“Nepamätám sa, že by niekedy na konci novembra bolo takto teplo. Dvadsať stupňov! Uff,” odfúkol si Tomáš. Prehrabal si vlasy, od ofiny, cez vrch hlavy až dozadu po temeno. V zápätí ich pár pohybmi rýchlo uhladil. Akoby sa pristihol pri niečom nedovolenom.
“Áno, je krásne,” odpovedala zamyslene Denisa a ďalej sledovala ľudí prúdiacich okolo po chodníku. S Tomášom sedeli vonku na terase kaviarne, kde si vychutnávali svoju obľúbenú kávičku.
V diaľke nad hrebeňom Malej Magury sa pomaly zaťahovali ťažké tmavé mračná. Denisa sa nervózne vrtela: "Bolí ma hlava, to bude určite tým počasím. Mala som si dať radšej bylinkový čaj."
"Daj si mikinu," podal Tomáš žltú mikinu Denise.
"Nie, som v pohode."
"Prechladneš! Teraz si to nemôžeme dovoliť, keď chceme... veď vieš!" naliehal Tomáš.
"Nie je mi zima!"
"A kedy už konečne príde? Zavolaj mu! Vždy bol taký... hmm, taký ľahkovážny... Deniska, počúvaš ma?"
"Ale áno, len som trochu unavená. Ktovie, ako sa za ten čas zmenil. Možno ho ani nespoznáme. Pamätám si ho v typickej koženej bunde, neoholeného, strapatého... áno, trochu snívajúceho.”
"A to sa ti páčilo? Asi začnem žiarliť."
"Daj pokoj," Denisa sa stále vrtela a obzerala sa. Chodníkom, ktorý oddeľoval terasu od rieky, prúdili ďalej celé zástupy ľudí. Nechcela ho prehliadnuť.
* * *
Konečne dorazil, oblečený v jednoduchej svetlej ľanovej košeli bez límca, v tmavomodrých džínsoch, na krátko ostrihaný a medovo opálený.
"Jéj, ahoj, Martin!" pozdravila ho prvá Denisa. "Koľko je to? Osem rokov? Osem rokov v Tibete. To by mohol byť názov pre nejaký film,” usmiala sa svojmu trohu rozpačitému začiatku.
“Martin? To som už dlho nepočul, vlastne, teraz som Migmar. Ahojte," usmial sa a po krátkej pauze pokračoval. "Migmar Taši-Sengje, a nežil som v Tibete, ale v Džamu, na severe Indie,” natiahol ruku k Tomášovi.
“Martin... Migmar... asi si nezvyknem... To je hrozne dlhá doba!"
"Mne to tak nepríde, ubehlo to veľmi rýchlo. Po tej mojej nehode ma tu doma už nič nedržalo. Tu mi nevedel nikto pomôcť, ani s dušou ani s telom."
Martin mal vážnu nehodu na motorke. Bol v kóme takmer rok. Popri zranení chrbta to odniesla aj hlava a nevyzeralo to vôbec dobre. Ak by sa aj prebral, na vozíku by zrejme strávil zvyšok života.
Navyše, vyšetrenia mozgu naznačovali nastupujúcu schizofréniu. Vyzeralo to tak, že predpoklady k tomu mal už vrodené. Podľa rozsahu poškodenia mozgu mal prísť o časť svojich zmyslov.
Keď to všetci okolo začali vzdávať, po desiatich mesiacoc sa Martin ako zázrakom prebral. Nebolo to ale šťastné prebudenie. Za ten čas, kým bol na prístrojoch, prišiel o svojho najbližšieho a jediného člena rodiny - svoju mamu. Jej choré srdce ten tlak, pocit neistoty a bezmocnosti nevydržalo. Aj keď Martina rehabilitácie pomaly dostávali na nohy, psychicky sa zrútil a jeho stav sa zhoršoval.
Odchodom mamy mu nezostal už nik blízky, súrodencov nemal a otca nikdy nepoznal. Práve preto to jeho ošetrujúci lekár, rodinný známy, stále nevzdával. Diagnózu svojho pacienta neustále konzultoval cez internet na svetových odborných lekárskych fórach, kdekoľvek sa len dalo.
Nakoniec sa ozvala jedna indická klinika, ktorú zaujali pacientove CT a MR snímky. Na základe ďalších vyšetrení, ktoré si vyžiadali, ponúkli pomoc. Tvrdili, že pôvodná diagnóza schizofrénie je chybná! Dôvodom malo byť iné neštandardné usporiadanie a prepojenie centier mozgu pacienta.
Synestézia!
Nešlo o chorobu, skôr predispozíciu. Podnety na zmyslové orgány vyvolávajú úplne mimo vôle pacienta pocit alebo predstavu, ktorá je charakteristická pre iný zmyslový orgán. Najbežnejším a neškodným prejavom synestézie je napríklad farebný sluch, pri ktorom môže zvuk vyvolávať farebný pocit. Náš vrodený inštinkt spôsobuje, že žltá či oranžová farba vyvoláva pocit pohody a tepla, kým studené farby ako modrá a zelená naopak pocit chladu. Podstatou synestézie je znásobená a prepojená súčinnosť našich vnemových analyzátorov.
Indická klinika na základe svojich dlhoročných skúseností s liečním patologickej synestézie ponúkla pomoc. Martin na naliehanie svojho lekára ponuku prijal.
