Základom každej túry by malo byť motto: „By failing to prepare, you prepare to fail.“. Na prvom mieste je kvalitné vybavenie. Ak ste ale začiatočník, je úplne zbytočné nakúpiť si to najkvalitnejšie fancyšmancy top oblečenie s vodným stĺpcom 666 mm, pretože sa po prvej túre môže stať, že budete mať plnú skriňu hovadín, ktoré sa neúspešne budete snažiť predať kdesi na bazoši.
Čo je podľa mňa úplný základ v rámci vybavenia, sú kvalitné topánky. Nemusia to byť hneď turistické, môžu byť aj normálne tenisky na behanie, podstatné je, aby boli dosť pevné a nerozpadli sa počas túry. Ja osobne preferujem nízke topánky, ale počul som, že pre začiatočníkov sú lepšie vysoké, ktoré chránia členok. No na druhej strane sú zbytočne ťažké. Podrážky preferujem mäkké. Možno existujú ľudia, ktorí preferujú podrážky tvrdé, ale to je ekvivalent ľudí, ktorí si dávajú ananás na pizzu. Týmto by som asi ukončil pasáž o správnom výbere topánok, lebo toto môžu čítať aj nejaké ženy a vysvetľovať im, ako sa kupuje obuv, by bol z mojej strany čistý mansplaining.
Čo sa týka zvyšného vybavenia, tak tam už človek sám postupne zistí, čo potrebuje a čo mu vyhovuje. Po prvom zmoknutí zistí, že by sa mu hodil pršiplášť, po prvom zimnom páde zistí, že by sa mu možno hodili aj nejaké mačky alebo čakan, a po prvom pohľade na ceny v bufete na Popradskom plese zistí, že sa mu viac oplatí nosiť si z domu vlastné lepeňáky. Z vlastnej skúsenosti ale odporučím ešte jednu vec – opaľovací krém. Na horách ste totiž k slnku bližšie ako na nížine, a preto tam opaľuje viac. Asi by ste na to prišli aj na vlastnej koži (doslova), ale v tomto prípade bude predsa len lepšie poučiť sa na mojich chybách.
Ďalšia vec, ktorú netreba podceniť, je výber trasy. Keď som bol malé detičko, tak bolo treba ísť do obchodu a tam si kúpiť mapu. Papierovú. V tých síce boli zakreslené turistické trasy, ale neboli tam údaje o časovej náročnosti a výškové profily musel človek odhadnúť len z vrstevníc. Ako som rástol, mapy sa vyvíjali, postupne tam pribúdali aj údaje o čase, takže trvanie túry už nebolo treba hádať len veštením z lógru.
No a dnes sme už vo fáze, že papierové mapy so sebou nosia len tradicionalisti a fajnšmekri; lebo všetko je na nete. Mapy.cz alebo maps.dennikn.sk umožňujú naplánovať si túru do najmenších podrobností, ukážu vám časové trvanie, výškové profily, dokonca aj fotky. A ak by to nestačilo, tak na youtube je kopa ľudí, ktorí cítia potrebu natočiť si svoj prechod z Térynky na Zbojníčku, takže človek si môže nasledovať, čo ho čaká. To je inak super, ak chcete brať na túru napríklad svojho potomka a máte pochybnosti, či by bol schopný zvládnuť technicky náročné pasáže, z videí na nete si približne viete odhadnúť, čo ho čaká.
A keď už viete, koľko asi bude túra trvať, tak približne aj viete, koľko jedla si so sebou vziať. Keď je hnusne teplo ako teraz, je vhodné nebrať nič, čo sa rýchlo skazí. Celkom fajn je niesť si so sebou aj nejaké rýchle cukry na okamžité doplnenie energie. Ovocie je síce teoreticky zdravšie, ale ja preferujem napolitánky. Výhodou je, že aj keď na ne človek zabudne, nezhnijú mu v ruksaku. Aj čokolády sú fajn, ale treba dbať na umiestnenie. Ak si ich človek dá tesne pod chrbát, roztopí ich teplo sálajúce z turistu. Ak ich dá na opačnú stranu, roztopia ich pre zmenu slnečné lúče. Ideál je teda do stredu, najlepšie k fľaši s vodou. Čo sa týka vody, tak v týchto teplách platí, že čo najviac. Radšej na konci vyliať ako byť smädný. Na viacdňové túry niekedy so sebou trepem beriem aj soľ a horčíkovú šumienku, ktoré telu vedia dodať vypotené minerály.
