Milé čitateľky, šarmantní čitatelia,
po odštartovaní nového tematického celku s názvom Čo keby? som si uvedomil hneď tri veci. Spomedzi tých troch si s ťažkosťami spomeniem na dve, preto vám prezradím aspoň tú jednu, ktorá mi v pamäti uviazla: Mám problém s pamäťou. Či? Čo som to chcel? Aha! Už viem.

 

Uvedomil som si, že pre autora textových kompilátov, charakteru ktorým sa venujem ja, je najväčším zadosťučinením spätná väzba čitateľov v podnetnej diskusii pod príspevkom. Pokiaľ sa v diskusii nájde konštruktívna kritika, ktorá autora posúva ďalej, pomocou ktorej autor dokáže zvyšovať kvalitatívnu stránku vlastnej tvorby a nevníma takúto kritiku ako útok na svoju osobu, potom môže len ďakovať nebesiam za takýchto úžasných čitateľov a prípadné taktné upozornenia týkajúce sa príspevku vníma ako výzvu pracovať na sebe samom.

 

Tí, čo si predchádzajúcu vetu museli prečítať dva a viackrát, ale i tí, ktorí ju prečítali len raz alebo ju celú odignorovali, nech vedia, že im patrí moja neutíchajúca vďaka a večné miesto v mojom veľkom srdci, pretože len vďaka vám všetkým som tu v kráľovstve dokonalosti tým, čím som.

 

Tentoraz, vďaka niektorým z vás, som zauvažoval nad možnosťou, čo keby som vedel čítať s následným porozumením textu. Pretože niekedy nie je jednoduché porozumieť. Najmä keď je text dlhý a sú v ňom použité slová, ktoré rečový fond nerozoznáva, čiže ich podstata je pre čitateľa neznáma.


Úprimne a s dušou na dlani sa priznávam, že v priebehu môjho krátkeho života som sa stretol i s jednoduchými, krátkymi a nenáročnými textami, ktorých odkaz mi unikol a zaplatil som za to priveľkú daň.

 

Medzi siedmym a ôsmym rokom života, kedy som bol klasifikovaný ako dieťa, som na nemenovanej ulici v Spišskej Novej Vsi na dvore rodinného domu kradol čerešne. Nápis na bránke Pozor zlý pes ma mal upozorniť na fakt, že v záhrade môžem očakávať štvornohého cicavca s výbušnou až excentrickou povahou a že havko pri nepovolenom vstupe na súkromný pozemok bude rád a verne demonštrovať to, čo odkaz hlásal. Múdry človek sa poučí na chybách vlastných, hlúpy bude mať spomienku v podobe kusanca na riti a deravých gatí. Škoda, že som sa vtedy zaradil medzi hlupákov, i keď ma zaráža informačná nedostatočnosť majiteľov pozemku. Nezabudli oznámiť, že sa na dvore nachádza zlý pes, no opomenuli poznamenať, že sa tam okrem tej krvilačnej beštie nachádzajú čerešne špičkovej akosti!

 

Pokiaľ sa niekomu bude zdať, že moja ďalšia skúsenosť sa javí ako prvoplánový výmysel, nech mi odpustí, lebo tak to bolo a život jednoducho prináša tie najnečakanejšie úskalia práve vtedy, keď mu treba srať alebo keď prší.

 

Mal som desať. Vonku pršalo a bolo mi treba srať. Povedal som si, že najbližšie to mám k babke, takže poctím jej misu. Dobehol som k vchodovým dverám, premoknutý monzúnom, čo sa prehnal Novou Vsou, a pokúšal som sa dostať dnu. Na bytovom dome mali nové dvere a i zvončeky sa chystali namontovať nové, ibaže ešte nestihli. Zato stihli demontovať staré. Na dverách bolo napísané Brano zavíra samo. Logika desaťročného dieťaťa v mojom podaní vyzerala nasledovne:

„Brano? Ti nejebe? Hádam brána! Ci, ja sa poseriem! Babí! Babí! Zavíra samo? A kto otvára? Čo je toto za chujovinu?! Brano je po česky to, čo po našom brána? A kde v riti teraz zoženiem Sama? Ci pištoľ! Ja sa fakt poseriem! Bábí! Sámó!

 

Nedá mi nepokračovať v toaletnom humore. Môj tatko bol rušňovodič a rušňovodiči sú veľmi špecifická komunita ľudí so svojským humorom. Ako dieťa (hej, veľa chujovín sa mi stalo v detstve) som bol s tatkom v depe a tiež ma pritlačila túžba spočinúť zadkom na záchode. Nejaký rušňovodič ma nasmeroval k toaletám. Sadol som si a všimol nápis na dverách: Kefa vedľa misy nie je na zuby! Čítať som pochopiteľne vedel i s porozumením. Ale abstraktné pojmy, prípadne dvojzmysly mi unikali. Komu napadlo, že som si umyl zuby, nech si dá facku!

 

Predpokladal som, že v dospelosti sa mi už nestane nič podobné. Že si niečo prečítam, poviem si „aha!“ a bude. Oukej, niektoré nápisy jednoducho ignorujem, najmä tie na cigaretách, že môžu zabíjať, ale také nápisy môžu dávať aj na bonpari. Totižto, pokiaľ budete fajčiť bonpari, môže vás to na sto percent zabiť.

 

Mal som dvadsaťosem. (Áno, viem, začína to zle.) Bol som v Spišskej. (Áno, viem, to mesto sa môže javiť ako prekliate, či?) Šiel som do informačného centra. Chopil som sa kľučky a bol by som otvoril, keby som si nevšimol nápis na dverách: Prídem hneď.
Tak reku, počkám. Zapálil som si. Dofajčil som. Zapálil som si ďalšiu (ak by som mal bonpari, dal by som si) a čakal. Asi po dvadsiatich minútach a troch cigaretách z informačného centra vyšiel človek.
„Zvláštne,“ pomyslel som si a vošiel som. „Dobrý, máte otvorené?“ opýtal som sa z dôvodu oznamu na dverách.
„Samozrejme.“
„Ja len, že na dverách máte odkaz, že prídete hneď.“
„Jéžiš! Ja som ho zabudla dať dole. Snáď ste nečakali?“
„Nie, nie...Chech!“

 

V tomto momente si je potrebné uvedomiť, že tak ako aj iní ľudia, i ja, napriek tomu že už rozumiem písanému textu, som naivný. To znamená, že sa vo mne stále nachádza hravé dieťa s nepoškvrnenou dušou, ktoré jednoducho verí.

 

Vezmite si ten prípad z Ameriky. V nejakom štáte museli uviesť na príbalový leták kondómov informáciu, že pred použitím je potrebné kondóm vybrať z plastového obalu. Všimli ste si ten rozdiel? Kým ja a mnohí mne podobní sme len naivnými deťmi uväznenými v tele dospelého, v Amerike sú ľudia jebnutí a na to, aby niečo pochopili, to musia mať napísané. Pche!

 

PS: Tí, čo ste skúšali aplikovať kondóm bez toho, aby ste ho najprv vybrali z plastového obalu, tiež sa vám podarilo navliecť si ho naopak?