„Servus, Pali, čo tu, kurva, robíš?!“ ozvala sa nadšená otázka z otvoreného okna mierne zaprášeného ťahača s americky ladenými obrázkami na karosérii.
„Miňo! Ja sa poserem!“ nezadržal v sebe nadšenie vyučený mäsiar Pavol, ktorý už mesiac pracoval v továrni na spracovanie bravčoviny v od domova vzdialenom Nórsku. „Čo ty tu?“
„Doviezol som ti tých poslancov,“ žartovne prehodil Milan a pohľadom ukázal na náves plný zvierat. Priestorom na vykladanie tovaru sa nieslo naliehavé krochkanie.
V tom sa obaja na seba pozreli a rozosmiali sa ako kedysi, keď učiteľke na základnej položili na stoličku prdiaci vankúš. Kým vykladali kamión, Milan s Pavlom sa vytratili niekam za halu a Pavla potešila marska, ktorú mu Milan ponúkol. Svorne bafkali a spomínali na spoločné príhody z mladosti. Toľko sa Pavol nenasmial už najmenej pol roka, keď sa začali udalosti v jeho živote radikálne meniť.
Motor kamióna zaburácal, zaznelo priateľské „tak sa drž!“ a po Milanovi ostal iba oblak exhalátov. Pavol zostal sám. Tak celkovo bol sám už niekoľko mesiacov, keď ho opustila frajerka. Mal ju rád a boli spolu takmer šťastní, ale keď museli Pavla kvôli kríze prepustiť z bitúnku, šťastie sa im začalo drobiť pod rukami ako zvetraný betón nedokončenej stavby z čias raného kapitalizmu deväťdesiatych rokov. Pavol síce nebol žiadny Bill Gates, ale keď sa uskromnili, dokázal našetriť aj na dovolenku v kúpeľoch v Dudinciach. Mali sa tam tak dobre. Pred očami sa mu vybavila spomienka, ako raz ostali osamotení v bazéne a Jana mala na sebe tie pruhované plavky, ktoré mal tak rád. Mohutné prsia sa drali z malých košíkov ako pár nazúrených dedinských psov a Pavol sa nezdržal. Uistil sa, že sú naozaj sami a zaútočil. Svoj oštep vrhol silou Jana Železného v Sydney a frajerka už nemala inej šance. V zbesilom prirážaní čerili pokojnú hladinu vody dudinských kúpeľov a až záverečné ustrnutie vrátilo opäť pokoj pod strechu krytého bazéna. S prácou a zárobkom však odišla preč aj Jana. Pavol sa dozvedel, že si vraj našla chalana s dobre rozbehnutým kšeftom s predajom kožušinových výrobkov. Zamrzelo ho to a takmer prepadol alkoholu. Jedného dňa mu však zaihral pred očami český inzerát „řezníci na bourárnu v Norsku“. Po miernom váhaní sa ozval, predostrel svoje skúsenosti a čoskoro sa už viezol vo Fiate Ducato prispôsobenom na prepravu osôb priamo do Nórska. Hoci to bol chlap tvrdej práce a mozoľnatých rúk, vo vnútri nikdy neprestal veriť v lásku. A bol od nej vlastne len krôčik.
Vlasta. Pavol premieľal toto meno v ústach čím ďalej, tým častejšie, vyplachoval si ním hrdlo, behal po zuboch a šteklil podnebie. Vlasta bola presne podľa jeho gusta. Statnejšia baba. Keby bol umelec, povedal by, že také sa páčili aj Rubensovi. Pavol však bol iba mäsiar-porážač, a tak sa nechal unášať náporom pudových chúťok. Všimol si ju raz, keď si zabudol v šatni obedár. Prechádzal cez halu, kde na nekonečných pásoch nezastaviteľne prúdili ako zvrátené myšlienky devianta desiatky ton surového mäsa a pracovníci sa na ne vrhali lačnými rukami, aby ich stihli zabaliť. Tam stála aj ona. V bielom plášti pofŕkanom vypranými ružovkastými a čerstvými sýtočervenými škvrnami, s ochrannou sieťkou na hlave, širokými bokmi a sebaistými pohybmi skúsenej baličky mäsa. Myšlienka na to, že jej rukami prechádzajú kúsky bravčového, ktoré prešli v inej forme aj tými jeho, mu na tvári vyčarila skromný, ale o to úprimnejší úsmev. Cítil v tom akúsi prepojenosť, éterický dotyk, nezávislý na fyzickom kontakte. Krásna baba. Vlasta.