Predchádzajúci odsek mi síce znie ako samozrejmosť, ale pravidelne čítam, ako horská služba zváža nadol turistov, ktorí nemohli pokračovať pre vyčerpanie. Takže dostatok poživne, vody a keby niečo, tak sadnúť na zadok, kochať sa a tlačiť sa nejakými maškrtami. A nebáť sa otočiť, lebo výstup je dobrovoľný, ale návrat povinný. Veď ten kopec tam pravidelne bude stáť, aj keď sa vrátite v lepšej forme.
Takže keď sme si vysvetlili, ako si vyberať túru z hľadiska kondičného, môžeme sa presunúť k hľadisku estetickému. Tu si dovolím ešte krátku geologickú vsuvku - doliny vymleté vodou majú tvar písmena V, doliny vymleté ľadovcom majú tvar písmena U, takto sme to mali napísané v učebnici prírodopisu, kategória geológia. Kým som nechodil do Tatier, tak som si praktický rozdiel nevedel moc predstaviť, postupne som si ho ale všimol. Keď idete napríklad Ľubochnianskou dolinou, tak sa jebete 20 km a celý čas vidíte len les a až ku koncu sem-tam vidíte Čierny Kameň. Niečo podobné platí aj pri presune Necpalskou dolinou, len tam sa jebete iba 10 km a vidíte holoruby. V Tatrách, keď vyjdete nad pásmo lesa, asi v každej jednej doline môžete obdivovať majestátne štíty týčiace sa po oboch stranách. A navyše sú obvykle o dosť kratšie. No a tretím rozdielom je, že často sa v nich často nachádza skalné prahy, z ktorých padajú vodopády, či už je to Skok v Mlynickej doline alebo bezmenné vodopády nad Velickým alebo pod Batizovským plesom
To len na margo, pretože ja ako človek z Turca som po negatívnych skúsenostiach s fatranskými dolinami (nutné zlo, ktoré treba prejsť čo najrýchlejšie) bol skeptický k dolinám tatranským, tie však vyzerajú o dosť lepšie. Takže ak Vám stačia len plesá, vodopády, výhľady na okolité štíty a presun po relatívnej rovine, tak tatranské doliny sú pre vás ideálne miesto. Takže späť na internet a pozrieť si fotky, či sa Vám viac páči Veľké Hincovo, Batizovské alebo Pleso nad Skokom a môžete smelo vyrážať. Len teda nezabudnite na predchádzajúci bod a skontrolovanie náročnosti trasy, aby ste nedopadli ako jeden môj kamarát, ktorý neodhadol svoje sily a skoro umrel cestou na Sedielko.
Ďalšou tatranskou špecialitkou sú sedlá. Teda aj my vo Fatre máme sedlá, napríklad Snilovské, kde ste sa donedávna mohli občerstviť jedlom z bufetu, ktorý tam nelegálne prevádzkoval kamarát ministra životného prostredia. Avšak tatranské sedlá ako Sedielko, Prielom alebo Poľský hrebeň majú tú vlastnosť, že spájajú dve doliny a obvykle k nim, a teda aj z nich, vedie (v závere) relatívne strmá cesta zabezpečená reťazami. Takže ak si chcete vychutnať nie jednu, ale hneď dve doliny za cenu jedného výletu, a k tomu si ešte užiť trochu lezenia po skalách, kramliach a reťaziach, tak sedlá sú vhodnou voľbou. Ich miernou nevýhodou je, že často k nim vedú chodníky pokryté drobným kamením (odborný geologický termín je tuším skurvená šotolina), ktoré uchádza pod nohami a človek musí dávať veľký pozor, aby sa na ňom nešmykol a nespadol. Špeciálne je Priečne sedlo, do ktorého vedie dokonca aj ferata. Jediná verejne prístupná ferata v celých Tatrách. Vedie asi tak 5 metrov vedľa chodníka, takže niekto by mohol povedať, že je vlastne úplne zbytočná.
Inak v Tatrách žiadne ďalšie verejne prístupné feraty nie sú, čo je dosť škoda. Kedysi sa uvažovalo nad feratou na Solisko, Ostrvu alebo Huncovský štít, ale nakoniec sa od toho upustilo, lebo podľa ochranárov by feratisti vyrušovali svište a kamzíky. Ja osobne som ešte teda vyrušeného kamzíka nevidel; to zviera je obvykle rovnako plaché ako ovca a niekedy aj menej. Je to škoda, lebo feraty by umožnili legálne a bezpečne dosiahnuť ďalšie tatranské vrcholy, ale čo sa dá robiť.