* * *
"Bude pršať, poriadna búrka. Vidíš tú čierňavu nad Magurou? Mali by sme ísť," pokynul trochu nervózne Tomáš.
"Len seď, bude dobre. Celé je to o tvojej hlave, o superpozícii mysle. No, ťažko sa to vysvetľuje.”
“Ale, prosím ťa, len nezačni s niečim mysterióznym, ako napríklad 'veci medzi nebom a zemou',” pohŕdavo prehodil Tomáš.
“Nie, v podstate je to len fyzika a matematika, keď teda chceš. Čísla, vlastne čistá veda. Keď ľudia niečomu nerozumejú, zvalia to na čary, mágiu alebo náboženstvo. Asi nenájdem vhodné pojmy, aby som to v skratke a jednoducho vysvetli. Uzly a čiary. Body a spojnice. Siete. Tak obrovské siete, že si to neviete ani predstaviť. Ešte nevieme presne, ako to do detailov funguje, ale už sme celkom ďaleko.”
"Ty a matematika? V matike si ty zrovna nevynikal," Tomáš sa tváril ako vyoraná myš, ničomu nerozumel.
"Áno, matematika, ale v tej podobe, ako ju poznáš ty, sme si ju vymysleli len my, ľudia."
"Matiku sme si vymysleli?"
"Áno, napríklad teraz a tu môžeš lusknúť prstami a na inom mieste pohneš horou, pravdaže, ak si to vieš dobre spočítať. Hovorí sa tomu rezonancia siete."
"Tak ja mám dosť, pijeme džús či niečo tvrdšie?"
"Poviem to laicky a jednoducho. Hlavne je to o tom, čo si praješ. Ani nie pre seba, ale pre niekoho iného. Ak napríklad teraz nechceš, aby lialo, tak si to pre Denisu jednoducho želaj," ukázal Migmar na obzor.
"To predsa nejde!" neveriacky krútil hlavou Tomáš.
"Ale ide. Naša myseľ je ako jednoduchý parný stroj, ale zhrdzavený a pokazený. Ak ho dáš dnešnému bežnému čoveku, tak ho nepochopí a nebude ho vedieť opraviť či použiť. A my všetci sme takýmito strojmi a ani poriadne nevieme, čo s tým môžeme robiť."
"Chápem, akože sa budem tváriť, že mi nevadí, že prší, že som mokrá... Proste použijem pozitívny prístup, optimizmus, a je to," zapojila sa rýchlo Denisa, aby zmiernila narastajúce napätie.
Tomáš sa do toho uškrnul: “Na to si ale nemusel neviemkoľko rokov slúžiť mníchom. To si stačilo kúpiť pár motivačných brožúriek tu doma na Slovensku.”
“Prestaň, Tomáš”, zarazila ho rázne Denisa.
Migmar sa usmial: "Vravel som, že to nebudem vedieť jednoducho vysvetliť. A vy dvaja, ako?”
Tomáš sa skľúčil: “Ále, snažíme sa o dieťatko. Deniske povedali, že má, ehm, no proste, že nebude môcť mať deti, ale vraj sa to môžu pokúsiť upraviť, operačne. Lenže ona o tom nechce ani počuť.
"Nateraz by mi stačilo, ak by ma prestala bolieť hlava," pridala sa do rozhovoru Denisa.
"Čokoľvek si len budeš priať," povedal Migmar, doširoka sa usmial a chytil ju za rameno.
V kaviarni sedeli takmer dve hodiny. Spomínali. Lenže Migmar o minulosti hovoriť nechcel, vynárala sa mu bolesť zo straty mamy, a tak radšej rozprával o svojich cestách. Denisa chcela vedieť úplne všetko, kde sa celý ten čas túlal a čo zažil. Migmar rozprával o svojom pobyte v Indii. Po úspešnej rehabilitácii mu ponúkli stáž v modernom vedeckom centre Ladakhu, kde dodnes pôsobí.
Prišiel čas na lúčenie.
Migmar objal Denisu, potom chytil jej ruky do svojich dlaní a zľahka prehodil: "Majte sa krásne! Zostaneme v kontakte a spojení, a určite mi napíšte!"
Tomáša potlapkal po pleci a podal mu vizitku. Rozlúčili sa.
Denisa pozrela ponad Bojnice, po mrakoch nebolo ani stopy. Hlava ju už nebolela, telom sa jej rozlialo príjemné teplo a konečne sa uvolnila. Hnevala sa na seba, že až teraz.
Migmar sa potom ešte nachvíľu obzrel, usmial sa, žmurkol a zakýval im.
* * *
Denisa otvára vchodové dvere, zatlačí nohou západku, aby sa nezatvorili a vracia sa späť do vchodu paneláku. O chvíľu je vonku, vonkajšími schodmi nesie dolu pomaly a opatrne kočík. Je to jej pravidelný denný rituál. Chýba tu totiž bezbariérový prístup, ktorý správca už toľkokrát sľuboval. Ale nehnevá sa na neho. Je šťastná.
Teraz už vie, že si môže priať, čokoľvek priať.
Chytí malého za ručičku a žmurkne na neho: "Tak, nech si zdravý a šťastný."
Verí tomu. Nevie, či to pomôže, ale verí tomu.