Vlasta. Raz sa prichytila pri tom, ako hľadí na robustného chlapa, ktorý práve skolil sviňu a útokom bral ďalšiu. Uznanlivo pokývala hlavou a doplnila krátkym tlmeným hmm. V tých litroch krvi videla odhodlaného chlapa. Dokonca si všimla aj náznak nežnosti. Pavol každé prasiatko predtým, než z neho definitívne spravil súčasť pásovej harmónie mäsožravosti, pohladil po hlave. Vtedy sa im stretli pohľady a obaja pocítili nežnosť, ktorá takmer okamžite rozkvitla pod strechou fabriky na spracovanie bravčového mäsa.
Obaja zvykli odchádzať z práce pomerne neskoro. Pavol bol zodpovedný za poriadok na svojom pracovisku a Vlasta sa tiež musela postarať, aby bol pás vyčistený a opäť pripravený na rannú šichtu. Napriek tomu, že všetci zamestnanci mali svoje skrinky v jednej miestnosti, sa doteraz nikdy nestretli. Dnes sa však malo všetko zmeniť.
Miestnosť bola prázdna a hluk fabriky dávno utíchol. Vlasta v domnienke, že všetci sú už preč, neváhala a okrem pofŕkaného plášťa, na ktorom dnes pribudlo hneď niekoľko nových škvŕn, zhodila aj zaznojené tričko, pod ktorým sa týčili majestátne Andy aj s Kordillermi, skrotené len objemnejšími košíkmi podprsenky. Vôbec netušila, že obďaleč mĺkvo postáva Pavol a so zmesou pocitov príjemného prekvapenia, miernej hanby, chuti klopiť zrak a naliehavej túžby ju pozoruje. Videl aj to, ako si divoko a slobodomyseľne stiahla z vlasov sieťku, zatriasla hlavou a dala voľnosť svojej skromnej hrive, aby tak aj dnes, ako každý deň, na pár hodín definitívne pokorila imaginárne okovy nevytúženého zamestnania. Pavlovým telom prešlo príjemné chvenie. Vlastne ani nechcel ísť za ňou, chcel si len vychutnať pohľad na jej rozmernejšie krivky, na ten slobodný pohyb, ale čosi vo vnútri ho pobádalo na krok vpred. Tušil, že už dlho v sebe tlmí city a je načase s tým skoncovať. Vykročil.
Vlaste pristála na boku drsná mohutná dlaň a mierne ju pohladila. Prešiel ňou elektrický výboj, akoby jej niekto priložil neizolovaný kábel na telo. V sekunde vedela, kto to je (alebo skôr dúfala, že to nebude opäť ten dotieravý šofér vysokozdvižného vozíka Jozef). Otočila sa a stál tam on. Muž, chlap, alfasamec. Páchol surovým mäsom, no tá surovosť, tá si Vlastu podmanila. Pohliadla mu do očí a v dvoch temných studniach, v ktorých sa okamžite utopila, našla presne to, čo hľadala. Lásku.
„Čau, ty si Vlasta, hej?“ nečakal dlho s romantickým oslovením Pavol.
„Tak ja som Pavol, ale hovoria mi aj Pali. Hlavne kamoši a tak,“ opäť prehovoril a uvedomil si, že je mierne nervózny. Zľakol sa pri pomyslení, že ten suverénny mačo v riflovke a slnečných okuliaroch, ktorý na Jawe 350 brázdil cesty rodnej obce a okolitého regiónu, ho v tejto chvíli opustil a zradil.
„Ja... ja... áno... Vlasta...“ dostala zo seba a v mocných chápadlách (ktoré chápali) sa roztopila ako recyklovaný kov v košických železiarňach.
„Pali, nemali by sme...“
„Pššt!“ nenechal ju dohovoriť a ústa jej zalepil šťavnatou jazýčkovou. Jazyky sa začali nemotorne prepletať ako nohy opilca. Obaja sa už dlhšiu dobu s nikým nebozkávali. Nemotornosť sa však čoskoro zmenila na prudkú vášeň a stratila sa v rytmickom jazykovom tangu. Vlasta cítila záplavy v súkromnej delte Nílu. Takmer to zasyčalo, keď sa jej závlahový systém lásky dal znovu do pohybu. Pavol ju náhle vzal na ruky a rozhodol sa pokoriť tento dávno opustený najhorúcejší bod planéty zvanej vášeň priamo na odstavenom páse v baliacej časti haly. V duši to videl už dávno. Len Vlasta, on a nespútaná súlož na páse. Ich telá sa zmietajú v milostnom prepletenci a pás ich unáša až do najvzdialenejších krajín hraničnej rozkoše. Určite tam musí byť úžasne.
