa keď vidí, ako má pani kapitánová iskričky v očiach. Neboli to iskričky, boli to blesky, ako som sa celkom rýchlo dovtípil. Dobaliť, pripraviť osamote dom na odchod a handover aktivít pre príslušníkov gardy starajúcej sa o rastliny a zvery asi nebol jej vysnený plán. Niekedy si hovorím, že by som sa jej mal každý deň ospravedlňovať za to, že sa za mňa vydala. Posledné rozkazy vydané, nahodíme batožinu do auta, do strešného boxu a vyrážame na dekadentný západ na Viedenské letisko. Cesta ubehla rýchlo a prichádzajúc k parkingu v P4 parkhaus si vravím v duchu, už sa nič nemôže stať, už môžeš mať ten priblblý preddovolenkový úsmev na tvári. Tak som ho nasadil, dal smerovku, odbočil ku vchodu do P4 rezkejším tempom a JÉÉÉB! Kuuuuuuurva, však ja tam mám rakvu hore. Po zbežnej obhliadke som zistil, že sa tam zmestím na milimeter a drbol som do stropu len preto, že auto trošku skočilo vo vyššej rýchlosti. Zvyšok prvej časti cesty prebehol v zrýchlenom tempe. Check-in, pasová kontrola, lounge 2 hoďky a boarding do dreamlineru od Ethiopian Airlines. Ktorý bol amortizovaný, ako staré karosy jazdiace trasu letisko – hlavná stanica BA začiatkom milénia. Nevadí, je noc, bude sa spať. 6 hodín a 20 minút neskôr pristaneme v Addis Ababa, decká sa vlečú ako zombies. Prichádzame ku kontrole. Pani kapitánová vydá inštrukcie „deti, vyzuť topánky, všetko na pás“. Dcéra bola zrejme priveľmi ospalá, pretože si to preložila v hlave na „deti, ogrcať podlahu, bedničky na osobné veci a pás“. Tak i vykonala k veľkému údivu mňa, manželky a všetkých asi 500 ľudí okolo čakajúcich, ako si do tých bedničiek a na ten pás dajú svoje osobné veci.

To be continued...