Jedna moja známa pracuje ako zdravotná sestra. Má za opaskom 20 rokov na oddelení anestéziológie. Z času na čas, keď sa už začne nudiť, sadne do sanitky. Najhoršia dovolenka, akú zažila, bola taká, počas ktorej nikto neodpadol v dôsledku prehriatia organizmu, nikto sa neopil do bezvedomia, nikto nedostal otravu jedlom, nikto sa netopil a nikoho neprešlo auto. Taká normálna dovolenka, chápeš. Raz, keď do seba rupla dve vodky, a potom pivo, mi povedala, že nikdy – NIKDY – sa nemám dať nahovoriť babou na reverse cowgirl polohu. Videla veci... bolestivé veci... temné veci. Netušíš, čo sa poláme skôr, tvoja duša alebo kus mäsa. Isto nedostaneš +10 stamina ako v pc hre. Ten tvoj temný rytier už nikdy nepovstane. Neviem. Mne viac ako experimentovanie vadí ticho. Nemusíš hulákať ako Belle Knox, ale daj mi nejaký pozitívny feedback, alternatívne, konštruktívnu kritiku. Nie, naozaj nemusíš vypĺňať dotazník spokojnosti. Naozaj. Stačí, že nebudeš sexovať ako leňoch dvojprstý, ktorého veterinár uspal šípkou... vieš čo, fuck it: Hlasom Lzzy Hale zareveš, že más v duši démona, zaťatou päsťou hromžíš nebu a dorazíš fľašu whisky. Zoberieš do paprče jednu z mojich gitár a dáš taký riff, že tie sprosté susedove decká konečne prestanú štekať ako psy a dobrovoľne sa prihlásia do nejakej internátnej školy, niekde poriadne ďaleko a navždy. I need the volume one louder than ten.
Zasa som odbočil. Kurnik. Stáva sa mi to pomerne často. Už ma na to upozornili aj počas pondelkovej porady. Podobne ako na kopec ďalších vecí, aj na život má táto moja známa nemainstreamový názor. Myslí si, že sa preceňujeme. Akí sme jedineční a úžasní. Neverí v boha. Verí v smrť a myslí si, že z jej pohľadu, všetci sme si vo svojom živote rovní. Bezvýznamní. Až keď stretneš ju, vtedy, na okamih, si jeden z miliardy.
Vidím ako sa ostatní snažia pomáhať napriek tomu, že majú vlastné životy a zmeškajú teplé večere. Zastali, aby pomohli niekomu neznámemu. Na chvíľu ten obraz obnoví moju vieru v ľudstvo. Dnes bol horúci deň. Po čalúnení sedadla vodiča lozí mucha. Vletela dnu spolu s tebou? Doniesol som ju ja? Naše oči sa stretnú. Kričí z nich strach. Bolesť. Beznádej. Len sa snažím v tom chaose nestratiť. Tvoja tvár vyzerá akoby si sa pobila s medveďom. Doteraz sme sa nepoznali. Dnes som sa toho o tebe dosť veľa dozvedel. Tvoje meno je Lucia. Si študentka tretieho veku. Pracuješ ako cukrárka. Máš hnedé vlasy a hnedé oči. Strapaté vlasy. Veľké oči. Si stredne vysoká a štíhla. Plačeš, že nechceš zomrieť. Doma ťa čaká tvoj manžel. Ste spolu 32 rokov. Počas grilovačky u vás na záhrade sa hnusne popálil. Strávil týždeň v nemocnici, a ty spolu s ním. Spala si na stoličke. Prepašovala si k nemu jeho obľúbenú značku vína.
