Za starých čias, keď boli ešte Bohovia krutí, malicherní a bojovali proti Xene, dávali na Discovery Channel dokumenty. A tým myslím také ozajstné dokumenty, nik tam nezváral z roxorov a špáradiel fancy-šmancy motorky, ani tam nedražil obsah letiskových skladov, aby potom zistil, že si tam niekto skladoval kompletné vydania Burdy z rokov 1974 až 1992. To boli také tie klasické informácie o zvieratkách, histórii alebo vesmíre. Lenže postupne dokumentaristi usúdili, že ak by niekto chcel pozerať sa na hrochy, ako sa rochnia v bahne, tak si proste kúpi letenku do Afriky. A tak si povedali, že budú točit dokumenty iné. Artové.
Namiesto prízemných ľudí, ktorým stačilo, aby sa z dokumentu len niečo dozvedeli, sa tentokrát ich cieľovkou stali pseudointelektuálne pózerské polobuzny, ktoré sa pri bukvicovom lattéčku a cideri za 12 eur z mongolských jabĺk, pohoršujú nad lúzou, ktorá chlemtá Corgoňa a pozerá hovadiny ako Farma, Farmár hľadá ženu alebo Extrémne rodiny. A pritom jediné, čo odlišuje artový dokument od freakshow zneužívajúcou nejakého zaostalého whitetrash poloblázna, je absencia voiceoveru od Michala Hudáka. V každom prípade, ak by ste aj vy mali niekedy chuť cítiť sa ako lepší človek, tak tu dám aj pár tipov na vysokohodnotné artové dokumenty. A hlavne nezabúdajte, aj toto je tá kultúra, ktorú Šikmopičová deštruuje.
Toto bol asi prvý artový dokument, ktorý som kedy videl. Keďže diktát Bruselu zrušil uloz.to a na mojevideo pre zmenu odo mňa chceli, aby som sa registroval, recenziu na tento dokument budem písať len spamäti. Hlavnou a zároveň titulnou postavou je študent informatiky, ktorý sa rozhodol, že by nechcel byť "nejakým špinavým informatikom, smradľavým hnusným programátorom". Možnosti boli iba dve - buď si kúpi mydlo alebo bude pormohercom. Logicky si vybral tú druhú.
Vedľajšou postavou je Faško. Ten nám poskytuje pohľad na pornotématiku z iného uhla, keď vysvetľuje, ako veľmi Boha bolí srdiečko, keď ľudia natáčajú porno. Mňa zas bolelo srdiečko, keď som býval na intráku s tým kokotom. Nie s Bohom, s Faškom. Ale zas Boh je údajne všadeprítomný, tak asi som býval aj s ním.
Svojim spôsobom je to zaujímavý dokument, lebo poskytuje pohľad do zákulisia pornokastingov. Na druhej strane to otvára aj nejaké otázky. Je morálne akceptovateľné zneužiť hentých dvoch chudákov (Pornoromantika a Faška) a natočiť o nich film? Zvlášť keď vieme, akí sú ľudia. Vlastne asi jediným dôvodom, prečo sa z nich nestal terč všeobecného posmechu je ten, že tento film je relatívne neznámy. Asi by som mal dodať, že v tomto prípade nejde o plnohodnotný dokument točený profesionálom, ale študentský absolventský film, takže nehodnotím až tak prísne.
Toto je vlastne film, ktorý ma motivoval k napísaniu tohto článku. Odporúčali ho v jednej skupine, ktorá je zameraná na robenie si srandy z dezolátov. Bohužiaľ, očividne nie som dostatočne kultúrne uvedomelý na to, aby som ocenil kvality tohto vysokoumeleckého počinu. Rovno sa priznám, že toto som ani len nedopozeral. Toto je očividne dokument pre ľudí, ktorí sú vytrénovaní na štvorhodinových filmoch o ženách v domácnosti, ktoré na striedačku varia zemiaky a ležia ako mŕtve pri sexe. Avšak moje pocity z tohto filmu boli asi nasledovné:
Niekto vlani zo srandy natočil 10hodinový film o tom, ako schne farba na stene a aj ten farbokument by bol hádam zaujímavejší ako toto. V Cooltúre autor postupne zliepa jednotlivé scény z nejakých náhodne vybratých podujatí, ale na tých scénach je zaujímavé iba to, že na nich nie je zaujímavé vôbec nič. Na začiatku vyplakáva nejaký geront nad tým, v akej skazenej dobe žijeme. To je veľmi osviežujúce, lebo zdravo ufrfľaný dôchodca je dnes jav rovnako vzácny ako blato v zime. A keby nenadával nad dnešnou skazenou dobou, tak by musel byť v Kauflande a tam nadávať, koľko stoja akciové kurčatá.
