S manželkou sme sa dohadovali, že si na 30. narodeniny nebudeme kupovať darčeky, ale pôjdeme až tam, za oceán, po stopách vysídlencov do Ameriky. A tak sme si vo veku 34 rokov naozaj letenky kúpili a začali sa pripravovať na cestu. Prvá otázka: čo chceme vidieť? New York? To bola povinnosť. Washington? Však poďme, je to blízko. Niagare? Aj to je blízko. (Hovno!)
A potom, že - však tie Niagare sú aj v Kanade, ostaneme tam pár nocí. Tak sme prstom zablúdili po mape a hľadali nejaké mestečko poblíž, kde by sme mohli nasať trošku kanadskej atmosféry. A hľa, mestečko sa objavilo a volalo sa Toronto. Super - eskimáci, ľadové medvede, kolíska hokeja, marihuana. Vau. Ideme! Keďže plán už bol, itinerár tiež, rýchlo som objednal a zaplatil ubytko. Však nech si to poistím, aby sme už príliš nešpekulovali. Až následne sme sa začali zamýšľať nad tým, čo chceme v tých mestách vidieť. New York, Washington, Niagare, to bolo jasné hneď.
Ale čo v Toronte? Bol koniec augusta a teda jediné, čo si spájam s týmto mestom, teda hokej, bolo rovnako nereálne ako to, že Kotleba si príde k obvodnému lekárovi pre výmenný lístok k logopédovi.
Najlepší cestovateľský bedeker, teda youtube, dostal úlohu: nájdi, čo musíme vidieť v Toronte. Zhostil sa jej exkluzívne. Ako prvú z možností mi vyhodil toto: https://www.youtube.com/watch?
To musím dať! Ihneď som to video poslal pani manželke, ktorá vzápätí odpísala, že ideme do toho. Slovo dalo slovo a už nebolo cesty späť. Tak som sa rozhodol, že si o tejto atrakcii zistím viac.
Prechádzka na streche reštaurácie na CN Tower sľubuje nezameniteľný zážitok. Dobre, teším sa.
Cena je len 195 kanadských dolárov. Na osobu. Čert to ber. Doma budem žrať konzervy.
Strecha reštaurácie sa nachádza vo výške 356 metrov na zemou. Čože? Až v tej chvíli mi to došlo. Ale už nebolo cesty späť. Nebudem predsa pred manželkou vyzerať ako posero.
Prišiel teda Deň D -1. Prichádzali sme do Toronta na požičanej (podľa požičovne) Toyote Corolle or similar, teda na vytunovanej Kii Soul s objemom 1,4 litra. Do toho momentu som neveril, že do USA vôbec dovolia doviezť také otrasné auto s motorom do záhradnej kosačky. Nuž ale, šialená maximálka 110 km/h bola pre Kiu tým maximom, čo bola s 87 oktánovým benzínom schopná zvládnuť. A to som si v prvom momente myslel, že aj oni majú maximálky v míľach, ale potom som si to prepočítal…
Ako sme sa približovali k mestu, spomedzi všetkých budov sa vyčnievala jediná. Tá, na ktorej sme sa mali prechádzať. Dnes nie, pôjdeme až zajtra, dohodli sme sa. Ale museli sme si ísť kúpiť lístky. Ako sme sa blížili k úpätiu veže, vravel som si: Nepozeraj sa hore, nepozeraj sa hore. A čo som urobil? Pozrel som sa hore. Ale nedal som na sebe nič znať. V tej chvíli by som vyhral aj kamennú tvár. Napokon sme si lístky kúpili a vybrali sme sa spoznávať mesto.
Na druhý deň sa to opakovalo. Nepozeraj sa hore, nepozeraj sa hore. Ďalej to asi poznáte.
Po príchode nás zavreli do sklenenej miestnosti, kde sa nás ujali traja asistenti. Navliekli nás do overalov ako z Guantanáma, zobrali nám všetko voľne pohybujúce sa na telách - hodiny, prstene, náušnice - ako na Guantanáme a dali nám podpísať, že sme tam dobrovoľne a všetko berieme na seba, ako na Guantanáme. Bolo nás tam šesť. Kým nás vyzliekali, obliekali, upravovali, najvýrečnejší chlapík z trojice asistentov sa snažil udržiavať uvoľnenú atmosféru konverzovaním. Vér ár jú from, spýtal sa ma len tak medzi rečou. Ví ár from Slovákia, odpovedal som mu aj za moju manželku, aby som dokázal, že po americky viem aspoň jednu súvislú vetu. Óu, from Slovákia, grejt. Chudák, zrejme sa nevedel rozhodnúť, či sa Slovákia nachádza v Sovietskom zväze, alebo už nie. To som si uvedomil, keď oveľa väčší rozruch spôsobila mladá deva s mierne šikmými očami, ktorá na rovnakú otázku odpovedala: Am from Vancouver a on jej pomaly padol k nohám, že prišla až z toľkej diaľky.
