Miro Jaroš je veľmi talentovaný. To sa prejavilo už počas neviemktorej série známej súťaže „Slovensko hľadá spevákov na firemné večierky“. Pamätáte si, ako vtedy vraj v Izreali bojoval za práva homosexuálov? Najprv som nechápal, prečo práve tam, ale keby to skúšal v takej Nigérii, tak by namiesto zákulisných rozhovorov s Banášovou bol ťahaný s podrezaným krkom za hrdzavou Toyotou Hilux, a to by bez kamier nebolo ono. Takže už vtedy mi došlo, že talent votrieť sa do pozornosti je tiež talent a z Jaroša som mal hneď pocit, že za tri deká publicity by si vedel zožrať aj vlastnú končatinu.
Neskôr sa pokúšal preraziť v Eurovízii s trackom, ktorý bol sprevádzaný znakovou rečou. Zase mu to nevyšlo, čo fakt nechápem, lebo veď hudba pre hluchonemých, to je nápad takmer rovnako užitočný ako učebnica ekonómie pre voličov Smeru. Potom zase chvalabohu dlho nič, až donedávna, kedy sa Jaroš zase pokúsil penetrovať slovenský šoubiznis, a to skrze tých najnevinnejších, a síce deti. Keďže tie, okrem toho, že sú nevinné, sú aj dosť ovplyvniteľné a musia mať každú chujovinu, Jaroš si povedal, že keď si dá žltú košeľu, červené traky, modrého motýlika a nahrá s pár harantami detské CD čo ja viem, o hrochovi, ktorému spadla na zem lízanka a teraz je z toho smutný, no snáď ho rozveselí zajakavá žirafa, tak to by v tom musel byť Mesežnikov, aby z toho neboli nejaké lóve and shit.
To asi tiež nevyšlo a nekatapultovalo Jaroša na Olymp slovenskej popmusic, preto sa rozhodol, že zoberie rýľ, lopatu, rúšku a vykope nejakú slovenskú hudobnú mŕtvolu. No a kto by mohol byť ideálnejší kandidát na túto hudobnú nekromanciu, než Barbara Haščáková, ktorá pred dvadsiatimi rokmi, keď sa ešte nosili široké rifle, tenisky s bublinou a šiltovky Chicago Bulls, spolu s Erikom Arestom a bratmi Matinkóvcami vypredávala štadióny? A tá sa určite tiež potešila, keď si spomenula, že na Slovensku je vlastne stále speváčka a nemusí prekladať vrecia s prepotenými montérkami mexických robošov v práčovni v LA. Hneď aj zavolala ďalšej superstar zombii Robovi Miklovi, nech o nej rýchlo vyhlási, že je slovenská Bartošová. Lebo ako hovorili starí Vizigóti „lepšia napiču publicita jak žiadna“.
Aký dlhý úvod, ale čitateľ si určite zaslúži zdôvodnenie vzniku tohto hudobného počinu a toto znie najdôveryhodnejšie, už len preto, že je to na internete.
Takže... ich duet Nepozerám sleduje odkaz klasických hudobných diel ako Daft Punk – Around The World, alebo reklamy na Lidl. To znamená, že sa tam opakuje jedno alebo skupina slov, až kým sa vám nevyleptajú do zvukovodov a nebudete ich vedieť odtiaľ dostať ani vatovou tyčinkou namočenou v master mineral solution. „V lidli teraz banány za šesťdesiatdeväť centov... kilo banánov teraz v lidli za šesťdesiatdeväť centov... iba šesťdesiatdeväťcentov za kilo banánov... teraz v lidli“, také niečo. Preto som si to vypočul a pozrel iba raz, preto je táto recenzia vrcholne neobjektívna, zaujatá, tendenčná a vôbec celá úplne na pikaču. Ale keď sa vám nepáči, napíšte si vlastnú!
Videoklip je (podľa mňa) o tom, že Jaroš s Haščákovou sú v hoteli Sheraton, čo som zistil z veľmi nenápadného produkt placementu, keď Jaroš odhrnul záclonu na okne a hneď za ním bol obrovský svietiaci ružový nápis. Ja teda neviem, kebyže som v takomto drahom hoteli a za oknom mi svieti ružový neón ako z bolívijského bordelu, asi požiadam o výmenu izby. Ale im dvom to je asi jedno, lebo sa aj tak niekam chystajú. Asi majú ubytovanie s polpenziou a idú na večeru. Klip ilustruje známy stereotyp, že na ženskú sa čaká. Lebo kým Jaroš je už oblečený a napráva si manžetové gombíky, tak Haščáková sa ešte len kúpe, našťastie už má na ksichte nahodené asi pol kila dermacolu. Jaroš teda čaká, naleje si whisky ale Haščáková si zatiaľ iba skúša bižutériu. Jaroš teda nasratý sedí v kresle, zrejme si aj kukol, koľko stojí whisky v Šeratone a Haščáková furt nikde. Tá už je síce oblečená, ale namiesto toho, aby to dala vedieť Jarošovi, tak sa na chodbe váľa po stenách. Jaroš vyjde na balkón, vyzerá, že by najradšej skočil dolu, lebo je už mrte hodín a na večeri v bufete určite už vyžrali všetko hovädzie teriyaki a nechali len pol porcie ryže a dusený karfiol. No nakoniec si povie, že sral pes a zapáli si cigaru. To je asi všetko, na konci sú samozrejme titulky a celé to je v takom low key farebnom filtri ako z reklamy na Tatárbanku.
No a v súlade s týmto claimom je aj text – Jaroš tam spieva že „Nepozerám“, lebo sa fakt radšej nepozerá, kde sa tá Barbara tak dlho zadrbáva.
Kvízová otázka:
Ktoré slovo sa najlepšie rýmuje s „nepozerám“?
- bioparmezán
- diazepam
- neobzerám
C je správne, a preto to je presne to slovo, ktoré spieva Barbara. Čím zároveň Jarošovi oznamuje, že jej to netrvá jak hladnému srať preto, že by sa obzerala v zrkadle. Takže dá sa, je to síce blbé, ale aspoň konzistentné.
Horšie na tom je však spev. Kým Barbara to celkom dáva, tak Jarošov spev je vtieravejší ako predavač fejkových okuliarov na námestí sv. Marka. Fakt, keď som to počul, tak som mal pocit, že Jaroš stojí za mnou, spieva mi tri centimetre od ucha a sem tam mi oblíže ušný lalok. Ešte teraz ma striasa. Megahit sa preto zase nekoná, takže Jaroš bude musieť vymyslieť ďalší biznisplán. Ibaže by to kúpila niektorá zo slovenských televízií ako zvučku k novému pôvodnému seriálu so Svarinskou a Igondom. Volať by sa mohol... čo ja viééém... Nepozerám? V každom prípade, za mňa iba tri čornuté hotelové tégliky s penou do kúpeľa z desiatich.
Ale nebuďte smutní. Aj keď nájsť v slovenskej hudbe niečo dobré je asi rovnako ťažké, ako nájsť nepajcnutý článok na refresheri, uvedomte si, že napríklad takí Česi majú toto. Muhaha!