Nasledujú zábery z nejakej Miss Oravská priehrada, ktoré sú vrcholom filmu, keďže sú tam ženy v plavkách. Ale ak niekto silno cíti potrebu objektivizovať nežnejšie pohlavie, tak instagram je oveľa vhodnejší. Nasleduje Vilo Rozboril, súťaž v kopaní hrobov, metalový koncert v Beluši, fašiangy v Slopnej, nejaký Carat Tuning, Veľká noc v meste, Veľká noc na dedine, Veľká noc v Domove dôchodcov, koncert Michala Dušičku zábery z Koyšových Ladiec, natáčanie Paneláku, poľovačka, nejaký LAARP v Dojči, kde sa hrali na esenbákov mlátiacich máničky.
Myšlienkové pochody tvorcov dokumentu, keď tento skvost tvorili, mi tak trochu pripomínajú myšlienkové pochody ľudí, ktorí sa rozhodli vopchať si do zadku záchodovú kefu. Im to možno pripadalo, ako dobrý nápad, ale mne to prišlo ako totálna kravina. Akú pridanú hodnotu má mať pre mňa sledovanie súťaže v kopaní hrobov v porovnaní napríklad s dívaním sa na to, ako plynú mraky po oblohe? Tento film som si upirátil a aj tak mám chuť napísať tvorcovi, aby mi preplatil elektriku, ktorú som minul, keď som to pozeral.
Aj ten reenactmennt v Dojči vyzeral byť celkom zaujímavá akcia, ale prakticky sa o ňom nedozvieme nič - nevieme, ako to vzniklo, kto to organizuje, koľko je tam návštevníkov, či sú aj iné podobné akcie. Proste žiadne informácie, ktoré by nám poskytli nejaký kontext tejto akcie. Akurát dvaja ľudia, o ktorých ani nevieme, či sú organizátori alebo iba herci tam majú monológy, ako veľmi ich sklamal ponovembrový vývoj. Vôbec pri tom nevyzerajú, že to prehnali s alkoholom a melú z cesty. To isté Koyšove Ladce - vôbec neviem, kto je/bol/bude Koyš ako hodnotia túto súťaž porotcovia, či to víťazi minulých ročníkov niekam dotiahli, atď. Proste len zopár záberov na recitujúce detičky a ideme ďalej.
Ak by ste chceli zopakovať úspech tohto dokumentu, vezmite si mobil, natočte si napríklad strečnianske Pasekanie, rekonštrukciu bojov o Strečniansku tiesňavu, Strečniansku mašľu, besiedku detičiek v strečnianskej škôlke, besiedku dôchodcov v strečnianskom starobinci, obecné kolo Hviezdoslavovho Kubína, strečnianskych rybárov, prípadne aj procesiu strečnianskou kalváriou a máte presne to isté, čo nám ponúka film Cooltúra. A ak ste Strečňan, tak sa pri tom ani nemusíte pohnúť z chotára vašej obce.
Popravde, pri tomto filme som bol najviac zvedavý na titulky. A môžete hádať prečo.
Krehká identita
Ďalší film, tentoraz z kamery Zuzany Piussy, ktorý dokazuje, že točiť dokumenty je vlastne úplne ľahké, keď viete ako na to. Stačí len nájsť dosť veľkých jeblingtonov, natočiť ich na kameru, potom z toho náhodne povyberať pár scén a tadá, máme dokument. Tento dokument vyhral aj na festivale Jeden svet v kategórii Cena pre kamaráta. Role jeblingtonov sa tentokrát zhostili národniarske sily.
Opäť sledujeme vysoko hodnotné a poučné zábery. Napríklad nejakého chlapíka ako sedí na lavičke, pritom hrá na gitare a po oboch stranách mu stoja dievčiny držiace slovenské zástavy. Alebo nejakú ženu, ktorá má prednášku o tom, ako starí Slovania naučili starých Maďarov pliesť prútené fiľpásky. Pletenie je v podstate raketová veda raného stredoveku a okrem starých Slovákov si toto umenie nedokázal osvojiť žiaden iný národ.