A tu sa dostávame k poslednej kategórii túr, ktoré sa dajú v Tatrách absolvovať, a to sú výstupy na tatranské štíty. Vo Vysokých Tatrách je legálne pre bežných turistov prístupných 9 štítov (rátam aj Ostrvu a Svišťovku) po chodníku a 1 lanovkou. Kedysi dávno boli prístupné napríklad aj Furkotský štít, Patria a dokonca aj Gerlach, ale potom sa chodníky na ne zrušili z dôvodov mne neznámych. Takže buďme radi aspoň za tie kopce, kam sa dá dostať aspoň teraz.
Ak rozmýšľate, na ktorý z nich sa vybrať, tak napríklad výhľady z Ostrvy sú neskutočne krásne. Nedostatkom ale je, že cesta na ňu od Popradského sedla je pre zmenu neskutočne nudná – nekonečné serpentíny a stúpanie jednou stenou, takže človek celý čas vidí to isté. Akurát pleso dole sa postupne zmenšuje a sedlo hore sa postupne približuje. Z toho plynie jedno poučenie, ak sa človek chystá do Tatier, mal by vyberať nielen podľa toho, ako vyzerá ako samotný kopec, ale aj cesta k nemu. Predsalen hore ide človek pár hodín, zatiaľčo na vrchole obvykle strávi maximálne tak jednu, podľa toho, ako dlho mu trvá nafotiť a nazdieľať instastorku.
Všeobecné pravidlo znie, trasy vedúce dolinami sú krajšie ako tie, kde sa stúpa stenou; napríklad Kôprovský a Rysy majú krajšie výstupové trasy ako Slavkovský a Kriváň. Ale keďže legálne prístupných kopcov v Tatrách je máličko, ak pravidelne chodíte do Tatier, skôr či neskôr aj tak vyjdete na všetky turisticky prístupné vrcholy a budete to vedieť porovnať aj sami.
A ak ste si z týchto odporúčaní na túry nič nevybrali, je tu ešte Tatranská magistrála. A aj keď sú tam úseky, ktoré sú pomerne nudné, stále je tu úsek od Sliezskeho domu po Ostrvu, ktorý je pomerne nenáročný, poskytuje krásne výhľady na Popradskú kotlinu a dokonca na ňom bolo aj relatívne málo turistov.
Ďalšou otázkou ostáva, kedy vyraziť. A tu platí, čo najskôr ráno. Má to viacero dôvodov. Kedysi platilo, že ak sa človek stíha vrátiť doobeda, tak znižuje riziko, že ho chytia poobedňajšie búrky z tepla. Ďalším dôvodom je samozrejme, že stihnete nastúpať čo najviac, kým bude teplo na skapanie. Tretí dôvod je, že ranné vtáčatá sa stihnú vyhnúť návalom turistov zavadzajúcim na chodníkoch. Hoci, ironicky, ak by toto aplikovali všetci, tak by sa pre zmenu oplatilo vyrážať čo najneskôr. No a posledným dôvodom, pre ktorý sa oplatí vyraziť čo najskôr, je bezpečnosť. Ak sa niečo stane, horská služba má stále dosť času, aby vás mohli zachraňovať za denného svetla. Naopak tých, ktorí vylihovali a na túru nastúpili až poobede, musia ratovať až večer, pričom potme vrtuľníky nelietajú.
No a na záver by to ešte chcelo vybrať si nejaké kvalitné poistenie, pre prípad, že Vám predsa len niečo stane. Ja napríklad nemám žiadne. V takých prípadoch treba v prípade núdze volať číslo 112. Ak ku Vám vyšlú vrtuľník, ktorí nemá na palube horskáčov, tak sa to prepláca zo zdravotného poistenia, ergo to máte zadarmo.
No a myslím si, že toto sú základné rady, ktoré turista-začiatočník potrebuje, aby mohol bezpečne vyraziť do Tatier. V ďalšej časti si dáme už trochu profesionálnejšie tipy o tom, kde defekovať a ako čo najefektívnejšie skopnúť poľského turistu, ktorý zavadzia na chodníku a robí sa, že je hluchý, keď ho žiadate, aby sa uhol.
