Vo väčších pracovných kolektívoch býva zvykom, že sa nájde vidiečan s nadbytkom rozličných rastlinných a živočíšnych produktov. Aj u nás to tak funguje. V súčasnosti sú najžiadanejším artiklom domáce vajíčka.

Kolega ich nosieva vcelku nepravidelne. Ohlási to však vždy vopred a tak každý vieme, kde je naše miesto v poradovníku. Vyšiel na mňa dodávateľský termín vo štvrtok. Je to vcelku dôležitý údaj tohto príbehu.

V onen štvrtok som v práci nebola autom. Tak som si povedala, že ten vzácny telesný slepačí produkt nepotrepem mestskou dopravou, aby nedošlo k jeho znehodnoteniu. Nechala som teda balenie 10 domácich vajíčok v robotovej chladničke, že zajtra prídem autom. Chladnička sa nachádza v inej budove. Nevidím ju teda a nespomeniem si na ňu celý deň. Ani na jej obsah.

Kolega v piatok v práci nebol a nemal mi kto pripomenúť tie vajíčka. Ostali opäť zabudnuté v chladničke.

Prešiel víkend, vajcia ticho sedeli zavreté a nepovšimnuté v úradnej budove.

V pondelok ráno mi pohľad do mojej chladničky pripomenul existenciu, vlastne neexistenciu, domácich dodávateľských vajíčok.

Po príchode do práce som zanorila nos do firemnej chladničky a pátrala po vajcodržovom kartónovom obale. Ale akosi som ho nikde nevedela nájsť, napriek tomu, že kolega ho zvyčajne umiestňuje vo výške očí a píše na neho dátum znášky. Pozná blondýnky....

Pomyslela som si, niekto mi ich ukradol!

Potom som si všimla akýsi tieň v dolnej plastovej priehradke na zeleninu. Bolo to balenie vajíčok. Vzala som a premiestnila ich poobede k sebe domov. Tam som ich neotvorené strčila zas, aké originálne, do chladničky.

Dej začína gradovať.

V utorok bol kolega v práci, tak som sa mu posťažovala, že tie vajcia teda poriadne ukryl. On sa podivil a vykonal prieskumnú cestu. Do chladničky. A tie pôvodné vajcia, aj s rukou napísaným dátumom, ako to vždy robieva, doniesol do kancelárie.

„ Veď tu sú! Boli tam!“

Mne zabehlo od hanby.

„Do prdele! To mám snežnú slepotu? Kde boli?“

Opotilo ma. To som niekomu ja ukradla vajíčka!

Kolega podozrievavo položil otázku.

„A kde si ich v tej chladničke našla?“

„No, tam úplne dole!“

Vtedy sa do rozhovoru zapojila kolegyňa, ktorá, vzhľadom na svoju závislosť na tatárskej omáčke, onú chladiacu skriňu často navštevuje.

„Ale tie vajcia tam už boli dlho..... Ale, že naozaj, dlhooo! Možno aj tri mesiace!“

Po príchode do domácnosti moje prvé kroky mierili ... ku chladničke.

Otvorila som balenie veľmi dlho skladovaných vajíčok. Vyzerali nevinne. Neboli to napukance ani špinavce.

Tak som usúdila, že svoj ľudský organizmus neohrozím konzumáciou stodňových vajec. Nie sme predsa v Číne. Ale organizmus Čiernej svine prezlečenej za psa, by trochu postaršie vajce mohol zniesť. Nech touto drahou komoditou neplytvám.

Rozklepla som prvé vajíčko o hranu psačej misky. Ešte mi do nosa nedorazil odporný puch a aj tak ma už naplo.

Z vajíčka sa vyplazilo, nedá sa povedať vytieklo, čosi tmavozelené a soplózne. Žilo to vlastným životom. Triaslo sa to od blaha, že sa to dostalo na vzduch. Taký dlhší nefritový stekanec sa lisol na bielej ploche misky. Okamžite som ukončila otvárací manéver, časti škrupiny pritlačila dohromady a bežala s tým dokonale nefritovým zvyškom vajcového obsahu do záchoda. To už som pre slzy a nutkanie na dávenie ani nevidela.

Prskla som onen zelený klenot do záchodovej misy a rýchlo spláchla. Zhlboka som inhalovala odkontaminovaný vzduch a umyla som si dokonale ruky.

Ešte ma čakalo umytie psej misky. Zvažovala som upchatie nosa a uší štupľami z papierových vreckoviek a nasadenie plaveckých okuliarov. Avšak prvý pohľad do misky ma dokonale uzemnil. Miska bola dočista vylízaná. A Čierna sviňa sa slastne oblizovala.

Až vtedy som sa definitívne pogrcala.