Predošlé dve zimné sezóny boli z hľadiska možností na lyžovanie neveselé, vplyvom rôznych obmedzení a lockdownov, spôsobených Covidom a naň vrhanými atómovkami. Z tohoto dôvodu a tiež preto, že keď to baví mňa bude to musieť baviť aj krpatú, som sa koncom minulej sezóny rozhodol zaobstarať adaptér, ktorý klasický zjazdovkársky set zmení na kvázi skialpový. Nie je to žiadne terno, keďže síce hore šliapete s ťažkými zjazdovkami v tuhých lyžiarkach, navyše s váhou adaptéra naviac, ale aspoň dostanete mizerný výkon úzkych lyží na neupravenom snehu pri zjazde. Vyzerá to takto nejako:
Na druhej strane je to však lacné (bratu, nejakých 7143 PHP spolu s pásmi z mačiatok tuleniatok) v porovnaní s komplet skialpovým setom za 30-36 tisíc PHP a to som z lacného kraja. A najmä vám to rastie s deckom tak ako meníte z roka na rok lyže a lyžiarky, kým sa dostane do veku, že nemusíte lyže meniť každý rok a má zmysel investovať aj do originál skialp výbavy.
Keďže minulú sezónu sme už nič na pásoch nestihli spáchať, premiéru si adaptér aj krpatá odbili túto zimu. Jej začiatok bol síce vďaka nedostatku snehu v nami vytipovaných lokalitách posunutý až na druhú polku Januára, ale zato sme to dali vo veľkom štýle. Z pôvodne plánovanej nenáročnej prechádzky na Donovaloch so zjazdom po upravenej zjazdovke, sme na poslednú chvíľu zmenili lokalitu na Krížnu ktorá mala mať podľa čerstvej info z piatkoého večera ideálne podmienky a tak 40 - 50 cm prašanu. Cestou sme pribalili vo Zvolene kolegyňu ktorej padol plánovaný program a chcela vyvetrať hlavu v pohodovom tempe. Pokračovali sme do Tureckej z ktorej sme plánovali vyraziť. Pôvodne sme chceli ísť autom až na Salašky, no spodné parkovisko v dedine vyzeralo dosť plné tak sme neriskovali, že hore bude plnka tiež a pichli auto na jedno z voľných parkovacích miest.
Nasledovalo obligátne vybaľovanie výstroja, nasadzovanie pásov, obúvanie lyžiarok atď. V mojom prípade všetko s bonusom dva za cenu jedného, keď mi pripadla úloha servismana pre krpatú. Tá obnášala aj batoh takmer expedičných rozmerov na chrbte, do ktorého sa inokedy v pohode zbalím na predĺžený víkend v Tatrách aj spolu s lezeckou výbavou. Teraz takmer nestačil na 4 hodinový výlet vďaka rôznym variantom oblečenia pre krpatú, pitnému režimu a dvoch prilieb kde k tej mojej pribudla zjazdovkárska pre krpatú. Toto bol presne ten okamih kedy som si uvedomil, že jedna lyža krpatej váži minimálne pocitovo viac ako moja (zas na váhu som to nedával) a ja som zaváhal či to je úplne dobrý nápad. Keď som totiž na tom kopci bol zbierať svoje prvé skúsenosti so skialpom ja, odpálil som si výšľapom nohy natoľko, že som následne ledva zišiel dole a najstrmšie úseky lyže zniesol. Ale tak krpatá nie je z makového kvetu a úplne hore sme to tak či tak neplánovali dať.
Preniesli sme lyže na odbočku z hlavnej cesty kde končil posyp, zacvakli lyžiarky do viazania a vydali sa na cestu hore. Tempo pohodové, prvých pár metrov spojené s vysvetľovaním krpatej, že nohy treba len posúvať dopredu a nesmie ich dvíhať spolu s lyžami, lebo sa budeme otáčať po 100 m keď už nebude vládať a detailami, ako si prevliecť ruky cez popruh na paliciach tak, aby čo najviac šetrila energiu pri výstupe.
Cestou hore nás, keďže je to veľmi frekventovaná lokalita, obiehali väčšie či menšie skupinky. Reakcie na zloženie tej našej boli na škále od pozdvihnutého obočia, že kam krpatú trepeme, až po pochvalné poznámky ako jej to ide, čo si mladá dáma patrične vychutnávala. Obzvlášť hrdá bola na pochvalu od člena Horskej Služby. Celkovo bola krpatá vynikajúcim prelamovačom ľadov, ktorý podnecoval najmä skialpinistky k prihovoreniu sa. Je otázka, či by sa to dalo využiť na nadväzovanie nových známostí charakteru intímneho. Predsa len s krpatou za chrbtom sa ťažko oblbuje, že nie ste zadaný.
Po cca hodine sa začali dostavovať prvé známky únavy, ale približne po 2-3 prestávkach na čaj a niečo sladké na doplnenie energie sme sa dostali k spodnej stanici poslednej lanovky. To sme za sebou mali cca 2,5 hodiny šľapania a približne 2,5 – 3 km + niečo vyše 400 výškových metrov. Hodinky kolegyne ukazovali na záver 5,5 km a 800 výškových metrov, ale do toho (ak som to dobre pochopil) patril aj zjazd. Krpatej sa síce triasli nohy už aj pri státí ako drahému psovi, keď ho zoberú von na mráz, ale už bola namotivovaná na zjazd. Odstrojenie z pásov a prepnutie krpatej z adaptéra do viazania bolo spojené s miernou akrobaciou. Zastať si na sneh bez lyží znamenalo zaboriť sa 30-40 cm do snehu. Zjazd samotný prebehol v pohode. Išli sme vláčik kde prvá zlyžovala úsek kolegyňa, potom krpatá a následne ja, aby som jej pomohol na nohy ak spadne (čo sa jej párkrát podarilo). Po dvoch takýchto etapách sme zistili, že krpatá ani nečaká a suverénne sa púšťa dole ako prvá, znovu si vychutnávajúc pochvalné komenty. Veď aj mala byť na čo hrdá, zlyžovala to lepšie ako mnoho iných a v neposlednom rade lepšie ako ja, pričom nemala problém ani s hlbokým prašanom a ani so záverečným dojazdom po chodníku v dedine.
Áno, ten padajúci vzadu som ja
Celkovo hodnotila akciu veľmi pozitívne a čo som rád, už teraz sa teší na ďalšiu. Adaptér sa ukázal ako síce nie úplne ideálne riešenie, ale dostatočné, aby sme sa s ním púšťali aj do ďalších podobných akcíí. Krížna ako taká je super na začiatky so skialpom pre trochu skúsenejších lyžiarov. Ide sa po bývalej zjazdovke. Je tam dobrý prístup a ak sa človek nenechá zlákať mimo tú zjazdovku nevystavuje sa riziku lavín. A takmer vždy je tam dostatok ľudí, ktorý môžu pomôcť keby niečo.