Posadil si ju na linku a s vervou sedemhlavého draka túžiaceho po rozkošníckej princeznej z nej strhal zvyšky pracovného odevu a spodnej bielizne. Z nohavíc odpadol kúsok zaschnutej pečienky. Medzi stehnami, pripomínajúcimi majestátne lipy starých slovanských lesov našiel jaskyňu, v ktorej tušil prítomnosť večného proroka splynutia. Keď jej tak hľadel do lona, bolo to ako pohľad do nekonečna, do večnosti, tvoriacej kruh, kolobeh života, znovuzrodenia a večnej nádeje na zachovanie kontinuity. Cítil sa takmer ako filozof. Vyslal teda jazyčného posla za prorokom do jaskyne, aby sa spriatelili. Posol blúdil v útrobách, chcel nájsť bájneho žreca a Vlasta sa skrúcala ako Štefan v Smotánke. Pavol však nedbal a s odhodlaním oravského roľníka ďalej obrábal túto ešte pred chvíľou vyprahnutú pôdu. Vlasta už dlho neváhala, schmatla Pavla za vlasy a pritiahla ho k sebe. Jeho pojašený bizón chcel konečne vyraziť z rifľovej ohrady neprajného kovboja. Vlaste stačil jeden nepatrný pohyb a penis vystrelil ako teleskopická tyč domobrancu na nočného vandala. Spomenula si na vyskakovací nožík.
„Vraz mi ho tam, ty kanec!“ nedopustila si tematické pozvanie balička Vlasta. Pavol nechtiac mierne zachrochtal. Vzpriamil sa a na sekundu vystavil na obdiv tuhé porisko sekery blaženosti. V okamihu sa nebezpečne priblížil, majetnícky schytil Vlastu za nazberkané faldy na bokoch a vyrazil do útoku. Pálil ako zmyslov zbavená Aurora na Zimný palác, chcel vyvolať búrlivú súkromnú revolúciu robotníkov vášne v tele Vlasty. Volal do zbrane nespokojných pracujúcich, aby ju nakoniec priviedol k blaženému koncu starého režimu bez lásky a vášne. Pavol funel a cícerok potu mu stekal priamo do kotla rozžeravenej magmatickej lásky, v ktorom sa strácala jeho robustná halapartňa. Vlasta prevracala oči stĺpkom, jej vzdychy sa ťahali do takých výšok, že miestami pripomínali kvikot prasnice. Roztiahla nohy ešte viac od seba a rôsolovité stehná vyformovali prak, ktorý bol nabitý mohutným orgazmickým okruhliakom a pripravený vystreliť v každej sekunde. Pavol nasadil údernícke tempo a v stachanovskom duchu dobíjal uhlie rozkoše ďaleko nad požadovanú normu. Vlasta kvičala od rozkoše a Pavol krochkal námahou. Nezainteresovaný divák by si pomyslel, že ide o životný zápas, ktorého koniec bude tragický ako osud Hamleta. Tu však nešlo o súboj, ale splynutie dvoch duší a žiadostivých tiel, ktoré sa nezadržateľne vedno rútili po eskalátore milovania priamo k nebeskej bráne rozkoše, išlo o dve bytosti odhodlané chopiť sa svätého grálu vyvrcholenia a upíjať z neho plnými dúškami až do absolútneho opojenia. Tak aj bolo. V rovnakej sekunde orgazmus nekompromisne zasiahol oboch, naivne si mysleli, že sú pripravení, ale nemohli byť. Na chvíľu ustrnuli v majestátnej póze antických sôch s barokovými krivkami. Vlasta pocítila, ako do nej prúdi nový život a Pavol vedel, že ten nový život ich navždy spojí. Toto bola láska. Pás sa odrazu dal do pohybu a oboch milencov, oboch zamilovaných unášal do krajiny, ktorú si Pavol kedysi vysnil. Do krajiny hraničnej rozkoše a nespútaného milovania, do krajiny, v ktorej bude obom lepšie.