Tvoj telefón nájdem ležať vypadnutý hneď vedľa dverí. Obrázky kvetín. Fotka šťastného, usmievajúceho sa páru s malým bábätkom. Letné noci plné tanca pri táboráku s tvojou dcérou. K jej zajtrajším 28. narodeninám si jej pripravila tajnú oslavu. Chystáš nejakú totálnu sprostosť. Vezieš 10 balení balónov. Musíš sa predsa vrátiť. Pristihnem sa, že sa od toho nemôžem odtrhnúť. Našťastie sa mi v mojom telefóne ozve operátor – a to je poslednýkrát, čo som sám sebou. Prebehne vo mne rýchla výmena manažmentu. Kontrolu prevezme niekto iný. Operátor dostáva údaje, ktoré potrebuje. Kde sa nachádzam. Čo sa stalo. Zranení. Žiadne emócie. Ako keď čítaš príbalový leták ku skrinke z Ikey. Nasledujú inštrukcie. Pomoc je na ceste. Nemám s tebou hýbať. Mám sa s tebou rozprávať.
Neviem pohotovo a vtipne reagovať. V hlave to mám divne poprepájané. Napádajú ma samé sprostosti. Možno som sa s tým narodil. Možno ma mama nechala padnúť na dlážku. Sníval sa ti niekedy sen, ktorý sa ti zdal byť úplne skutočný? Potom si sa prebudila. Uvedomila si si, že to bol iba sen. Pohltila ťa depresia. Bola si unavená. Bez štipky energie. Stratila si záujem o čokoľvek, čo ťa baví? Mne sa snívalo, že som písal scenáre k filmom. A presne ako vo filme, bol som alkoholik. Žil som v papundeklovom domčeku na predmestí. Vo vlastnom bordeli. Aby som sa z postele dostal do kúpeľne, musel som sa prebrodiť poľom prázdnych fliaš. Po kuchynskej linke sa váľali zbytky nedojedenej pizze a cestovín so syrovou omáčkou. Muchy. Všade boli muchy. Vidíš, ako rýchlo ich zaujmeš? Nevidel som svoje deti, pretože ma moja ex nenávidí. Poštvala proti mne rodinu, všetkých mojich kamarátov, novinárov a svojho právnika. Pribral som a oplešatel. Moje filmy boli samé prepadáky. Ale mal som rád každý jeden z nich. Moji konkurenti boli všetci bohatí, šťastní a mali krásne manželky. Nech sa pojebú. Pamätám si slovo za slovom interview s Reader´s Digest – alebo s kým. Potiahnem z cigary a slečinke trpezlivo porozprávam, ako nepotrebujem zmätené mileniálové fejsbukové decko na to, aby mi vysvetlilo, čo v mojom filme neklape. A že je zasraná nenávistná piča a umeniu nerozumie. Uškrnieš sa. Prevrátiš očami. Nie som vtipný, varoval som ťa. Šepkáš, že to poznáš. Neznášaš to. Zobudíš sa a cítiš sa smutná. Tvojmu mozgu trvá zopár minút, kým sa zmieri s realitou. Mala si malého jazvečíka. Ani nemohol vyskočiť na tvoju posteľ. Preto vždy sedel v spálni na podlahe. Vrtel chvostom. Pozeral na teba svojimi veľkými hnedými očami. Chcel, aby si si ho vzala k sebe. Zomrel pred rokmi. Je to už dávno. Niekedy, keď spíš, vidíš ho sedieť na podlahe vedľa tvojej postele. Zasa vrtí chvostom. Zodvihneš ho, pritúliš sa k nemu a pevne ho držíš, zatiaľ čo tým malým sprostým chvostom stále vrtí a naráža ním do tvojho predlaktia. Potom sa zobudíš. Spomenieš si. Pokazí ti to deň.
Mrzí ma, že sme nemali viac času. Bol by som sa ti s niečím priznal. Nemôžem spať. Moja hlava mi nikdy nedovolí zaspať. A ak aj náhodou dovolí, zaútočí na mňa so zlými snami. Hovorím o nočnej more o druhej v noci, o tom „prosím, zobuďte ma, preboha“ druhu nočnej mory. A potom sú tu tie pochybnosti, ktoré si z toho odnesieš. A tie sú najhoršie. Nenávidíš ich. Nenávidíš seba za to, že ich máš. Nie. Nechceš to mať v hlave. Ver mi. Díval som sa ako ťa vyťahujú z auta a nakladajú do sanitky. V rádiu hrali Billie Eilish. Nemyslím si, že by sa ti jej hudba páčila. Odchytí ma policajt. Pokojný hlas. Profesionál. V jeho očiach vidím, že to nerobí prvýkrát. Zoberie si moje údaje. Zopakujem, čo som povedal dispečingu. Budú ma kontaktovať. Poberám sa domov.
