Bambiho si vozievam do práce. No vlastne on mňa. Máme vyhradené parkovisko len pre zamestnancov. Keďže momentálne vlastním len 1 a ½ kolena, vozím sa často.

Bolo to v piatok, pamätám si to presne. Prišla som o 7,00 ráno, Bambiho som zaparkovala korektne, nikde neprečuhoval vymaľované parkovacie miesto.

Odišla som do kancelárie budovať svetlé zajtrajšky.

O 11-tej mi zazvonil mobil, neznáme číslo. Zdvihla som.

„Dobrý deň, pani Catahoula?“

„Áno.“

„Tu polícia Slovenskej republiky. Ste majiteľkou modrého Bambiho. ĚČV xxxxx?“

Zdúpnela som. Hlavou mi prebehla ranná cesta do práce, či som sa niekde nedopustila dopravného priestupku, niekoho nezrazila a tak....

„Áno, som.“

„Mohli by ste sa dostaviť k svojmu vozidlu na parkovisko?

„?“

„ My sme vám ho poškodili!“

Zložila som telefón a zanadávala hlasno na celý open space. Nevyberane. Viacerými výrazmi rovnakého významu. Tak kosoštvorcovito.

Všetci prítomní otočili hlavami mojím smerom.

„Kua, policajti mi nabúrali na parkovisku auto!!!!“

Schmatla som kabelku a vybehla na chodbu. Cestou na parkovisko, čo je asi 300 metrov, som stále nahlas nadávala a zároveň ticho dúfala, že auto napriek poškodeniu bude pojazdné. Tak snáď mi ho neprešli obrneným vozidlom.

Na parkovisku bolo už vozidlo „Dopravné nehody“ a pri Bambim stál biely policajný Huyndai. Pri ňom postávali dve postavy. Jedna skrúšeno a druhá oprsklo. Hneď som vedela, kto je páchateľ. No mal asi dvadsať rokov – aj s topánkami. Starší príslušník nechal mladého šoférovať a ten evidentne neodhadol veľkosť služobného vozidla. Na parkovacie miesto vedľa Bambiho zaparkoval cúvaním z ľavej strany. Vyjsť však chcel jazdou dopredu vpravo. Parkovisko je naozaj veľmi stiesnené a on to vytočil Bambimu do zadku. Blatník, nárazník a zadné hmlovka fprdeli. Ale auto pojazdné. Policajné auto vyzeralo trochu dosť horšie. Celá spolujazdcova strana naborená.

Vinník sa mi stále ospravedlňoval. Pristúpila som k dopravákom a opýtala som sa:

„Aké doklady odo mňa potrebujete?“

Oni, že nič, že si ma už stotožnili vo všetkých registroch. Hneď som sa cítila lepšie, taká prelustrovaná.

Bolo ešte treba vyplniť hlásenie o nehode pre poisťovňu. Mladý policajt funel, červenel a pomaly to vypisoval. Že on také ešte nikdy nevypisoval. A definitívne sa zabrzdil na zakreslení situačného plánu. Dopraváčka to nevydržala. Vychmatla mu to tlačivo z rúk a už fičala.

„Vozidlo Á tu - vozidlo Bé tam. Doklady šoféra druhého vozidla netreba. To auto bolo prázdne.“

Nakoniec sme to dobojovali, mladý muž sa ešte raz ospravedlnil. Nasadli, aj s kolegom, do toho búranca a odfičali. Aj dopraváci odišli.

Ja som sa vrátila na pracovisko a zvyšok dňa strávila popisovaním kurióznej situácie kolegom, známym, rodine a tak.

Tým to však neskončilo.

Začala anabáza s obhliadkou, opravou a poisťovňou. Všetko vcelku dobre vychádzalo. Zauzlili sme sa až na konci procesu. Servis mi volal, že nech pourgujem poisťovňu s krycím listom. Poisťovňa ma uistila, že oni to nezdržiavajú naschvál ale že vinník nepristavil vozidlo na obhliadku. Keďže to ide z jeho poistky, je to podstatne.

Zabralo mi dve hodiny, kým som vypátrala na polícii človeka, ktorý o danej veci niečo vedel.

Po chvíli habkania a hľadania mi oznámil.

„No viete, to vozidlo sa ešte v ten týždeň stalo účastníkom ďalšej dopravnej nehody. Tentokrát ho nabúralo iné vozidlo tak, že je nepojazdné a odstavené kdesi v sklade!“

No do prdele. Aká je štatisticky významná šanca, že auto, ktoré do vás buchne sa ešte v ten týždeň zapletie do ďalšej havárky ???? To sa môže stať naozaj len mne.

Zavolala som do poisťovne túto jóbovku.

Našťastie som mala k dispozícii fotky celej nehody. A aj ono policajné vozidlo tak, že bolo vidieť všetky jeho poškodenia. Niekedy mi to myslí a potom fotím.

Poslala som fotodokumentáciu do poisťovne. A o hodinu volali zo servisu, že je Bambi pripravený ísť domov.

Čistučký, modručký, hladučký.