Najväčší rešpekt u mňa získal manželský pár z nejakých lazov pri Toronte, ktorý sa rozhodol prechádzkou na streche osláviť 40. výročie svadby. Teda, dodnes som presvedčený, že tou prechádzkou to oslavoval len mužský člen páru a bola to pomsta za všetky nedopozerané hokejové zápasy.
Nadišla chvíľa, ktorej sme sa všetci desili nevedeli dočkať. Nástup do výťahu. Na moje veľké zdesenie som zistil, že výťah je presklený a vďaka tomu som videl ako stúpame hore. Vyššie. Ešte vyššie. Do riti, už stačí. Stále stúpame. Kurva. Furt ideme. Zrazu tma. Ale ideme. A potom sme sa zastavili. A otvorili sa dvere do predsiene. A na jej konci boli ďalšie dvere. A za nimi nič…
Pristúpili k nám ďalší asistenti, aby na nás pripevnili bezpečnostné laná - jedno vzadu, druhé vpredu.
Pakujte na strechu vy chamraď! Tak som si preložil slová krotiteľa levov, ktorý nám na streche mal robiť spoločnosť. A tak sme všetci rezkým krokom ako posratí vystúpili z útrob na strechu. Lán sme sa držali ako Fico premiérskej stoličky a kráčali cupitali sme na otvorené priestranstvo.
Ako je u mňa zvykom, nikdy sa nehrniem dopredu a tak som aj teraz uzatváral túto bizarnú skupinku na streche. Lenže, to nie je len tak. Prechádzať sa. Keď si zaplatíš také prachy, musíš sa za ne adekvátne posrať. Na rad prišli atrakcie. Chcem od vás, prihovoril sa empatickým hlasom animátor, aby ste teraz po jednom prišli až na hranu strechy, aby vám špičky trčali v lufte a pustili sa lana. Mladý pán zo Sla.., Slo…, Slu…, na konci skupinky, začneme tebou.
Kurva, ja som to vedel, pomyslel som si. A potom som sa rozhliadol a už viem čo tým Paťo Vrbovský myslí, keď spieva recituje “všetky oči na mňa”. Prejsť 40 centimetrov až na okraj mi zabralo asi 40 sekúnd a každá z mojich nôh vážila v tej chvíli 40 kíl. V tej chvíli som tušil, že to ešte nie je koniec. Keď si touto tortúrou prešli všetci neboráci, posunuli sme sa o pár metrov ďalej. Krotiteľ nám ukázal ďalšiu atrakciu. Mali sme sa otočiť chrbtom a zacúvať na okraj. Naše pohľady sa stretli a na jeho perách sa objavil neodolateľný diabolský úsmev. A mne to v tej chvíli došlo. Oukej, však nemôže to byť iné ako keď sa čelom pozeráš pod seba. Nie, môže. Môže to byť horšie. Lebo keď som poslušne docúval až na hranu, že mi päty viseli v lufte, prikázal mi povoliť kolená, aby sa istiace lano našponovalo. Ako keď seriete v prírode. A potom som mal pomaly vystierať nohy tak, aby sa moje chodidlá dotýkali hrany. Po pár desiatkách sekúnd som celým telom visel nad ničím. Len ja, 356 metrov ničoho a tvrdá zem. Počkaj teraz, kým sa do tejto polohy dostanú všetci. Oukej, hlavne sa nebudem hýbať a budem sa len pozerať pred seba. Ehm, jasné. Však po 5 minútach, kým ostatní bojujú so svojim strachom, som už skúsený, nič ma neprekvapí. Sklonil som teda hlavu dole… Chyba! CHYBA! CH-Y-B-A!!! To som sa skoro definitívne posral. Keď sa už mali všetci dosť, vrátili sme sa na strechu a prešli ďalších pár metrov. A opäť mali prísť čelom na hranu. Opäť povoliť kolená a následne ich vystrieť a pustiť sa. Koniec sveta. Nohy ako zo želatíny. V hlave prázdno. Amen. Ale aspoň, asi krotiteľovi bolo trápne, že má medzery v geografii gubernií bývalého východného bloku, ako prvá išla dievčina z preďalekého Vancouveru. (Ja viem, je to na opačnom konci Kanady, ale my… no to je jedno.)
No a potom prišlo už len záverečné skupinové a individuálne fotenie. Oslavujúci manžel si to vychutnal. Na hrane šaškoval len na jednej nohe, kým jeho manželka držala lano tak pevne, že mala biele hánky a ruka sa je triasla ako Mázikovej cecky.
Keď nás zviezli výťahom dole (nuda, mohli nás sputiť na lane), privítal nás pri otvorení výťahu potlesk. Ďakujem, ďakujem, to nič nebolo. Brnkačka. Ja viem, to zo mňa hovorili endorfíny. Po pár minútach sme už boli pred vežou, sadli si na obrubník a obaja vyfajčili 3 cigarety. Ale odporúčame ten zážitok (nie 3 cigarety za sebou!) každému.