Keď som bol malý chlapec, mali sme vždy v nedeľu na obed králika. Môj dedo vošiel do chlieva, vybral odtiaľ jedného z tých malých chlpatých chudákov. Držal ho za zadné nohy. Pohladkal po chrbte. Králik zúfalo oňuchával vzduch okolo seba. Dedo vzal do ruky drevený papek. Rýchlo králika sekol za ušami. Zlomil mu väz. Králik ani nestihol zapišťať. Ale to buchnutie a ten zvuk, keď praskne kosť som počul dosť zreteľne. Ticho som ich pozoroval. Spolu s väzmi králika sa vo mne niečo zlomilo. Zakaždým. Nikdy sa to niečo už nedalo znovu dokopy, ale jedného dňa sa to vo mne prestalo lámať. Žiadny konkrétny dôvod nepoznám. Ale po králikov som začal chodiť namiesto deda. Králik, ktorý bol najbližšie pri dvierkach, mal proste smolu. Zaujímalo by ma, či to v tých svojich malých hlavách vedeli.
Smrť si predstavujem ako dámu v stredných rokoch a v čiernych šatách po lýtka. Svoje dlhé čierne vlasy má zopnuté vysoko a skrýva ich pod klobúkom. Očarujúca. Charizmatická. Trochu narcis. Manipulatívna. Ľahko podľahneš jej šarmu. Je vytrvalá. Bezohľadná. Entita, ktorú nikto pri sebe mať nechce. Jej hlas je silný ako zvon. Zaplní ti uši. Zaplní ti hlavu. Svojím zamatovým hlasom ti sľubuje pokoj, lepší zajtrajšok, že sa ráno zobudíš bez bolesti. Pije čierny čaj. Dve kocky cukru. Nie tri. Svoju šálku si vždy nosí so sebou. Porozpráva ti svoj príbeh o zbieraní duší. Popri tom popíja svoj čaj a má vystrčený malíček. Etiketa je dôležitá, keď pracuješ s ľudskou biedou. Vypočuješ si ju s otvorenými ústami. Neodtrhneš od nej oči. Je to niekto, kto sa pozná s každým. S chudobným a bohatým. Pozná sa veľmi dôverne s Kennedyovcami. Ale aj s jedným farmárom zo Santerre. Otec štyroch detí. Sprostý. Hrubý. Domov sa vracal opitý. Tiež bojoval. Najprv v druhej svetovej vojne, potom v Kórey, a napokon s ňou. Mal taký smiešny rituál. Každý deň na gramofón v obývačke položil tú istú platňu. V deťoch to vyvolávalo úzkosť. Keď s ním skončila, do hlavy mu hodila jeho vlastnú stehennú kosť. Zbiera suveníry. Stále má tú jeho zbierku Rooseveltových príhovorov pri domácom krbe. Rada sa prechádza po parku. Nemá to namierené nikde konkrétne. Najradšej má parky uprostred veľkých rušných miest. Vždy si sadne na lavičku. Len tak pozoruje ľudí. Zbožňuje cestovať. Nevadia jej dlhé vzdialenosti, ani lietanie, nemáva morskú chorobu.
Zdravotná sestra je rybárka. Pozerá sa na tečúcu vodu v rieke a čaká až ryba zaberie. Vraví, že jej je horúco, potí sa ako kôň len tým, že pri tej rieke sedí a okusujú ju komáre. Miluje to. Je vtedy v inom svete. Ja sa cítim byť šťastný, keď sedím na posede s jeleňom v mieridlách a chystám sa stlačiť spúšť. V tom okamihu všetko okolo mňa dáva dokonalý zmysel.