Vrcholom filmu je výlet charizmatičiek ku Gorazdovmu hrobu kdesi do Albánska. Ak to niekoho zaujíma, dám tu odkaz. Toto je jednoznačne jedna z dvoch najlepších scén z celého dokumentu, lebo sa na nej dá aspoň zasmiať. Lenže, dokumenty obvykle človek nepozerá pre to, aby sa mohol smiať na nejakých mentálne driemajúcich duševných maloroľníkoch, na to slúži Farmár hľadá ženu. Opäť tu chýba voiceover v štýle Hudáka. Nehovorím, že tam nutne treba komentátora, ktorý by sa tým dvom ženám vysmieval, ale naozaj by nezaškodilo, keby nám niekto vysvetlil, prečo tie ženy vykrikujú náhodné slová. Až dodatočne sa mi podarilo vygúgliť si, že to boli charizmatičky a náhodné vykrikovanie nezmyselných slov títo ľudia považujú za požehnanie. Takého Andreja Danka musia títo ľudia totálne milovať.
Zas mi tu chýba niečo ako kontext. Nejaký komentátor, ktorý by nám priblížil, kto sú títo ľudia, čo ich motivovalo k tomu, aby sa stali národniarmi, a prečo sú ich tvrdenia nezmyselné. Napríklad - pani Fiľpásková rozoberá etymológiu nejakého jazera v Maďarsku. Celý čas som bol v tom, že hovorí o Balatone (v prestihoch boli zábery na mapu, kde obrovská šípka ukazuje na jazero Balaton), až nakoniec som zistil, že je to Pelso. Aj to iba náhodou, lebo v pozadí bola ceduľka s názvom. Počas celej jej prednášky som stratený ako Čech v Tatrách.
Artovosť dokumentu by očividne pokazilo, keby si pani režisérka zohnala nejakého etymológa a nechala ho, aby sa vyjadril k správnosti týchto teórií. Títo ľudia síce väčšinou trepú dve na tri, ale aj stojace hodiny ukážu dvakrát za deň presný čas. A menej ideologicky zorientovanému divákovi by dokument aspoň ukázal, ako nesprávne teórie týchto ľudí sú. Ale toto je druh filmov, ktoré pozerajú inteleguáni, od ktorých sa očakáva, že po dopozeraní filmov zaskočia do najbližšej univerzitnej knižnice a sami si naštudujú, ako vlastne získalo jazero Pelso svoje meno. Diváka netreba rozmaznávať.
Ďalší z filmov kde som bol najviac zvedavý na titulky.
Dôkaz, že artové dokumenty sa netočia len u nás. Tentokrát idem rovno na titulky. A áno, aj do tretice bola táto sračka natočená s prispením audiovizuálneho fondu. Neviem, to ani komentovať. Audiovizuálny fond by nemal byť ako Zuza Plačková, že dá každému, kto ide okolo. Nie sme Nórsko, ani Švajčiarsko, ktoré môžu peniaze prehadzovať lopatou. A keďže zdroje sú obmedzené, tak by som ich asi použil predovšetkým na niečo zaujímavé, a nie na natáčanie nudných, nič nehovoriacich “dokumentov.”
Aj do štvorice sa dívame na človeka, ktorý to má v hlave vymetené. Tentokrát je to neonacista. Buď neonacistuje alebo skladá piesne o ženách s textami, z ktorých by Žurekovej instantne praskli v mozgu asi všetky žilky. Je to extrémne prekvapivé, ale “protagonista” tohto dokumentu býva s mamou. Našťastie počas natáčania dokumentu nájde v sebe potrebné sebavedomie a podarí sa mu nabaliť si ženu s podobnými koníčkami - nadávanie na migrantov, počúvanie Ortelu a snívanie o nadvláde bielej rasy.
A teraz spojler. Čo je inak ironické, lebo v normálnom dokumente je len veľmi ťažké vyspojlovať, kto vyhral druhú svetovú vojnu, alebo čo je to čierna diera. Filmári pripravia Daliborkovi výlet do Osvienčimu a tam sa dozvie, že jeho otčim, ktorý si šiel kúpiť cigy a už sa nevrátil, je žid.
Ono celý Daliborek je vlastne taký chudáčik a aj by mi ho bolo ľúto, ale zas je to nácek, ktorý by zabíjal ľudí, iba kvôli ich rase, viere alebo sexuálnej orientácii. Takže od života celý čas dostáva iba to, čo si zaslúži. Predpokladám, že aj posolstvom tohto artového filmu má byť niečo ako neplytvajte svojou empatiou na iných ľudí, aj tak sú to všetko kokoti.
